i časť svojej identity a národnej kultúry. Aj v podmienkach Hnúšte si už 70 rokov mesto ani nevie predstaviť dôležité udalosti, na ktorých by nezahrali miestni dychovkári. Istotne bude správne, keď ozrejmíme cestu od vzniku tohoto súboru až po súčasnosť.
V auguste 1946 sa dohodli Ján Fábry a dirigent Tatra banky Jozef Benko na oživení činnosti miestnej dychovej hudby, ktorá vznikla v roku 1941 ako robotnícka dychová hudba Hnúšťa-Likier, ktorá však o dva roky prerušila činnosť. Jozef Benko teda v roku 1946 urobil výber z mladých mužov, ktorí sa dobrovoľne hlásili a pridelil im nástroje, prevzaté z predchádzajúceho súboru. Stal sa tiež predsedom novovytvoreného výboru Robotníckej dychovej hudby. Kapelníkom bol Ondrej Štefko, odborný učiteľ Štátnej meštianskej školy v Hnúšti, pokladníkom bol úradník Tatra banky Hnúšťa Tibor Malina a hospodárom robotník Jozef Majoroš. Finančné prostriedky na opravu prevzatých poškodených nástrojov a nákup nových získali darmi a zbierkami. Kapela začala nacvičovať 1. septembra 1946 v Štátnej meštianskej škole v Hnúšti pod vedením Ondreja Štefka a za pomoci Jozefa Benka. Prvý raz sa predstavila verejnosti 30. apríla
V roku 1971 sa stal dirigentom Ladislav Tököly. V 80. rokoch kapela pôsobila v Združenom závodnom klube ROH pri SLZ Hnúšťa a od roku 1992 v Mestskom kultúrnom stredisku v Hnúšti. Orchestru by prospelo omladenie, vzhľadom na to, že vekový priemer členov je dosť vysoký, napriek úsiliu vedenia však naráža na malý záujem mladých ľudí o tento druh hudby. V snahe o omladenie súboru chcela pomôcť aj Základná umelecká škola v Hnúšti. Vytvorením odboru dychových nástrojov by sa zabezpečil prísun nových mladých hudobníkov do dychovky. Úsilie dirigenta Ladislava Tökölyho, ako aj učiteľa ZUŠ a člena dychovej hudby Petra Majoroša stroskotalo na nezáujme mládežníkov o tento druh hudby. Je to veľká škoda, lebo vekový priemer súčasných členov dychovej hudby je vysoký a možnosť pokračovať v tradícii dychovej hudby v Hnúšti sa obmedzila.
V súčasnosti má dychová hudba 10 členov. Dirigent Ladislav Tököly, členovia: Ján Grekčo, Peter Hosťovecký, Mgr. Michal Bagačka, Peter Majoroš, Karol Teicher ml., Igor Školník, František Hradovský, Gustáv Thrún, Karol Teicher st. Vypomáhať im chodia dychovkári z Utekáča a Rimavskej Soboty.
Za úspešné účinkovanie kapely pri rôznych príležitostiach nielen v Hnúšti, ale aj v iných mestách a na rôznych festivaloch sa jej okrem priaznivej odozvy obecenstva dostalo aj ocenení: v roku 1999 dostal kapelník Ladislav Tököly Cenu primátorky mesta Hnúšte a v roku 2006 kapela dostala Poctu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra za aktívny prínos v kultúrno-spoločenskom dianí v regióne.
Ostáva teda popriať súčasnej dychovej hudbe veľa tvorivých síl, nech i naďalej svojím umením rozdáva úsmev a radosť pre potechu iným.
august 2011
Spracované podľa: NOC a Mesto Hnúšťa
{gallery}kultura/hudba/dych{/gallery}
{jcomments on}
































Dychová hudba ako zábavný hudobný žáner, ktorý je dodnes v širokom spektre využívaný na prezentáciu pre ňu typickej pochodovej, smútočnej, tanečnej (polka, valčík), ale aj koncertnej hudby, je neoddeliteľnou súčasťou hudobnej kultúry na Slovensku. Od založenia prvej dychovej hudby na Slovensku ubehlo už vyše 170 rokov. Počas tohto obdobia prešla dychová hudba na Slovensku zložitým vývojom, a i keď v dnešnej prevahe populárnej hudby sa stala tzv. menšinovým žánrom, no vždy dokazovala a aj v súčasnosti dokazuje svoje opodstatnenie a potrebnosť tohto žánru v spoločnosti. Preto je potrebné, aby sme vyzdvihovali a zveľaďovali našu vlastnú hudobnú tradíciu. Ak ju raz stratíme, stratíme
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-