i časť svojej identity a národnej kultúry. Aj v podmienkach Hnúšte si už 70 rokov mesto ani nevie predstaviť dôležité udalosti, na ktorých by nezahrali miestni dychovkári. Istotne bude správne, keď ozrejmíme cestu od vzniku tohoto súboru až po súčasnosť.
V auguste 1946 sa dohodli Ján Fábry a dirigent Tatra banky Jozef Benko na oživení činnosti miestnej dychovej hudby, ktorá vznikla v roku 1941 ako robotnícka dychová hudba Hnúšťa-Likier, ktorá však o dva roky prerušila činnosť. Jozef Benko teda v roku 1946 urobil výber z mladých mužov, ktorí sa dobrovoľne hlásili a pridelil im nástroje, prevzaté z predchádzajúceho súboru. Stal sa tiež predsedom novovytvoreného výboru Robotníckej dychovej hudby. Kapelníkom bol Ondrej Štefko, odborný učiteľ Štátnej meštianskej školy v Hnúšti, pokladníkom bol úradník Tatra banky Hnúšťa Tibor Malina a hospodárom robotník Jozef Majoroš. Finančné prostriedky na opravu prevzatých poškodených nástrojov a nákup nových získali darmi a zbierkami. Kapela začala nacvičovať 1. septembra 1946 v Štátnej meštianskej škole v Hnúšti pod vedením Ondreja Štefka a za pomoci Jozefa Benka. Prvý raz sa predstavila verejnosti 30. apríla
V roku 1971 sa stal dirigentom Ladislav Tököly. V 80. rokoch kapela pôsobila v Združenom závodnom klube ROH pri SLZ Hnúšťa a od roku 1992 v Mestskom kultúrnom stredisku v Hnúšti. Orchestru by prospelo omladenie, vzhľadom na to, že vekový priemer členov je dosť vysoký, napriek úsiliu vedenia však naráža na malý záujem mladých ľudí o tento druh hudby. V snahe o omladenie súboru chcela pomôcť aj Základná umelecká škola v Hnúšti. Vytvorením odboru dychových nástrojov by sa zabezpečil prísun nových mladých hudobníkov do dychovky. Úsilie dirigenta Ladislava Tökölyho, ako aj učiteľa ZUŠ a člena dychovej hudby Petra Majoroša stroskotalo na nezáujme mládežníkov o tento druh hudby. Je to veľká škoda, lebo vekový priemer súčasných členov dychovej hudby je vysoký a možnosť pokračovať v tradícii dychovej hudby v Hnúšti sa obmedzila.
V súčasnosti má dychová hudba 10 členov. Dirigent Ladislav Tököly, členovia: Ján Grekčo, Peter Hosťovecký, Mgr. Michal Bagačka, Peter Majoroš, Karol Teicher ml., Igor Školník, František Hradovský, Gustáv Thrún, Karol Teicher st. Vypomáhať im chodia dychovkári z Utekáča a Rimavskej Soboty.
Za úspešné účinkovanie kapely pri rôznych príležitostiach nielen v Hnúšti, ale aj v iných mestách a na rôznych festivaloch sa jej okrem priaznivej odozvy obecenstva dostalo aj ocenení: v roku 1999 dostal kapelník Ladislav Tököly Cenu primátorky mesta Hnúšte a v roku 2006 kapela dostala Poctu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra za aktívny prínos v kultúrno-spoločenskom dianí v regióne.
Ostáva teda popriať súčasnej dychovej hudbe veľa tvorivých síl, nech i naďalej svojím umením rozdáva úsmev a radosť pre potechu iným.
august 2011
Spracované podľa: NOC a Mesto Hnúšťa
{gallery}kultura/hudba/dych{/gallery}
{jcomments on}
































Dychová hudba ako zábavný hudobný žáner, ktorý je dodnes v širokom spektre využívaný na prezentáciu pre ňu typickej pochodovej, smútočnej, tanečnej (polka, valčík), ale aj koncertnej hudby, je neoddeliteľnou súčasťou hudobnej kultúry na Slovensku. Od založenia prvej dychovej hudby na Slovensku ubehlo už vyše 170 rokov. Počas tohto obdobia prešla dychová hudba na Slovensku zložitým vývojom, a i keď v dnešnej prevahe populárnej hudby sa stala tzv. menšinovým žánrom, no vždy dokazovala a aj v súčasnosti dokazuje svoje opodstatnenie a potrebnosť tohto žánru v spoločnosti. Preto je potrebné, aby sme vyzdvihovali a zveľaďovali našu vlastnú hudobnú tradíciu. Ak ju raz stratíme, stratíme
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.