Dňa 26.11.2015 v budove Okresného úradu v Rimavskej Sobote sa konala pri nedožitých stých narodenín účastníka SNP Júliusa BOLFÍKA konferencia o živote a diele tohto významného antifašistického bojovníka a pedagóga pôsobiaceho v Gemeri – Malohonte. Po jej skončení, vedľa vstupu do zasadacej sály bol odhalený reliéf na pamätnej mramorovej doske významnej osobe Gemer-Malohontu JÚLIUSOVI BOLFÍKOVI. Pred odhalením jeho podobizne bolo najmä medzi študentmi gymnázia, a obchodnej akadémie, ale aj okolo chodiacich začuť otázku: „KTO TO BOL TEN BOLFÍK?“S hlavným referátom vystúpil prof. Leo Sokolovský, s koreferátmi – o protifašistickom odboji J. Bolfíka pán Mgr. Július Molitoris, k téme: Osvetový pracovník Julius BOLFÍK vystúpil Dr. Rudolf Svoreň a k pedagogiskej činnosti vystúpil PaeDr. Milan Sajenko. Medzi hosťami bol syn Dr. Jaroslav BOLFÍK a vnučka Doc. Eva Bolfíková Csc., akademický sochár Štefan Pelikán, autor reliefu PhDr. Júliusa Bolfíka, primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, ...
Július BOLFÍK sa narodil v rodine železničiara
dňa 28.1.1915 v juhomaďarskom mestečku HORTA. Otecko, zamestnaný ako štátny zamestnanec monarchie, bol pravidelne prekladaný. Rodina Bolfíkovcov mala 6 detí. Do ľudovej školy začal chodiť už na Gemeri v Muránskej Dlhej Lúke, potom v Mokrej Lúke a Revúcej, kde začal navštevovať aj gymnázium. Po jeho úspešnom ukončení navštevoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, po jeho ukončení pôsobil ako učiteľ v Ratkovskom Bystrom a Ratkovej. V roku 1951 ukončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave a neskôr obhájil doktorát na Prešovskej Univerzite.
Rodičia vychovávali svoje deti
vo vlasteneckom duchu a preto bolo samozrejmosťou, že aj syn Július do vypuknutí 2. svetovej vojny bol povolaný do Slovenskej armády a odvelený na východný front, bojovať proti „antikristovi-bolševikovi“! Jeho jednotka bola dislokovaná na území Bieloruska. Ako veľká časť vojakov a dôstojníkov Slovenskej armády nemala chuť bojovať proti Slovanským bratom Rusom a tak keď Nemci zistili, že príslušníci slovenského „korpusu“ spolupracujú s miestnymi „bolševikmi“ a „banditmi-partizánmi“, minister obrany F. Čatloš celú slovenskú jednotku preložil do „neslovanského“ Talianska. Ešte pred vyhlásením SNP svoj oddiel za dramatických okolností doviedol na povstalecké územie Slovenska. Dňa 29. augusta 1944 Veliteľstvo Prvej Československej armády na Slovensku v Revúcej nadporučíkovi pechoty v zálohe Júliusovi BOLFÍKOVI pod číslom 87 vydalo legitimáciu “ do národného československého vojska“ a ako veliteľ roty „CHRYZANTÉMA 10“ bol súčasne veliteľom Vojenského veliteľstva v Ratkovej, ktorému podliehali všetky žandárské stanice a stanice pohraničnej stráže v Ratkovskej a Rákošskej doline. Ako veliteľ v Ratkovej nadviazal kontakt v veľiteľom Maďarskej posádky v Jelšave, kde dohodol, že mu maďaskí vojaci nebudú klásť odpor, prejdú na stranu partizánov a umožnia im porunúť obrannú liniu až k Jelšavskej Tepličke, kde bol výhodný terén na obranu na útok Nemcov z juhu. Ovšem po prevrate v Maďarsku a nástupe Sálassiho k moci, tento plán stroskotal a naopak, Nemci vyslali k potlačeniu povstania silné vojenské zväzky skupiny armád HORST WESSEL z Maďarska a pri postupe na Revúcu využili nechránené úseky povstalcami bola rota Chryzantéma 10 dňa 19.10.1944 vojakmi 18 SS divízie tankových granátnikov po dobití Chyžného obkľúčená pri bani Studená, z ktorej sa však rota pod velením J. Bolfíka prebila a prešla cez Tisovec až na Brádno, kde bola doplnená a nasadená k obrane Dielika pri Tisovci.
Po prechode k Červenej armáde
sa Július BOLFÍK zapojil do organizovania života na oslobodenom území. Bol poverený predniesť slávnostný prejav pri príležitosti ukončenia 2. Svetovej vojny v Európe pri pamätníku padlých vojakov ČA v Tornali dňa 9. Mája 1945.
Až do odchodu do dôchodku pracoval v rôznych funkciach na odboroch školstva v okresoch Šafárikovo a po jeho zrušení v Rimavskej Sobote.
Popri pedagogickej činnosti sa venoval histórii, geografii a vlastivede. Svoje poznatky a názory publikoval vo viac ako 200 článkoch o významných osobnostiach, pamätihodnostiach.
S historickou tematikou vydal 5 kníh
o významných osobnostiach Gemera - Malohontu o Samuelovi Vozárovi, Jánovi Bottovi, Jonatánovi Dobroslavovi Čipkovi, Augustovi Horislavovi Škultétym a Jurajovi Pálkovičovi.
Spoločne s Jozefom Orlovským, rodákom z Cevelandu /USA/ a učiteľom na Gymnáziu v Tisovci vydali zborník „Stredogemerské nárečia“.
Mal osobnú zásluhu na vydaní diela „Vlastivedné štúdie Gemera a po štyroch zväzkoch Národopisných štúdií Gemera a rovnaký počat zväzkov „Literárnych postáv Gemera.
Pre nás odbojárov má veľký význam jeho monografia „Protifašistický odboj a oslobodenie Gemera, Partizánska brigáda Rákoczi, Blčiace Rudohorie. Najmä prvé dve diela sú faktografickou studnicou poznania protifašistického odboja na Gemeri-Malohonte.
V roku 1966 bol zakladateľom a predsedom Gemersko-Malohontskej vlastivednej spoločnosti, ktorá bola jedinou v ČSFSR. Založil a bol šefredaktorom periodika OBZOR GEMERA.
FOTO- autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.