a predseda Spolku slovenských spisovateľov, zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vedúci predstaviteľ slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu, sa narodil v rodine maloroľníka Jána Botta a matky Rozíny, rod. Balážovej, v gemerskej obci Lukovištia.
Rodný dom Ivana Krasku v Lukovištiach
Bol menovcom a vzdialeným príbuzným popredného slovenského romantického básnika a štúrovca Jána Botta (* 1829 – † 1881), autora Smrti Jánošíkovej, ktorý bol treťostupňovým bratancom jeho pramatky.
Ivan Krasko (stojaci 2. zľava) v kúpeľoch Luhačoviach
Roku 1912 sa oženil s Ilonou Kňazovičovou (* 1892 – † 1986) z Dolného Kubína. Svedkom na svadbe mu bol básnik Pavol Országh Hviezdoslav, druhým svedkom švagor nevesty, evanjelický farár v Istebnom a národopisec Ján Miloslav Hroboň. S manželkou mali tri deti, syna Jaromíra Bottu, a dcéry Evu, vyd. Mňačkovú, a Annu Vieru, vyd. Zvaríkovú.
Ivan Krasko s manželkou Elenou a synom Jaromírom
Pod svoje diela sa podpisoval viacerými pseudonymami: Janko Cigáň; Janko C.; J. C.; Bohdana J. Potokinova; Ivan Krasko; -o; študent K. B.; -tt-. Prvý pseudonym Janko Cigáň si zvolil sám, pretože sa v ich rodine sa tradovalo ústnam podaním, že jeden ich predok hral na husliach krásne ako Cigáň. Pseudonym Ivan Krasko, pod ktorým potom vychádzalo aj celé jeho knižné dielo, vymyslel s jeho súhlasom Svetozár Hurban Vajanský, ktorý mu vydal prvú zbierku básní (meno Ján poruštili na Ivan a priezvisko je podľa obce, ktorá susedí s jeho rodiskom – Kraskovo, s čím súhlasil aj preto, že z rodokmeňa, ktorý si vyskúmal, zistil, že jeho koreňe siahali do rodu Kraskovcov (resp. podľa inej hypotézy zo strany Vajanského mohlo ísť aj pri priezvisku o rusofilský motív, keďže po rusky kraska znamená farbu).
Ivan Krasko v Dome slovenských spisovateľov
v Budmericiach v roku 1956 s dcérou Evou
(ktorá sa vydala za spisovateľa Ladislava Mňačka)
Štúdiá a vzdelanie
Ľudovú školu vychodil v rodných Lukovištiach, kde ho učil A. H. Škultéty. Študoval na zjednotenom protestantskom maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote (slovenské gymnáziá boli v tom čase zrušené), kde absolvoval prvých päť tried. V tom období absolvoval aj súkromné hodiny u slovenského spisovateľa a národovca, evanjelického kňaza Michala Bodického, ktorý pôsobil na fare v Pondelku (okres Poltár). Ako „pansláv“ pokračoval v stredoškolských štúdiách na národne slobodnejšie gymnáziá v Sedmohradsku (dnes Rumunsko) – jeden rok (šk. r. 1893/1894) na nemeckom evanjelickom gymnáziu – v Sibiu a posledné dva ročníky na rumunskom na pravoslávnom gymnáziu v Brašove (Rumunsko), kde aj zmaturoval (1896).

Ivan Krasko v mladšom veku
Neskôr študoval chemické inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe (1900 – 1905). Počas pôsobenia v Čechách (v Klobukoch a Slanom) absolvoval tri semestre na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky z histórie, filológie a dejín umenia na Filozofickej fakulte na Právnickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave. Venoval sa i vedeckej práci v oblasti chémie, udeleli mu titul doktor technických vied (1923).
