Z tejto krátkej state sa dajú vyčítať najzákladnejšie vlastnosti dobrého fotografa, bez ktorých nemožno v branži uspieť: usilovnosť, pracovitosť, až tvrdohlavé zameranie na cieľ, ale aj odvaha, trochu ducha dobrodruha, a pritom všetkom osobná poctivosť a profesionalita.
A to všetko nepochybne v sebe nosí aj Miqo Cash, alias Miroslav Kaša, rodák z Revúcej, ktorý už niekoľko rokov zbiera ceny na prestížnych medzinárodných fotografických výstavách v Európe i Amerike. Prvou bola medzinárodná súťaž Monochrome Photography Awards, v ktorej získal 1. miesto a zároveň sa stal fotografom roka 2015 v kategórii Fashion/Beauty v Londýne. V tom istom roku získal titul Európsky fotograf od Federácie európskych profesionálnych fotografov.
Miqo o sebe prezrádza, že v mladosti mal málo sebavedomia a veľa pochybností o svojom mieste vo svete. Najskôr skúšal hrať na klavíri, no po absolvovaní elektrotechnickej fakulty v Žiline sa zamestnal ako grafik. Až tam dozrel čas a Miqo sa vydal za svojím snom – stal sa fotografom. Hoci na začiatku nevedel o fotografii takmer nič, dnes patrí k vyhľadávaným profesionálom v branži a od roku 2016 získal štyri desiatky medzinárodných ocenení. Vo svojej tvorbe sa venuje umeleckej, reklamnej a svadobnej fotografii.
Fotograf – Revúčan
V roku 2018 talentovaného umelca ocenili v rodnom meste – Miqo Cash bol medzi výročnými ocenenými osobnosťami pri príležitosti Dní mesta Revúca a prevzal si Cenu primátorky mesta za šírenie dobrého mena Revúcej a vynikajúce umelecké úspechy v prestížnych medzinárodných súťažiach. Ešte v tom roku predstavil umelec vo výstavnej sieni miestneho Mestského domu kultúry na samostatnej výstave sériu fotografií NÁVRATY DO SÚČASNOSTI, ktorú venoval mestu Revúca. „Pohľad na mrazivé udalosti a dychberúce momenty dávnej histórie, ktoré postihli mesto
Revúca, ako sa v jednom momente spájajú so súčasnosťou“ – tak charakterizuje diela z tejto série sám autor. Fotografie dnes zdobia reprezentatívne priestory Mestského úradu i Mestského domu kultúry v Revúcej.
![]() |
![]() |
![]() |
||
![]() |
![]() |
V tomto roku sa Miqo Cash dal nahovoriť na spoluprácu, ktorá už od začiatku sľubovala originálny kreatívny proces i výsledok – spojili sa dva múzické subjekty: originálny fotograf a aktívny revúcky klub amatérskych výtvarníkov.
Kreatívni a aktívni výtvarní umelci
Výtvarný klub PLÁNKA pri Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej vznikol po roku 2000, keď zastrešil výtvarníkov z Revúcej a okolia. Tí sa od deväťdesiatych rokov neformálne združovali, aby sa navzájom inšpirovali, povzbudzovali v tvorbe a vymieňali si skúsenosti.
Dnes Klub združuje zhruba 15 výtvarníkov, ktorí sa umeleckou tvorbou zaoberajú profesionálne, poloprofesionálne alebo zo záľuby. Sú to maliari, grafici, keramikári, rezbári či tvorcovia tapisérií. Pravidelnú spoločnú prezentáciu svojich diel mávajú v období Dní mesta Revúca každoročne v júni a júli. Okrem toho usporadúvajú individuálne výstavy tým, ktorí sú plodnejší a majú dostatok diel na samostatnú prezentáciu. Výtvarníci z Klubu boli v ostatných dvoch rokoch napríklad aj tvorcami veľkoformátových obrazov na streche revúckeho Mestského domu kultúry...
Fotograf – tvorca
Toto leto Mestské kultúrne stredisko iniciovalo spoločný projekt Klubu so skvelým fotografom Miqo Cashom. Umelec sa podujal vytvoriť spoločnú fotografiu všetkých výtvarníkov v jednom obraze. Ochotne spolupracujúci výtvarníci obetovali svoj čas, Mestský dom kultúry poskytol priestory, dekorácie i šikovný technický personál a v jeden letný deň sa konečne podarilo všetkých dostať na jedno miesto...
Po viacerých exotických destináciách a popri mnohých exkluzívnych príležitostiach si Miqo našiel čas na kreatívny projekt vo svojom rodnom meste a s domácimi výtvarníkmi usilovne pracovali na unikátnej fotografii – prezradíme, že pred objektívom bolo naraz 15 účinkujúcich...!
Po „ostrom ateliérovom dni“ si výsledok vyžadoval ešte mnoho tvorivých postprodukčných hodín, kým sa Miqo Cash rozhodol predstaviť výsledok verejnosti. Býva totiž na seba veľmi prísny a v tvorbe sa riadi jasnými zásadami: „Najväčším motorom pre mňa je inšpirácia. Nemať túžbu znamená nežiť svoj sen. Mať otvorenú myseľ a nezastať na jednom mieste.“ To sú ambície, ktoré umelca poháňajú vpred. Pozrite, ako sa to Miqo Cashovi podarilo tentoraz na domácej pôde...
link na video o vzniku fotografie – https://www.facebook.com/362993250545855/videos/793106977905393
finálne foto v prílohe –
Ak sa chcete o umelcovi vedieť viac:
https://www.facebook.com/MiqoCashEuropeanPhotographer/
https://www.instagram.com/miqocashphotography
https://www.miqocash.com/
Juraj Genčanský
MsKS Revúca






































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-