2. Koľko žien bolo v tej dobe vo vašej DHZ?
Približne 5 žien.
3. Ako Vás prijali muži – hasiči v tej dobe do prevažne mužského kolektívu?
Prijali ma dobre. Hneď ma zvolili do výboru DHZ, z čoho pre mňa vyplývali aj nejaké povinnosti, naviac.
4. Čo bolo v minulosti prioritami medzi dobrovoľnými hasičmi?
Prioritou bolo pomôcť profesionálnym hasičom v prípade núdze.
5. K čomu ste viedli deti v tom čase, keď ste začínali?
Rôznymi aktivitami som sa snažila u detí vybudovať si vzťah ku tejto hasičskej práci. Na škole, kde som pracovala ako učiteľka, som viedla bezplatne v tej dobe krúžok mladých hasičov. Venovali sme sa teórii i praxi, pripravovala som deti na súťaže "Mladý požiarnik". Teóriu sme preberali na škole v triede, prax sme vykonávali na školskom ihrisku, mestskom ihrisku, v mestskom parku i na hasičskej strážnici. Pri praktických cvičeniach mi boli veľmi nápomocní niektorí členovia DHZ - pán Milan Revúcky, nebohý Milan Laurinc, bratia Hudákovci, ktorí nás sprevádzali aj na súťažiach (hasičské autá, viazať uzly atď.).
6. Porovnajte činnosť v súčasných DHZ s DHZ v minulosti?
V minulosti bola väčšia účasť hasičov, či už na súťažiach, alebo na schôdzach a akciách.
7. Ako vnímate zmeny v DPO SR?
Zmeny v DPO SR som nejako nezbadala osobne, ale nech je to k lepšiemu, resp. aby to fungovalo.
8. Ako vnímate prácu s deťmi v súčasnej dobe?
Po mojom odchode na dôchodok sa krúžku ujala jedna pani učiteľka,no postupom času na škole tento krúžok zanikol, hoci teraz sú krúžky učiteľom platené. Deti, mladí hasiči sa teraz stretávajú každú nedeľu o 9.00 hod. na hasičskej zbrojnici. Tento krúžok sa priradil pod CVČ DaM, a vedie ho šéf dobšinských dobrovoľných hasičov a ešte jeden člen.
9. Čo bolo dobré a čo zlé v minulosti a naopak, čo je dobré a čo zlé teraz?
Porovnávať minulosť a dnešok je dosť ťažké, bola iná doba, bolo viac možností deti zaujať, teraz ich viac zaujíma PC a net.
10. Prečo ste sa rozhodli vstúpiť k dobrovoľným hasičom?
V DHZ bolo málo žien, a ako učiteľku ma oslovili staršie učiteľky, ktoré už členkami boli.
11. Čo myslíte, ako vnímali, resp. vnímajú obyvatelia hasičov?
Obyvatelia si v našom meste dobrovoľných hasičov vážia, lebo vedia, že v prípade nejakej pohromy, nešťastia, ako sú napr. lesné požiare, sú vždy ochotní a pripravení pomôcť.
12. Myslíte si, že je potrebné vzdelávanie sa dobrovoľných hasičov, či už na rôznych školeniach, kurzoch, samoštúdiom?
Žiadny kurz alebo školenie nikdy nie je na škodu, vždy sa dá niečo nové naučiť.
13. Ako vnímate to, že medzi niektorými profesionálnymi hasičmi koluje názor, že im dobrovoľníci "berú" prácu?
Názor, že dobrovoľní hasiči berú profesionálnym prácu je, myslím si, blud. Profesionálny hasič je platené povolanie, dobrovoľní hasiči majú svoje zamestnania a sú iba nápomocní. Hasičstvu sa venujú mimo svojej práce.
14. Spomeniete si na nejaký Váš zaujímavý zážitok?
Na súťažiach som s deťmi dosahovala vždy dobré výsledky, skoro vždy sme obsadili nejaké medailové miesto, deti z toho mali radosť, motivovalo ich byť lepší a lepší, lebo vždy boli odmenení. Raz vyhrali veľkého plyšového maca, ktorého mi hneď darovali.
15. Myslíte si, že deti, mládež berú vážne prácu hasičov a systematickým venovaním sa z nich môžu stať aj v budúcnosti dobrí hasiči?
Deti, ktoré sa venujú hasičskému krúžku, majú dobrú motiváciu stať sa v budúcnosti dobrými hasičmi, možno i profesionálnymi. Napr. deti z krúžku z môjho pôsobenia sú dodnes členmi DHZ v Dobšinej, dodnes pomáhajú, keď je potrebné.
Za rozhovor ďakuje Mgr. Michal Terrai,
tajomník ÚzO DPO SR Rožňava, člen Snemu DPO SR
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.