Ivan Krasko v strednom veku
Pôsobenie a verejná činnosť
Po stredoškolských štúdiách sa vrátil na Slovensko a niekoľko rokov pomáhal v rodnom kraji príbuznej rodine J. Kováča na Teplom Vrchu pri podnikateľských aktivitách, kde pracoval dozorca mlyna a vo voštinárni (1896 – 1897). Absolvoval jednoročnú vojenskú službu (1897 – 1898) ako dobrovoľník v Tridente (dnes Trento, Taliansko), v Tirolsku a vo Viedni (Rakúsko). Pôsobil ako inžinier – technický asistent a adjunkt – v cukrovare v Klobukoch (1905 – 1912; okr. Kladno, Čechy) a vedúci chemickej továrni Slanom (1912 – 1914; takisto okr. Kladno). V Slanom skonštruoval dva technicko-chemické aparáty, z ktorých prvý bol patentovaný, prácu na treťom vynáleze prerušila prvá svetová vojna (napísal tam aj doktorskú dizertáciu z technickej chémie, ktorú obhájil roku 1923).

Ivan Krasko – Ing. Ján Botto (piaty zľava) so svojimi spolupracovníkmi v cukrovare v Klobukoch v roku 1905. Vpravo fotografia Ivan Krasko – Ing. Jána Bottu na ceste do chemickej továrne v Slanom (fotografia v hnedom tóne 9 x 6 cm, 1908, Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 L 11, K 12/46)
Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 narukoval na východný front (1914 – 1918), bol nadporučíkom 16. honvédskeho pluku rakúsko-uhorskej armády s posádkou v Banskej Bystrici, potom v Haliči (vtedy Rakúsko-uhorsko, dnes Poľsko), v Taliansku a na Podkarpatskej Rusi (dnes Ukrajina). Pre pľúcnu chorobu sa viackrát liečil v rozličných vojenských nemocniciach. Na konci roku 1918, po návrate z vojny sa prihlásil do štátnych služieb vzniknutej Česko-slovenskej republiky. Ako prívrženec česko-slovenskej štátnosti sa zapojil aj do politického života, stal sa členom revolučného Národného zhromaždenia ČSR (1919 – 1920), poslancom Národného zhromaždenia ČSR (1920 – 1929) a neskôr senátorom NZ ČSR (1929 – 1939) za agrárnu Republikánsku stranu poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Bol tajomníkom ministra Vavra Šrobára na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Bratislave (1918 – 1927). V tom čase sa venoval i odbornej práci v oblasti chémie. Potom pracoval v Krajinskom úrade (1927 – 1938). Žil v Bratislave, roku 1938 odišiel do dôchodku. Neskôr sa presťahoval do Piešťan (1943), kde žil a tvoril. Tam privítal aj porážku fašizmu, oslobodenie a obnovenie ČSR. Roku 1946 mu udelili titul národný umelec. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave vo veku takmer 82 rokov. Pochovaný je v rodných Lukovištiach.
Básnik, národný umelec Ivan Krasko pri podpisovaní
Výzvy Svetovej rady mieru vo svojom byte v Piešťanoch
8. 3. 1955. Foto: archív TASR, autor: F. Kocian
Bol zakladajúcim členom Spolku slovenských spisovateľov (1923), členom predsedníctva prípravného výboru SSS (ďalší členovia Jozef Gregor Tajovský a Tido J. Gašpar), riadnym členom i predsedom SSS, ktorý sa neskôr, po obnovení v povojnových časoch, stal súčasťou Zväzu československých spisovateľov (ZČSS) ako jeho slovenská sekcia (1949). Bol členom Čs. akadémie vied a umení.
Smútočný sprievod v Bratislave vyprevádza Ivana Krasku 6. 3. 1958
na jeho poslednej ceste. S národným umelcom sa prišli rozlúčiť
tisícky slovenských občanov. Foto: archív TASR, autor: V. Přibil
Literárne začiatky
Jeho prvé básne inšpirované slovenským ľudovým slovesným umením vznikali ešte počas gymnaziálnych štúdií v Sibiu a Brašove (Sedmohradsko, dnes Rumunsko), kde vytvoril prvú časť svojho básnického diela. Publikovať sa ich však odhodlal až po maturite, keď Jozefovi Škultétymu poslal štyri básne (Mamka sladká, mamka..., Sami sme v hore, Tajné moje piesne a Pieseň nášho ľudu), pritom si zvolil pseudonym Janko Cigáň.

