Nevdojak mi pripomenula Elenu Maróthy -Šoltésovú, ale ozaj len nevdojak – mali síce všeličo spoločné: obidve boli farárske dcéry, spisovateľky, staré panie, obidve nosili na vlasoch tie dnes nenapodobiteľné čepčeky – tyrangle, ale ničím iným sa na seba neponášali.
Rozhodne nie obrúčkami. Kým Elena Maróthy-Šoltésová mala prsty bez ozdôb a kým jej veľmi krátkozraké oči videli jasne iba podoby jej mŕtvych detí Elenky a Ivanka, ľavá ruka Terézie Vansovej bola prizdobená dvoma vdovskými obrúčkami a jej oči boli zahľadené na ne, aspoň pri našom posedení na brezovejlavičke, kam nás usadila jej milovaná a starostlivá skorodcéra Oľga Vraná. Ale ak si myslíte, že mi rozprávala o svojom mŕtvom Lajkovi, nevôľou a nepochopením cirkevných úradov odsúdenom žiť i umrieť medzi vlhkými stenami a v sychravom ovzduší evanjelickej fary v Lomničke – tak teda nie. Aj syna, aj muža Jána Vansu pochovala, ale pred nikým o nich nerozprávala. Sú ženy, ktoré zamykajú svoju bolesť do srdca na sedem zámkov a kľúč od nich zahadzujú ponad hlavu do hlbokých strží. Čo však Teréziu Vansovú usvedčovalo z bolesti nevyplnených materinských túžob a z neustáleho sebaspytovania, ako mohla zaspať a neustriehnuť muža, odchodiaceho nielen od nej, ale aj zo života, boli práve tie dve obdraté zlaté obrúčky, ktoré si bezmyšlienkovite krútila okolo prsta. A to mi vtedy rozprávala také všeobecné, každodenné veci: že nedávno zasa bola po dlhom čase vo Zvolene, že sa jej „na tých mačacích hlavách“ odlomil opätok a že jej z Píly posielajú sušené hríby: „predstavte si – nadiate na bielej cverne ako granátiky“. Dva razy ma na lavičke nechala sedieť samu – tie vlhké múry a vetriská poznamenali aj jej zdravie – a po dvakrát mi niečo doniesla: prvý raz v servítke za hrsť píľanských húb – ozaj bol každý lupienok uprostred predierkovaný ihlou – druhý raz zápisník, taký bežný, aký si kupujú žiaci ešte aj dnes na cudzie slovíčka alebo mladé gazdinky na poznačenie výdavkov. Bol čistý a v plátenom ušku zastrčená neporušená žltá ceruztička. Do toho zápisníčka som sa jej podpísala, len ľutujem, že som sa nepodpísala tak, ako sa podpisujem dnes, ale manželovým priezviskom. Nečudujte sa – bola som rok vydatá a len kdesi veľmi ďaleko za Urpínom čupelo to, čo aj nás po siedmich rokoch našlo: rozchod. Preto ak ten malý zápisník zostal na svete a je kdesi v Matici medzi písomnou pozostalosťou Terézie Vansovej, nech na jeho stranu s textom Nikdy nezabudnem na posedenia s Vami, drahá pani Terézia Vansová – Hana Elznicová napíše kustód post scriptum: H.E = Hana Zelinová.
Ďakujem.
piatok, 12 október 2012 23:53
Pripomíname si výročia Terézie Vansovej, slovenskej spisovateľky, výnimočnej ženy, ktorá svojím životom a prácou obohatila náš život Doporučený
Napísal(a) HZ
V tomto roku si pripomíname 155. výročia narodenia a 70. výročie úmrtia slovenskej spisovateľky, výnimočnej ženy, ktorá svojím životom a prácou obohatila život ľudí v Tisovci a na Rimavskej Píle. Načrime pri tejto príležitosti do spomienok Hany Zelinovej na stretnutie s Teréziou Vansovou, ako to opísala v knihe „VEJÁR S FIALKAMI“:
Je koniec leta, Urpín má indigovú farbu, Terezkine šaty čiernu a golierik na nich je biely ako sneh.
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.