Cas ty pśichodny,
zakwiśoš nam ty?
Och, gab´ muže stanuli,
za swój narod źěłali,
gódne nimjer wobspomnjeśa!
Keď som sa predvlani vrátil domov
z krátkej návštevy Lužice, napadlo mi, že urobím takú malú skúšku. Fotografie, na ktorých bolo vidno dvojjazyčné názvy ulíc a rôznych inštitúcií, som poslal zopár svojim známym – s tým, či vedia o aký menšinový jazyk sa jedná. Nakoľko naša oblasť Gemera je takisto domovom Slovákov aj Maďarov, skúsenosť s dvojjazyčným označovaním ulíc, inštitúcií, obchodov a pod. máme aj tu. Väčšina tých, ktorým som fotografie poslal, teda odhadla, že sa jedná o analógiu našej reality. A nakoľko na prvom mieste bol nemecký názov, správne predpokladali, že sa jedná o fotografie z určitej oblasti SRN. No s tým druhým jazykom už bol problém. Niektorí moji priatelia mi odpísali, že sa jedná s najväčšou pravdepodobnosťou o poľštinu, poprípade jej nárečie – ale kde?, preboha, žijú na území Nemecka Poliaci ako národnostná menšina? Keď prekročíte česko-nemeckú hranicu – to, čo vás zakrátko upúta, sú dvojjazyčné nápisy na miestnych cestných tabuliach. Táto oblasť je totiž oddávna domovom najmenšieho slovanského národa – Lužických Srbov. Predkovia Lužických Srbov sa na územie dnešného Nemecka dostali už v 6. – 7. storočí. Postupne boli germánskym živlom vytlačovaní zo západnejších oblastí, až sa ich domovinou stala oblasť Hornej Lužice s centrom v dnešnom Budyšíne a Dolnej Lužice s centrom v Chotebuze. Lužica bola v 9. storočí súčasťou Veľkomoravskej ríše, v 14. storočí, za vlády českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., sa Lužica stáva súčasťou Českého štátu, ktorou potom bola až do roku 1635. Je pozoruhodné, že napriek tomu, že Lužica nikdy nebola suverénnym štátom, a teda Lužickí Srbi boli aj vždy v postavení národnostnej menšiny, dokázali vyše tisícročie udržať svoj slovanský jazyk a ubrániť svoju slovanskú identitu.
Na počiatku tohto článku som spomínal jazyk Lužických Srbov
– lužickú srbčinu. Treba však celú vec ešte viac spresniť. Lužické srbčiny sú dve – horná lužická srbčina (tiež hornolužická srbčina) a dolná lužická srbčina (tiež dolnolužická srbčina). V neskoršom štandarde kódovania jazykov ISO 639-2 mali oba jazyky spoločný kód wen. V roku 2005 však bol obidvom jazykom pridelený samostatný kód: dsb pre dolnú lužickú srbčinu a hsb pre hornú lužickú srbčinu. Je to logické východisko, lebo hoci oba jazyky sú vzájomne zrozumiteľné, sú si (podľa názoru niektorých jazykovedcov) vzdialenejšie ako napr. čeština a slovenčina. Dana Podracká sa v úvode knihy Madona má červenú dušu – antológia súčasnej lužickosrbskej poézie vyjadrila: „Územie Lužických Srbov na mape Nemecka pripomína svojím tvarom zvitok, od Lubinu po Budyšín a Lubij, rozdelený riekou Sprévou na dve takmer symetrické polovice. Vnútri nemeckého členenia jazyk stále pretrváva, hoci sa zmenšuje ako šagrénová koža. Podľa všetkého už iba 30.000 Lužických Srbov dokáže hovoriť jedným z dvoch variantov lužickej srbčiny.“ V záverečnej úvahe potom vec ešte upresňuje: „Hornou lužickou srbčinou dnes dokáže hovoriť asi 20.000 – 25.000 osôb všetkých generácií (z toho však iba okolo 10.000 ho skutočne používa ako jazyk každodennej komunikácie); dolnou lužickou srbčinou však hovorí už len okolo 5.000 ľudí, z veľkej väčšiny vo veku nad 60 rokov.“
Ja som si obľúbil viac práve ten druhý variant
lužickej srbčiny – dolnú lužickú srbčinu. Centrom Dolnej Lužice je Chotebuz (v dolnej lužickej srbčine Chóśebuz; nemecky Cottbus). Predvlani som sa, žiaľ, s ohľadom na nedostatočný časový priestor, dostal iba do centra Hornej Lužice – Budyšína (v hornej lužickej srbčine Budyšin; v dolnej lužickej srbčine Budyšyn; nemecky Bautzen). V Budyšíne má svoje sídlo aj Srbský inštitút (Serbski institut), ktorý má pre Dolnú Lužicu pobočku v Chotebuze (Wótnožka Chóśebuz). Sídli tu aj Domowina – Zwězk Łužyskich Serbow (hornolužicky Zwjazk Łužiskich Serbow) – národná a kultúrna organizácia, ktorá zastrešuje niektoré lužickosrbské spolky. V Srbskom dome v Budyšíne, sídle Domowiny, sa nachádza aj rovnomenné knižné vydavateľstvo.