Rukopis básní Ivana Krasku Vesper dominicae a Pieseň nášho ľudu, podpísaných ešte pseudonymom Janko Cigáň.
Z nich Škultéty vybral do Slovenských pohľadov len Pieseň nášho ľudu a uverejnil ju pod pseudonymom Janko C. (1896). Pieseň nášho ľudu napísal ešte na nemeckom gymnáziu v Sibiu roku 1893 (je to najstaršia z jeho prvotín) a vzdal v nej hold slovenskej ľudovej piesni, ktorú mal nesmierne rád. Neskôr mu poslal básne Deň spásy a Za búrnej čiernej noci (1899), tie však Škultéty uverejnil znovu pod skratkou, tentoraz J. C., až roku 1902. Počiatočné publikačné neúspechy ho však od básnickej tvorby neodradili, naopak, učili ho náročnej sebakritickosti i trpezlivosti. Väčšina básnických textov z tohto obdobia vyšla až v prvom súhrnnom vydaní Kraskovho Diela (1954), ešte za jeho života. Rovnaký osud postihoval aj jeho preklady poézie rumunských básnikov, ktoré vyšli až na sklonku jeho života v knižnom vydaní prekladov Tiene na obraze času (1956). Ako mladého básnika, keď sa vrátil domov po maturite na rumunskom gymnáziu v Brašove, ho očarila „sila“ a „rozmach“ poézie P. O. Hviezdoslava, bol ňou nadšený, túžil stať sa rovnako veľkým básnikom ako on. Následne napísal báseň Hviezdoslavovi (1896), v ktorej si už však uvedomuje, že jeho poslanie je iné. V lyrických prvotinách teda nenasledoval Hviezdoslavo „deklamačný“ verš a štýl vedúcej osobnosti tých čias, ale sa prikláňal k štúrovskej melodickosti ľudovej piesne, ktorej poetiku vedel svojsky využiť. Zrejme väčšmi vyhovovala jeho prirodzenému sklonu k stíšenej lyrickej „dume“ a k subjektívnej nostalgickosti.
Nové podnety pre formovanie jeho osobnosti a dozrievanie básnického talentu mu poskytlo obdobie štúdií v Prahe (1900 – 1905). Vtedy sa aktívne zapojil do činnosti slovenského študentského spolku Detvan, bol jeho funkcionárom i aktívnym účastníkom v diskusiách, v ktorých sa preberala široká škála nielen literárnych a kultúrnych, ale aj spoločensko-ekonomických problémov v duchu „realistického“ kriticizmu.
Členská legitimácia spolku Detvan Jána Botta (Ivana Krasku)
(Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 M 20)
Ako svojho „najintímnejšieho priateľa“ z tých čias uviedol Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol v rokoch 1901 – 1904 predsedom Detvana. Viaceré z jeho priateľstiev, napr. s Vavrom Šrobárom, pretrvali aj po ukončení štúdií.
Pohľadnice, ktoré Jánovi Bottovi (Ivanovi Krasovi) posielal M. R. Štefánik zo svojich ciest, majú často úsmevné texty. (Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 H 4)
V období pražských štúdií sa spriatelil sa aj s ďalším predstaviteľom slovenskej literárnej moderny Ivanom Gallom. Zblížil sa s príslušníkmi mladých hlasistov a svoje verše a preklady publikoval v ich tlačových orgánoch. V Prahe sa intenzívne zoznamoval s modernou českou poéziou básnikov Březinu, Hlaváčka, Sovu, Bezruča či Tomana, a cez české preklady poézie prijímal aj impulzy zo súvekej svetovej poézie, napr. z francúzskeho symbolizmu. Všetky tieto podnety však vedel využiť tak, aby sa čo najplnšie uplatnila jeho vlastná lyrická senzibilita a aby našiel umelecky nové vyjadrenie pre svoje vedomie trvalej zviazanosti s osudom vlastného, vtedy neslobodného, národa. Aj keď napísal, že býval častým hosťom „u stola cudzích kultúr“, nikdy nebol iba ich napodobovateľom, ale toto pohostinstvo využil na svoje poslanie slovenského básnika. Objektívnym historickým obsahom tohto poslania bola úspešne naplnená úloha vytvoriť po Hviezdoslavovi novú etapu vo vývine modernej slovenskej poézie.
