Keď začal navštevovať meštiansku školu v Ratkovej, tam sa naučil čítať noty a hrať z nôt, vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Ľudovítovi Lašánovi. Najkrajšie roky mladosti strávil v Banskej Štiavnici. Tam pre neho veľa urobil profesor hudby Paľo Petrík, na každej hodine hudobnej výchovy alebo spevu, ho učil ľudové pesničky z celého Slovenska. Tie najkrajšie piesne človeku zostanú v pamäti. Na baníckom učilišti v Sirku prvýkrát začal hrať v muzičke, a to na pôde ľudovo-umeleckej tvorivosti. Dosiahli pekné úspechy. Dostali sa na súťaže od okresnej cez krajskú až na celoštátnu súťaž do Hradca Králové. V tomto období sa mu stala, ako pre muzikanta, tragická nehoda. Pri páde v telocvični si zlomil v zápästí ľavú ruku. Nešťastná liečba sa pričinila o to, že mu poškodila i prsty. Liečenie trvalo dlho, no asi po troch mesiacoch začal hrať. Robilo mu to ťažkosti, ale hral naďalej. K výrobe cimbalov sa dostal tak, že sa pokazil cimbal v ľudovej muzike. Bolo ho treba opraviť, no on v tom čase robil ľudový nábytok. Pokúsil sa, podarilo sa a cimbal opravil. Keďže sa pritom oboznámil aj s konštrukciou, začal vyrábať malé cimbalíky, ale tak, že si malý cimbal doplnil s pedálmi, tlmičmi a nôžkami. S drevom už pracoval, 
pokračoval výrobou aj iných ľudových hudobných nástrojov. Urobil niekoľko píšťaliek, či fujár. Vo svojej dielničke opravoval aj basičky a husličky pre kamarátov. Tvrdil, že málokto si vie vážiť staré ľudové nástroje. Piano, ktoré odkúpil v dezolátnom stave, no páčil sa mu jeho krásny, sýty a guľatý tón, dal dokopy. Prešlo pár rokov, nasťahoval sa do Revúcej, kde s celou vervou začal pracovať na novej muzike súboru Lykovec. Pochodili po rôznych súťažiach, vo Východnej, Detve, nahrávali pre Československý rozhlas a televíziu. Nakoniec jeho kroky skončili na Rimavskej doline v Hnúšti. A na záver jeho vlastný citát: „Naše ľudové pesničky mám veľmi rád, pretože oni potešia, povznesú, utíšia, rozohrejú srdce. Veď pieseň je vlastne hlas srdca, osvieži myseľ, piesňou pohladíš, cez ňu pochopíš dušu človeka, môžeš ňou zapáliť lásku, utíšiť bôľ, s piesňou žiješ i umrieš. Ona obsiahne každého a všetko.“
Mgr. Petra Oravcová
sobota, 17 marec 2018 16:38
Pripomíname si 90 rokov od narodenia muzikanta a úžasného človeka Jána Jasenku zo Sirka Doporučený
Napísal(a) Mgr. Petra Oravcová
Ján Jasenka 30.3.1928 Sirk - 6.4.1991 Revúca. V Sirku v rodine baníka uzrel svetlo sveta na jar v roku 1928 muzikant Ján Jasenka. Spievať začal s prvými slovami, na husle brnkal už vtedy, keď ich dočiahol zvesiť zo steny nad prípeckom. So sestrou Milkou tvorili spevácke duo. Otec bol baník, no i on v nedeľu bral do mozoľnatých rúk krehké husličky a vyhrával celej rodine smutné i veselé pesničky. Ján vyhrával všade, chodil za dom na stránišku pod starý košatý buk a tam konkuroval spevavým vtákom. Už v tých časoch mal detskú ľudovú muzičku, hrávali s ním chlapci zo Sirka Janko Pelech, Ondro Kontra, Slavo Kontra a ďalší. Rôčky ubiehali, kapela sa rozbehala a aj ten košatý buk sa po otcovej smrti vyvrátil.
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-