Pôvodne cirkevné matriky vznikli ako základná forma evidencie obyvateľstva pre potreby duchovnej správy veriacich. Farári boli povinní dobre ich opatrovať a nikomu nesmeli vydať ich originál. Ich vedenie, ale aj zachovanie, je však poznačené dejinným vývojom. Najväčší rozmach rozširovania matrík sa dosiahol za vládnutia Márie Terézie a Jozefa II. Ich rozširovaním sa zvýšil aj záujem štátu o ne. Pre vznik štátnych matrík bolo najdôležitejšie prijatie zákonného článku č. 33 z roku 1894, ktorým boli zavedené štátne matriky. Zriadili sa matričné obvody, v ktorých sídlach štátny matrikári viedli v úradnej reči matriky narodených, zomrelých a sobášených. Čo však bolo podmienené oznamovacou povinnosťou občanov, kedy boli povinní hlásiť matrikárom narodenie, úmrtie a sobáš. Farári boli tiež povinní poslať zápisnice o uzavretí manželstva slúžnovským úradom, ktoré ich odstúpili štátnemu obvodnému matrikárovi na zavedenie do štátnych matrík.
Cirkevné matriky stratili síce charakter úradných kníh, ale viedli sa ďalej pre vnútornú potrebu cirkví, ponechala sa im však hodnovernosť a dôkazná sila pre vydávanie a overovanie potvrdení v matričných záležitostiach z obdobia do uzákonenia štátnych matrík, ktoré boli z úradnej moci vedené od 1. októbra 1895. Práve tieto prvé štátne matričné knihy s vročením 1895 – 1906, niektoré knihy s vročením až do roku 1919 sa v súčasnosti už v prevažnej väčšine nachádzajú v štátnych archívoch.
Vráťme sa však do zlomového roku 1895. V prvom rade to boli v tej dobe printové médiá, v gemerskom regióne ,,Rozsnyói Hirlap“, ktoré oznamovali tak slávnu udalosť ako bol prvý štátny manželský obrad, ktorý sa uskutočnil 3. októbra 1895 v Jelšave o tretej hodine poobede, kedy manželstvo uzavreli ženích Gulyás Lajos živnostník a nevesta Bráz Erszébet. Obrad bol prevedený starostom Gusztávom Bazilideszom. Manželský pár sa následne po skončení štátneho obradu presunul do evanjelického kostola, kde absolvovali aj cirkevný obrad. Priamo pod týmto článkom sa v novinách nachádza oznam o budúcom prvom štátnom obrade v Rožňave, ktorý sa bude konať 8. októbra 1895 o desiatej hodine doobeda.
,,Rozsnyói Hirlap“ z 13. októbra 1895 kvetnato a s troškou pompéznosti, možno aj kvôli propagácii štátnych obradov, píše o tejto udalosti v svojom rozsiahlom článku.
Manželstvo uzatváral mladý pár Nógrády Jenő, železničný výpravca a Proschinger Jozefine, dcéra váženého miestneho hostinského. Svedkami boli ctený Tomori Géza hlavný slúžny (hlavno slúžnovský sudca) a miestny statkár Kiss Károly. Táto dovtedy v Rožňave nevídaná slávnostná udalosť sa konala v zasadačke radnice mesta. Významný a dôstojný priebeh obradu viedol primátor mesta Sziklay Géza, odetý v slávnostnom odeve, ktorý zdobil široký opasok s pozláteným maďarským címerom, čo významne pozdvihlo slávnostný punc aktu. Autor článku kladne ohodnotil nielen elegantný, predpísaný odev primátora, ale aj primátorov dôstojný prejav, s ktorým sa prihováral mladému páru, čo vraj ocenilo svojim potleskom po vyslovení súhlasného ,,Áno“ mladomanželov a podpísaní 
úradných kníh, množstvo prizerajúcich sa aj z radov odporcov štátneho obradu. Či a aký dojem zanechali šaty nevesty, to sa v článku neuvádza. Zvedavosť davu sprevádzala mladý pár a svadobčanov v poobedňajších hodinách aj na cirkevný obrad do rímskokatolíckeho kostola v Rožňave, ktorý bol preplnený zvedavým prizerajúcim sa davom. Po odznení oficialít nasledovala dosial nevídaná svadobná zábava, na ktorú bolo pochopiteľne pozvaných množstvo významných osôb mesta. Slávnostné prípitky a príhovory nemali konca kraja, a veselosť trvala za sprievodu cigánskej muziky až do ranných hodín.
V prílohách prikladáme aj samotné záznamy týchto udalostí zapísaných v matrikách. V súčasnej dobe sa budú opäť presúvať do úschovy štátnych archívov ďalšie matričné knihy, ktoré spĺňajú kritériá, čo znamená, že posledný zápis bol prevedený pred viac ako sto rokmi, a budú na požiadanie predložené verejnosti na bádateľské účely.
Zdroje:
- Dostupné na: https://www.epi.sk/zz/1994-154 Zákon č.154/1994 Z. z. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o matrikách, v znení neskorších predpisov.
- Sarmányová, Jana. Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia, vydal: Odbor archívnictva ministerstva vnútra SR Bratislava, 1991
- MVSR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 40 z 6. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Hirlap č. 41 z 13. októbra 1895
- MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Magistrát Rožňava, Sobášna matrika 1895 – 1903, I. zv.
Bc. Adriana Ďuričeková
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.