Básnické dielo, prózy a preklady Ivana Krasku
Podstatu jeho básnickej tvorby tvoria dve básnické zbierky Nox et solitudo (1909) a Verše (1912), ktoré v nových vydaniach mierne rozšíril o nové básne a verše predtým publikované iba časopisecky. Jeho skutočný nástup do slovenskej poézie bol na prelome rokov 1905 – 1906, keď v Dennici vyšiel cyklus deviatich básní pod názvom Lístok, ktorým spôsobil rozruch aj v radoch slovenských literátov. Nikto nevedel pravé meno autora modernej poézie. Až keď redaktor Slovenského týždenníka František Votruba uverejnil pod menom Janko Cigáň vlastnú báseň, Ing. Ján Botto reagoval anonymným listom, a tak redaktor podľa adresy odoslania zistil meno jediného predplatiteľa Slovenského denníka a odhalil záhadu debutujúceho autora. Od začiatočných básní so znakmi folklórno-romantickej, parnasistickej a novoromantickej poetiky sa postupne vyvíjal smerom k symbolizmu. Písal verše, z ktorých vystupovala do popredia nová symbolistická tematika a poetika, obohacujúca staré realistické postupy o moderné sugestívne a nostalgické prvky. Podstatnú časť svojho diela vytvoril v klobuckej samote (1905 – 1912, Klobuky, okr. Kladno, Čechy). Jeho prvá básnická zbierka Nox et solitudo (1909) vyšla už pod pseudonymom Ivan Krasko. So zámenou pseudonymu z Janka Cigáňa na Ivana Krasku, ktorú mu navrhol redaktor knihy S. H. Vajanský, súhlasil, ale s výhradami redaktora voči názvu zbierky nesúhlasil, a ako autor si svoj výber obhájil, a tak jej mottom zostala noc a samota. Zbierka Nox et solitudo je výpoveďou o vzťahoch moderného človeka a básnika, ich prekonávaní bolesti i smútku a trpkých životných sklamaní. Noc je u neho aj symbolom vypätej duchovnej krízy intelektuála 20. storočia a samota je u neho aj stavom lyrického subjektu i predmetom básnikovej reflexie. Touto zbierkou nasmeroval slovenskú poéziu na vnútornú problematiku individuálneho človeka.
KRASKO, Ivan: Nox et solitudo. Turč. Sv. Martin 1909.
(venovanie autora M. R. Štefánikovi)
V druhej a zároveň poslednej básnickej zbierke Verše (1912) sa prelína intímna lyrika s lyrikou domova, podanou v sociálnej až buričskej polohe. Je vystupňovaním lyriky noci a samoty a súčasne prelomením ich kruhu. Volanie osamoteného jednotlivca po ľudskej komunikácii, porozumení, dôvere, príchylnosti, láske možno označiť za jeho podstatnú intenciu. Vyvrcholením tejto tematickej línie jeho poézie sú básne Otrok, Otcova roľa a Baníci, ktoré majú v druhej zbierke ideovo dominantné postavenie. V ich významovej štruktúre zaujíma popredné miesto alegoricko-symbolický motivický plán, sprostredkujúci čitateľovi hĺbkový myšlienkový obsah básne. A ten dosahuje v Baníkoch až monumentálnu podobu profetickej predpovede príchodu slobody pre porobený národ a s ňou aj vyslebodenia človeka z duchovných trýzní. V roku 1909 uplatňuje však symbolistické básnické postupy aj v intímnej lyrike a tento nový estetický vzťah umenia a skutočnosti si overuje i prekladom dvoch teoretických statí nemeckého básnika R. Dehmela (Vôľa k činu, Prúdy, 1910, a najmä Príroda, symbol a umenie, 1911). Týmto vzopätím sa vývin jeho básnickej tvorby vlastne skončil. Bezprostredne po vydaní Veršov napísal ešte historický