S hlavným referátom vystúpil prof. Leo Sokolovský, s koreferátmi – o protifašistickom odboji J. Bolfíka pán Mgr. Július Molitoris, k téme: Osvetový pracovník Julius BOLFÍK vystúpil Dr. Rudolf Svoreň a k pedagogiskej činnosti vystúpil PaeDr. Milan Sajenko. Medzi hosťami bol syn Dr. Jaroslav BOLFÍK a vnučka Doc. Eva Bolfíková Csc., akademický sochár Štefan Pelikán, autor reliefu PhDr. Júliusa Bolfíka, primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, ...
Július BOLFÍK sa narodil v rodine železničiara
dňa 28.1.1915 v juhomaďarskom mestečku HORTA. Otecko, zamestnaný ako štátny zamestnanec monarchie, bol pravidelne prekladaný. Rodina Bolfíkovcov mala 6 detí. Do ľudovej školy začal chodiť už na Gemeri v Muránskej Dlhej Lúke, potom v Mokrej Lúke a Revúcej, kde začal navštevovať aj gymnázium. Po jeho úspešnom ukončení navštevoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, po jeho ukončení pôsobil ako učiteľ v Ratkovskom Bystrom a Ratkovej. V roku 1951 ukončil Pedagogickú fakultu UK v Bratislave a neskôr obhájil doktorát na Prešovskej Univerzite.
Rodičia vychovávali svoje deti
vo vlasteneckom duchu a preto bolo samozrejmosťou, že aj syn Július do vypuknutí 2. svetovej vojny bol povolaný do Slovenskej armády a odvelený na východný front, bojovať proti „antikristovi-bolševikovi“! Jeho jednotka bola dislokovaná na území Bieloruska. Ako veľká časť vojakov a dôstojníkov Slovenskej armády nemala chuť bojovať proti Slovanským bratom Rusom a tak keď Nemci zistili, že príslušníci slovenského „korpusu“ spolupracujú s miestnymi „bolševikmi“ a „banditmi-partizánmi“, minister obrany F. Čatloš celú slovenskú jednotku preložil do „neslovanského“ Talianska. Ešte pred vyhlásením SNP svoj oddiel za dramatických okolností doviedol na povstalecké územie Slovenska. Dňa 29. augusta 1944 Veliteľstvo Prvej Československej armády na Slovensku v Revúcej nadporučíkovi pechoty v zálohe Júliusovi BOLFÍKOVI pod číslom 87 vydalo legitimáciu “ do národného československého vojska“ a ako veliteľ roty „CHRYZANTÉMA 10“ bol súčasne veliteľom Vojenského veliteľstva v Ratkovej, ktorému podliehali všetky žandárské stanice a stanice pohraničnej stráže v Ratkovskej a Rákošskej doline. Ako veliteľ v Ratkovej nadviazal kontakt v veľiteľom Maďarskej posádky v Jelšave, kde dohodol, že mu maďaskí vojaci nebudú klásť odpor, prejdú na stranu partizánov a umožnia im porunúť obrannú liniu až k Jelšavskej Tepličke, kde bol výhodný terén na obranu na útok Nemcov z juhu. Ovšem po prevrate v Maďarsku a nástupe Sálassiho k moci, tento plán stroskotal a naopak, Nemci vyslali k potlačeniu povstania silné vojenské zväzky skupiny armád HORST WESSEL z Maďarska a pri postupe na Revúcu využili nechránené úseky povstalcami bola rota Chryzantéma 10 dňa 19.10.1944 vojakmi 18 SS divízie tankových granátnikov po dobití Chyžného obkľúčená pri bani Studená, z ktorej sa však rota pod velením J. Bolfíka prebila a prešla cez Tisovec až na Brádno, kde bola doplnená a nasadená k obrane Dielika pri Tisovci.
Po prechode k Červenej armáde
sa Július BOLFÍK zapojil do organizovania života na oslobodenom území. Bol poverený predniesť slávnostný prejav pri príležitosti ukončenia 2. Svetovej vojny v Európe pri pamätníku padlých vojakov ČA v Tornali dňa 9. Mája 1945.
Až do odchodu do dôchodku pracoval v rôznych funkciach na odboroch školstva v okresoch Šafárikovo a po jeho zrušení v Rimavskej Sobote.
Popri pedagogickej činnosti sa venoval histórii, geografii a vlastivede. Svoje poznatky a názory publikoval vo viac ako 200 článkoch o významných osobnostiach, pamätihodnostiach.
S historickou tematikou vydal 5 kníh
o významných osobnostiach Gemera - Malohontu o Samuelovi Vozárovi, Jánovi Bottovi, Jonatánovi Dobroslavovi Čipkovi, Augustovi Horislavovi Škultétym a Jurajovi Pálkovičovi.
Spoločne s Jozefom Orlovským, rodákom z Cevelandu /USA/ a učiteľom na Gymnáziu v Tisovci vydali zborník „Stredogemerské nárečia“.
Mal osobnú zásluhu na vydaní diela „Vlastivedné štúdie Gemera a po štyroch zväzkoch Národopisných štúdií Gemera a rovnaký počat zväzkov „Literárnych postáv Gemera.
Pre nás odbojárov má veľký význam jeho monografia „Protifašistický odboj a oslobodenie Gemera, Partizánska brigáda Rákoczi, Blčiace Rudohorie. Najmä prvé dve diela sú faktografickou studnicou poznania protifašistického odboja na Gemeri-Malohonte.
V roku 1966 bol zakladateľom a predsedom Gemersko-Malohontskej vlastivednej spoločnosti, ktorá bola jedinou v ČSFSR. Založil a bol šefredaktorom periodika OBZOR GEMERA.
FOTO- autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala

































Dňa 26.11.2015 v budove Okresného úradu v Rimavskej Sobote sa konala pri nedožitých stých narodenín účastníka SNP Júliusa BOLFÍKA konferencia o živote a diele tohto významného antifašistického bojovníka a pedagóga pôsobiaceho v Gemeri – Malohonte. Po jej skončení, vedľa vstupu do zasadacej sály bol odhalený reliéf na pamätnej mramorovej doske významnej osobe Gemer-Malohontu JÚLIUSOVI BOLFÍKOVI. Pred odhalením jeho podobizne bolo najmä medzi študentmi gymnázia, a obchodnej akadémie, ale aj okolo chodiacich začuť otázku: „KTO TO BOL TEN BOLFÍK?“
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-