No mňa však priťahovala vždy najmä Dolná Lužica
(v dolnolužickej srbčine Dolna Łužyca). Takmer celá oblasť nemeckej Dolnej Lužice je súčasťou spolkovej krajiny Brandenbursko. Aj geografická poloha dolných Lužických Srbov bola príčinou ich zložitejšej situácie. Po roku 1815 bolo územie Lužice rozdelené. Zatiaľ čo Horná Lužica zostala súčasťou Saska, Dolná Lužica sa stala súčasťou Pruskej provincie Brandenburska. Pre horných Lužických Srbov bolo ľahšie získavať zázemie a pomoc pre kultúrny rozvoj svojho národa napr. v Prahe, kde už v roku 1724 bol založený tzv. Lužický seminář sv. Petra v Prahe, ako kňazský seminár pre formáciu budúcich rímskokatolíckych kňazov z Hornej Lužice. V prvých desaťročiach slúžil najmä študentom z Lužice, z ktorých časť dochádzala na Malostranské gymnázium a bohoslovci navštevovali prednášky na Univerzite Karlovej. Ešte po 2. svetovej vojne (v rokoch 1945-1955) bol objekt využívaný ako lužickosrbská kolej (vysokoškolský internát). Neskôr, aj keď bol zoštátnený, ponechal štát v historickej budove pôsobiť unikátnu Hórnikovou lužickosrbskou knihovnu. Fatálna pre ňu bola až katastrofálna povodeň v roku 2002, kedy bola väčšina kníh nenávratne zničená.
Lužickí Srbi na Dolnej Lužici boli pod vládou Prusov v ťažšej situácii. Aj po revolučnom roku 1848, kedy boli v Sasku splnené niektoré požiadavky Lužických Srbov (vyučovanie v lužickej srbčine na gymnáziu v Budyšíne, srbské bohoslužby v Drážďanoch) – v Prusku bola dolná lužická srbčina opäť masívne obmedzená.
V predajni lužickosrbskej literatúry v Budyšíne
som sa snažil zohnať aj učebnicu dolnej lužickej srbčiny, aby som si mohol osvojiť aspoň základy tohto jazyka. Predpokladal som, že nebude zrejme reálne zohnať ani učebnicu dolnej lužickej srbčiny v češtine, ale podarilo sa mi zohnať Zakłady dolnoserbskeje rěcy od prof. Alfreda Měškanka pre Poliakov. Pán profesor Měškank sa narodil v roku 1928 v Droždźiju v Hornej Lužici, po 2. svetovej vojne študoval na gymnáziu v Českej Lípe a v rokoch 1948-1952 na univerzite vo Wrócławe učiteľstvo fyziky. Práve on vytvoril učebnicu dolnej lužickej srbčiny pre Poliakov (a takisto variant pre horných Lužických Srbov). Zaujímavým spôsobom dialógov nielen učí dolnú lužickú srbčinu, ale súčasne do nich vkladá aj cenné informácie o jazyku, kultúre, dejinách a identite Lužických Srbov z Dolnej Lužice.
Germanizačný tlak na dolných Lužických Srbov
bol mimoriadne silný. Veď napr. v roku 1731 bolo nariadením srbským mužom, ktorí neovládali nemčinu, zakázané vstupovať do manželských zväzkov. Záujem o jazyk bol minimálny, a tak iba Kito Fryco Stempel zbieral miestne rozprávky a povesti a preložil zopár klasických básní. Zaujímavou postavou bol Juro Surowin (vlastným menom Georg Julius Justus Sauerwein – 1831-1904), nemecký publicista a jazykovedec, ktorý sa stal obrancom menšinových jazykov (dolnej lužickej srbčiny, litovčiny). Dolnú lužickú srbčinu si osvojil do takej miery, že v nej napísal aj niekoľko básní. Po 1. svetovej vojne začala publikovať svoje básne Mina Witkojc, významná lužickosrbská národná buditeľka, neskôr prenasledovaná nacistickým režimom. Wěcsław Serb Chejnicański preložil do dolnej lužickej srbčiny aj časti básnického diela Máj od českého básnika Karla Hynka Máchu.
Na úvod tohto článku
som citoval hymnu Lužických Srbov (v dolnej lužickej srbčine). Čo dodať na záver? Snáď iba zaželať Lužickým Srbom – a najmä tým z Dolnej Lužice – aby sa nevzdali svojho jazyka a odovzdávali si ho aj naďalej. Dnes je, vďakabohu, dolná lužická srbčina chráneným menšinovým jazykom a v rámci projektu WITAJ vznikajú materské školy, kde sa dolnú lužickú srbčinu môžu naučiť deti, ktorým už ich materinský jazyk nedokážu vlastní rodičia odovzdať, nakoľko patria ku generácii, ktorá už väčšinou tento jazyk neovláda.
Článok venujem našim slovanským bratom – Lužickým Srbom z Dolnej aj Hornej Lužice.
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-