Z Obecného úradu v Slavošovciach som práve obdržal e-mail, ktorý v deň 185. výročia narodenia Pavla Dobšinského im poslala jeho pravnučka pani Mária Jurányiová z Nového Sadu v Srbsku. Uverejňujem ho v plnom znení:všetkých jeho potomkov a vyjadriť Vám úprimnú vďaku za dôstojné zachovávanie jeho pamiatky. Hoci sme dnes ďaleko od Slavošoviec, na rôznych stranách sveta,
v myšlienkach a v duchu sme s Vami a spoločne s Vami sme hrdí na nášho slávneho predka.
V terajších moderných a globalizačných podmienkach života, keď boj o skutočné ľudské hodnoty naráža na nové prekážky, dôležité je, aby deti a mládež menej času trávili pri počítačových hrách a aby si potrebné sily čerpali z krásnej slovenskej prírody a zo starodávnych národných múdrostí zachránených v našich Dobšinského rozprávkach.
Želajúc čo najlepší prospech všetkým vašim žiakom a ďalšiu prosperitu Základnej škole Pavla Dobšinského a celej obci Slavošovce srdečne Vás všetkých pozdravujem.
DrSc. Mária Jurányiová, prof. na dôchodku."
{jcomments on}
Kto je Mária Jurányiová a ako súvisí jej život s menom Pavla Dobšinského?
Mária Jurányiová je vysokoškolská pedagogička a vedecká pracovníčka v odbore fyzikálno-chemických vied. Narodila sa 14.2.1940 v Zreňanine (vtedajšom Petrovhrade) v Srbsku. Žije v Novom Sade so synom Milošom. Zamestnaná bola na Prírodovedecko-matematickej fakulte Univerzity v Novom Sade ako mimoriadna profesorka v predmete fyzikálna chémia do konca školského roka 2004/2005, keď odišla do dôchodku.
S dvoma bratmi Ľudovítom (stavebný inžinier) a Miroslavom (inžinier elektrotechniky) a so sestrou Annou (učiteľka vo vyšších ročníkoch ZŠ) vyrastala v rodinnom prostredí, v ktorom rodičia pestovali ducha národnej svojbytnosti, venovali sa národnobuditeľskej činnosti a zachovávaniu národnostnej identity. Bola to rodinná tradícia, presadzovaná z pokolenia na pokolenie, pre ktorú boli vo viacerých prípadoch členovia rodiny prenasledovaní za čias Uhorska a 2. svetovej vojny. Generácie jej predkov, tak z otcovej, ako aj z matkinej strany, boli slovenskí učitelia alebo farári.
Otec, Ľudovít Jurányi, bol evanjelický farár. Na jeho brata, Gustáva Jurányiho, Slováci z Banátu spomínajú ako na veľkého národného učiteľa pre nesebecké a otvorené vzpieranie sa maďarizácii svojho národa. V oblasti vedy najznámejším príbuzným bol profesor botaniky na Peštianskej univerzite a člen Maďarskej akadémie vied Dr. Lajos Jurányi.
Matka, Mária Jurányiová, r. Dobšinská, bola učiteľka. Stará matka Adela, r. Medvecká, bola najstaršou sestrou spisovateľky Terézie Vansovej a manželkou spisovateľa Jána Čajaka a neskôr Pavla Dobšinského. Jej starý otec, Pavol Dobšinský, bol evanjelický farár a profesor, naďaleko známy svojou zbierkou Prostonárodné slovenské povesti. Súhrnnou činnosťou zanechal trvalý prínos kultúrnemu životu Slovenska v 19. storočí.
Mária Jurányiová osemročnú základnú školu a gymnázium absolvovala v rodisku. Po skončení gymnázia študovala fyzikálnu chémiu na Prírodovedecko-matematickej fakulte v Belehrade (1958-1963). Postgraduálne štúdiá spektrochémie, ktoré formoval a viedol prof. Dr. Slobodan Ristić, skončila na tej istej fakulte roku 1971. Magisterskú tézu Výskum vzťahu vodíka v infračervenej oblasti vypracovala v Ľubľane pod vedením prof. Dr. Dušana Hadžiho. Bezprostredne po skončení fakulty pracovala v Strednej zdravotníckej škole v Zreňanine ako profesorka. O pol roka, na začiatku školského roka 1963/64, sa zamestnala na Univerzite v Novom Sade, na ktorej zostala do konca pracovného veku – celých 42 rokov. Na Prírodovedecko-matematickej fakulte pracovala od roku 1969, keď ako asistentka v predmete fyzikálna chémia prestúpila z Technologickej fakulty. Za docentku fyzikálnej chémie sa habilitovala v roku 1994 a za mimoriadnu profesorku bola menovaná v roku 1999. Celková pedagogická aktivita Márie Jurányiovej sa týkala predmetov z oblasti fyzikálnej chémie (koloidná chémia, chemická kinetika, optické metódy vo fyzikálnej chémii, biochemické usmernenie študentom molekulárnej biológie), bola koordinátorkou pre vypracúvanie diplomových prác z fyzikálnej chémie. Vo svojej vedeckej činnosti sa najviac zameriavala na oblasť spektrochémie, fyzikálnochemickej optiky a na určité teoretické problémy v oblasti štruktúry matérie V iných prácach sa zaoberala jednotlivými základnými otázkami optiky, ako sú absorbcia, emisia, disperzia, difrakcia a interferencia svetla. Vydala niekoľko publikácií, odborných prác pre vedecké časopisy a referáty, ktoré prezentovala na vedeckých konferenciách. Spoločná niť, ktorá sa prepletá týmito prácami, je intencia autorky, aby zdôraznila, že sa v daných oblastiach zjavuje ešte dosť otázok, o ktorých hodno premýšľať.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.