cyklus troch básní História, Pribina a Svätopluk, ktoré sú reflexiou a vzťahu dávnych dejín slovenského národa a jeho súčasnosti a azda mali byť záladom väčšieho tematického cyklu. Protivojnovú básnickú skladbu, ktorú zamýšľal napísať, nedokončil, vyhotovil z nej len úvodnú kapitolu – fragment pod názvom Eli, eli, lama sabachtani!?. Jej námetom je príbeh dedinského učiteľa bojujúceho na fronte 1. svetovej vojny, ktorý po zranení „vidí“ po druhý raz umierať Krista, rezignujúceho nad nepoučiteľnosťou ľudí. V prvom súbornom vydaní oboch svojich zbierok Básne (1936) uverejnil na záver Veršov báseň Kritika, ktorá mala byť zrejme aj záverom celej jeho básnickej tvorby s tým, že v nej uvádza: „Blahoslavení sú, ktoré hovorili a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných.“ Napokon sa predsa ešte raz vrátil k básnickej tvorbe: na samom sklonku života napísal niekoľko subjektívne ladených lyrických improvizácií, ktoré vyvreli z nečakaného citového zážitku (boli uverejnené až po jeho smrti v 1. zv. Súborného diela Ivana Krasku v roku 1966). Aj z týchto akokoľvek sporadických pokusov o nové básne po roku 1912 vidno, že hoci si zvolil osud „odmlčaného básnika“, jeho spojenie s tvorbou sa vlastne neprerušilo. Dosvedčuje to aj fak, že sa pri nových knižných vydaniach svojich zbierok správal k starším textom autorsky aktívne a že ešte za života dovoliL, aby sa do súborných vydaní jeho tvorby Dielo (v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, v edícii Naši klasici, 1954) a Lyrické dielo (1956) zaradili aj viaceré verše dovtedy publikované iba časopisecky alebo aj dovtedy nepublikované básne, ktoré zostali v jeho rukopisnom archíve.

Rukopis Kraskovej básne proti vojne – za mier Eli, Eli, lama...
(Zdroj: Literárny archív SNK, sign. 75 J 6)
Okrem poézie napísal i niekoľko umelecky pozoruhodných prozaických útvarov symbolisticko-autobiografického charakteru, ktoré uverejnil časopisecky pod ženským menom Bohdana J. Potokinova. V próze Naši s podtitulom, „portrétové štúdie“ (Slovenský obzor, 1907), ktorá má dokumentárne zameranie, s realistickou presnosťou zachytáva prostredie slovenského vysokoškolského života v Prahe, najmä v spolku Detvan, pritom zobrazuje s dávkou nostalgie nemotivované stroskotanie citového vzťahu dvoch mladých ľudí – poslucháča inžinierstva a poslucháčky filozofie. Aj ďalšie dve prózy Sentimentálne príhody 1, 2 (Dennica, 1908; pri uverejnení v Diele v roku 1954 im dal názov Svadba a Almužna) sú skôr „štúdiami“ oblomosky nerozhodného charakteru človeka ako dejjovo rozvinutými poviedkami. v ďalšej (a poslednej) próze List mŕtvemu (Slovenské pohľady, 1911) nad nerozvinutým dejovým podložím (tragická smrť mladého Cigáňa Tóna na nejakej stavbe a pokusy oživiť ho elektrošokmi) dvíha oblúk istej významovej symboliky autobiografického charakteru.
Prekladal z rumunskej poézie – M. Eminesca a novších básnikov (Tiene na obraze času, 1956). Preložil aj dve state nemeckého symbolistu R. Dehmela. Kompletne jeho preklady vyšli v Súbornom diele Ivana Krasku 2 (1993).
Posmrtne vyšlo Súborné dielo Ivana Krasku 1 (1966), neskôr Súborné dielo Ivana Krasku 2 (1993), ktoré obsahuje pôvodnú poéziu, prózu, preklady a i.
