Nevdojak mi pripomenula Elenu Maróthy -Šoltésovú, ale ozaj len nevdojak – mali síce všeličo spoločné: obidve boli farárske dcéry, spisovateľky, staré panie, obidve nosili na vlasoch tie dnes nenapodobiteľné čepčeky – tyrangle, ale ničím iným sa na seba neponášali.
Rozhodne nie obrúčkami. Kým Elena Maróthy-Šoltésová mala prsty bez ozdôb a kým jej veľmi krátkozraké oči videli jasne iba podoby jej mŕtvych detí Elenky a Ivanka, ľavá ruka Terézie Vansovej bola prizdobená dvoma vdovskými obrúčkami a jej oči boli zahľadené na ne, aspoň pri našom posedení na brezovejlavičke, kam nás usadila jej milovaná a starostlivá skorodcéra Oľga Vraná. Ale ak si myslíte, že mi rozprávala o svojom mŕtvom Lajkovi, nevôľou a nepochopením cirkevných úradov odsúdenom žiť i umrieť medzi vlhkými stenami a v sychravom ovzduší evanjelickej fary v Lomničke – tak teda nie. Aj syna, aj muža Jána Vansu pochovala, ale pred nikým o nich nerozprávala. Sú ženy, ktoré zamykajú svoju bolesť do srdca na sedem zámkov a kľúč od nich zahadzujú ponad hlavu do hlbokých strží. Čo však Teréziu Vansovú usvedčovalo z bolesti nevyplnených materinských túžob a z neustáleho sebaspytovania, ako mohla zaspať a neustriehnuť muža, odchodiaceho nielen od nej, ale aj zo života, boli práve tie dve obdraté zlaté obrúčky, ktoré si bezmyšlienkovite krútila okolo prsta. A to mi vtedy rozprávala také všeobecné, každodenné veci: že nedávno zasa bola po dlhom čase vo Zvolene, že sa jej „na tých mačacích hlavách“ odlomil opätok a že jej z Píly posielajú sušené hríby: „predstavte si – nadiate na bielej cverne ako granátiky“. Dva razy ma na lavičke nechala sedieť samu – tie vlhké múry a vetriská poznamenali aj jej zdravie – a po dvakrát mi niečo doniesla: prvý raz v servítke za hrsť píľanských húb – ozaj bol každý lupienok uprostred predierkovaný ihlou – druhý raz zápisník, taký bežný, aký si kupujú žiaci ešte aj dnes na cudzie slovíčka alebo mladé gazdinky na poznačenie výdavkov. Bol čistý a v plátenom ušku zastrčená neporušená žltá ceruztička. Do toho zápisníčka som sa jej podpísala, len ľutujem, že som sa nepodpísala tak, ako sa podpisujem dnes, ale manželovým priezviskom. Nečudujte sa – bola som rok vydatá a len kdesi veľmi ďaleko za Urpínom čupelo to, čo aj nás po siedmich rokoch našlo: rozchod. Preto ak ten malý zápisník zostal na svete a je kdesi v Matici medzi písomnou pozostalosťou Terézie Vansovej, nech na jeho stranu s textom Nikdy nezabudnem na posedenia s Vami, drahá pani Terézia Vansová – Hana Elznicová napíše kustód post scriptum: H.E = Hana Zelinová.
Ďakujem.
piatok, 12 október 2012 23:53
Pripomíname si výročia Terézie Vansovej, slovenskej spisovateľky, výnimočnej ženy, ktorá svojím životom a prácou obohatila náš život Doporučený
Napísal(a) HZ
V tomto roku si pripomíname 155. výročia narodenia a 70. výročie úmrtia slovenskej spisovateľky, výnimočnej ženy, ktorá svojím životom a prácou obohatila život ľudí v Tisovci a na Rimavskej Píle. Načrime pri tejto príležitosti do spomienok Hany Zelinovej na stretnutie s Teréziou Vansovou, ako to opísala v knihe „VEJÁR S FIALKAMI“:
Je koniec leta, Urpín má indigovú farbu, Terezkine šaty čiernu a golierik na nich je biely ako sneh.
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.