Niektoré z jeho básní zhudobnili významní slovenskí umelci Viliam Figuš-Bystrý, Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň a iní. Jeho poézia presiahla hranice národnej literatúry, bola preložená do viacerých jazykov, jeho básne vyšli v prekladoch do ruštiny, angličtiny, nemčiny, poľštiny, maďarčiny, ukrajinčiny, bulharčiny a iných jazykov v rozličných antológiách.
V medzivojnovom období sa venoval aj vlastivednému výskumu, zaoberal aj štúdiom dejín rodnej obce a jej blízkeho okolia. Napísal štúdiu o časti freskovej výzdoby interiéru významnej architektonickej pamiatky svojho rodného kraja, stredovekého kostolíka v dedine Kraskovo, ktorú vydal pod názvom Archanjel Michal, nástenná maľba v starobylom kostole na Kraskove (Slovenské pohľady, 1932) a uverejnil štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 1937).
Vedecké články z odboru chémie publikoval v Chemických listoch.
Jeho literárna pozostalosť je uložená v Archíve literatúry a umenia (ALU) Matice slovenskej v Martine, dnešnom ALU Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Tematické zameranie a charakter Kraskovej poézie
Vo svojich dielach sa tematicky venuje problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. Vyjadruje v nich aj svoj osobný smútok, pritom za sklamaniami nevidí len ženu, ale aj chladnú neosobnú spoločnosť. Zaoberá sa i rozorvanosťou náboženskej orientácie – zápasom viery so skepsou. Jeho básne sa vyznačujú silným sociálno-etickým pátosom. Je v nich prítomná Hollého hrdinskosť, Chalupkova mravnosť, Bottova vzbura, a to všetko je však vyjadrené kraskovsky. Jeho poézia skrýva v sebe záhadné tajomno.
Rukopis básne Nepýtajte sa ma... Vpravo národný umelec – básnik Ivan Krasko
Imulzy zo súvekej modernej českej a svetovej poézie z vyspelých umeleckých kultúr, najmä z francúzskeho symbolizmu, vedel spracovať svojbytne tak, aby sa aj ich prispením čo najplnšie uplatnila jeho vlastná lyrická senzibilita a umelecky nové vyjadrenie pre svoje vedomie trvalej zviazanosti s osudom vlastného neslobodného národa. Osobitnú pozornosť venoval aj tematizácii záhad ľudskej psychiky, interpersonálnych vzťahov a bytia. Záhadným problémom neboli básnikovi iba iní, ale najmä sám lyrický subjekt, jeho duša. Javy objektívnej skutočnosti zobrazoval prostredníctvom citlivého reflexívneho lyrického hrdinu. Jeho lyriku charakterizuje symbolistický náznak, ktorý možno sledovať na obraznej, zvukovej a interpunkčnej rovine, a
eufonický verš, ktorý sa výrazne zúčastňuje na utváraní sémantiky básne. Zo žánrového hľadiska jeho lyriku charakterizuje najmä pieseň, balada, žalm (modlitba), sonet, básnický list a báseň v próze. Spevný verš, s ktorým prišiel Janko Jesenský, u neho nadobudol symbolistický charakter. Prejavil výnimočný zmysel pre sémantiku zvukového tvarovania básne. V novej významovej funkcii využil daktylské a daktylotrochejské veršové rozmery a osemslabičnému trochejskému veršu vtlačil melancholický ráz. Funkčne využíval uvoľňovanie pravidelného verša. S jeho niektorými básňami sú spojené začiatky slovenského voľného verša.
List Ivana Krasku – Ing. Jána Bottu napísaný v roku 1909 v Klobukoch (Čechy), ktorý sa týka korektúr jeho básní
Význam a dosah Kraskovho básnického diela
Čo do rozsahu pomerne skromné, ľudsky však o to hlbšie prežité a umelecky vykryštalizované básnické dielo Ivana Krasku patrí k základným hodnotám slovenskej poézie. Svojím závažným životným obsahom i čistým estetickým tvarom hlboko poznačilo vývin slovenskej poézie v celom 20. storočí. Vnieslo do nej analytický hĺbkový ponor, týkajúci sa subtílnosti, senzitívnosti, empatickosti, reflexie individuality a osobnosti moderného človeka. Významne ovplyvnilo nielen básnickú generáciu, ktorá sa v slovenskej literatúre etablovala po vzniku prvej ČSR, v medzivojnovom období (E. B. Lukáč, J. Smerek, V. Beniak, L. Novomeský a i.), ale aj generáciu, ktorá vstupovala do slovenskej poézie v čase druhej svetovej vojny a po nej (M. Kraus, V. Mihálik, M. Rúfus, M. Válek, J. Ondruš a i.), ako aj ďalšie generácie slovenských básnikov. A ustavične k sebe priťahuje nové básnické i čitateľské generácie.
Pamiatky pripomínajúce život a dielo Ivana Krasku

V Lukovištiach je jeho rodný dom, náhrobný pomník (1965) a pamätník s bustou Ivana Krasku (1966) od sochárky Aliny Ferdinandy. V Piešťanoch je Baneologické múzeum – Pamätná izba Ivana Krasku, ktorej expozícia je umiestnená v jeho byte a skladá sa z dvoch častí – pracovne a spálne s pôvodným zariadením a výstavy približujúcej jeho život a tvorbu. V Piešťanoch je aj Nábrežie Ivana Krasku. Vo viacerých mestách a obciach na Slovensku sú na počesť Ivana Krasku pomenované ulice. V Rimavskej Sobote je Gymnázium Ivana Krasku.

Pri 100. výročí jeho narodenia roku 1976 vyšla známka ČSSR č. 2185 s názvom Ivan Krasko (1876 – 1958), ktorej autorom bol akad. maliar Albín Brunovský a rytcom J. Herčík. Medzinárodná astronomická únia 8. 3. 2010 pomenovala na počesť zakladateľa slovenskej literárnej moderny Ivana Krasku asteroid s názvom Ivankrasko (33129), ktorý objavili 1. 2. 1998 P. Kolény a L. Kornoš na Astrononomickom geofyzikálnom observatóriu v Modre (pomenovanie navrhli P. Rapavý a M. Jutková). Slovenský literárny fond, dnešný Literárny fond v Bratislave udeľuje na jeho počesť Cenu Ivana Krasku za najlepší literárny debut roka. V Nadlaku (Rumunsko) pôsobí Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, ktorá aj vydáva slovenské knihy.
Spracoval: ŠTEFAN CIFRA
Zdroje:
FERKO, Miloš: Ivan KRASKO – Sila a slabosť mlčania. In: Slovenské národné noviny [online]. [Citované 11. 7. 2016].
Ivan Krasko. In: Digitálna knižnica a digitálny archív [online]. Uverejnené: 12. 7. 2016. [Citované 11. 7. 2016].
Ivan Krasko. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O. [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 337 – 339.
Ivan Krasko. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 11. 7. 2016].
Ivan Krasko. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 11. 7. 2016].
Ivan Krasko. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia [online]. [Citované 11. 7. 2016].
Ivan Krasko. In: Malá Encyklopédia Slovenska. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 1987, s. 253.
Ivan Krasko: Chvíľu s nimi pobudnúť. In: Rádio Devín [online]. Uverejené: 8. 7. 2016. [Citované 11. 7. 2016].
KRASKO Ivan. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 250 – 252.
Valová, Mária, Mgr.: Životopis. Tvorba. In: Gymnázium Ivana Krasku Rimavská Sobota. [online]. [Citované 11. 7. 2016].
ZAMBOR, Ján: Ivan Krasko: Príťažlivý básnik noci a samoty. In: Žurnál Pravda [online]. [Citované 11. 7. 2016].
Sto slávnych Slovákov. [Zostavil Milan Ferko]. Martin: Matica Slovenská, 1995. ISBN 80-7090-353-8, s. 119.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-