uvedomovať si káže kultúrna povinnosť, musíme sa po čiastkach, no vytrvalo zmocňovať Kellnerovho mnohorozmerného diela.
Kellner, Štúrov žiak, zapálený ideami svojho učiteľa, nebol iba - ako ho tradične poznáme - básnikom, ale i dramatikom, literárnym teoretikom, žurnalistom, publicistom, historikom, filozofom, národohospodárom i verejným činiteľom, slovom, bol jedným z najvšestrannejších štúrovcov. Pravda, sú príčiny, pre ktoré zostal dejinami akoby odsunutý na pokraj prúdu štúrovského hnutia, i keď sa často pohyboval práve v jeho centre, mnohokrát v tieni samotného Štúra. Zdá sa, že práve mnohosť a rôznorodosť záujmov akoby ho nielen vnútorne, ale aj navonok rozdrobovala, členila, a tak vlastne sme cez naše dejiny spoznávali alebo len Kellnera - „epigóna" štúrovskej romantickej poézie, alebo len Kellnera - prívrženca Hurbanovej filozofickej koncepcie, či Kellnera - „Štúrovho redaktora". Len postupne sme ho spoznávali v jeho celosti, až v týchto rokoch sme mohli privítať jeho monografiu. Aj jeho básne, čiastočne známe z antológie Keby si počul všetky tie víchrice (1966), vyšli samostatne knižne prvýkrát až v roku 1973 - pri stopäťdesiatom výročí jeho narodenia a stom výročí jeho úmrtia.

Kellner, podobne ako iní štúrovci,
písal svoju poéziu po česky (1841 - 1843) a po slovensky (1843 - 1849). Pri pohľade na jeho tvorbu si musíme uvedomiť historický význam konštitúcie spisovnej slovenčiny z roku 1843, keď Štúr, Hurban a Hodža rozhodli o stredoslovenskom nárečí ako o najvhodnejšom jazykovom podklade nového spisovného jazyka Slovákov. Práve Kellner patril medzi prvých Štúrovcov, ktorí predovšetkým svojou literárnou tvorbou nadšene pomáhali nastoliť vládu štúrovskej slovenčiny na poli slovenskej literatúry, a dokázali tak - v bojoch o ňu - jej životaschopnosť pri tvorbe umeleckého slova. Rok 1843 však neznamenal iba jednoduchý zlom v Kellnerovej poézii - nebola to iba výmena básnického jazyka, ale - akokoľvek je to paradoxné, práve novorodenou a nerozvitou ešte slovenčinou, vyvolal nové poetické kvality, nový básnický výraz a obraz, intenzívnejšie poetické záchvevy a vybrúsenejšie básnické slovo Kellnerovo.

Navonok akúsi hranicu v Kellnerovej tvorbe tvorí teda príklon k slovenčine.
Nemožno však pri hľadaní podstaty Kellnerovho básnického prerodu nič zjednodušovať, pripísať ho výhradne novej slovenčine, a vynechať práve ďalšie výrazné vývinové znaky, typické a napokon i prirodzené i v tvorbe iných štúrovských básnikov. Kellner totiž, ako člen štúrovskej družiny, po česky písal medzi osemnástym a dvadsiatym rokom života, ovplyvňovaný a školený intenzívnym ruchom literárneho života bratislavského Štúrovho Slovanského ústavu. Boli to roky jeho literárnych začiatkov, roky „vyvolávania múzy", v ktorých tvoril skôr pri rozličných príležitostiach ako spontánne (akoby na podnety „zvonka") - a príležitosť, evokujúca Kellnerovu báseň, zostávala spravidla hľadaním básnického slova, výrazu i tvaru, a napokon i poetickej krásy českého jazyka, ktorého „inorodosť" Kellner nevedel náležite zdolávať. Naproti tomu nemôžeme nepriznať, že práve čeština pomohla zrodiť Kellnera básnika, že pomohla hľadať slovo, cez ktoré Kellner a jeho básnickí druhovia vstupovali do slovenskej literatúry. Kellner sa tak stal jedným z básnikov generácie štúrovcov, nerozlučne s ňou v jej literárnych a politických zápasoch spojeným a i keď nie básnikom prvoradým, rástol s jej činmi a výdobytkami, a tak spontánne a tvorivo zrástol i so slovenčinou, práve v nej sa básnicky rozvil.

Aké bolo slovo, idea, slovo o kom a o čom,
ktorého sa Kellner zmocňoval vo svojich poetických začiatkoch? Kam sa díval, čo - po hurbanovsky, ale i po kellnerovsky povedané - „videl a vedel", čo poéziou vyvolával? Nie nepríznačným pre odpoveď na tieto otázky môže byť práve názov mladej Kellnerovej básne Zjavenie, ktorou Kellner pre seba a pre svoju poéziu „objavil" a v nej vždy udržiaval iskru v „pahrebe slovanstva", oheň matky - „Slávie". Kellner prichádza do svojej poézie - a to nielen v Zjavení – návratmi do starodávnych slovanských časov, do zbožňovanej a zbožštenej minulosti, vyvoláva ju k sebe, do prítomnosti, vyzýva synov matky Slávie (slovanské národy): „Vzhůru, vzhůru, synove milí! K velikým hotujte se činům!" Je tu pre štúrovskú poéziu príznačná - idea vzkriesenia, povstania, odmietania smútkov a rezignácií, idea neustálych návratov ku koreňom slávnej minulosti, z ktorých vyrástol súveký - dejinami spustnutý a umrtvený strom slovanstva.

Idea oživenia slovanstva v časoch Kellnerových
básnických začiatkov nemohla byť cítená a tušená inakšie ako vzdialená vízia, a tak i bola vyslovovaná. Dnes však musíme okrem vízie slovanského ideálu nájsť, pochopiť a cítiť v tejto poézii i to, čo víziu urobilo silnou, čo ju previedlo cez ťažké politické zápasy ako reálnu myšlienku v koncepcii štúrovskej generácie, a umožňovalo pokúšať sa tak o jej napĺňanie skutkami. Ak si máme a môžeme presne odpovedať, hovorme o viere. Áno, bola to viera myšlienke i viera v myšlienku, bola to viera v silu kmeňa, rodu, v slovanstvo, a intenzita tohto fenoménu, stotožňujúca vzdialenú víziu s reálnymi cieľmi, v Kellnerovej – ako napokon v celej štúrovskej poézii - je obdivuhodná, viera preniká všade, rozmetá smútky, baladickosť, ťažobu neviery, ústupov a ľahostajnosti. Pravda, tieto dva póly súvekej slovenskej ideality a reality, vízia slávy a skutočnosť poroby slovenského národa, nemohli nestáť proti sebe v ostrom básnickom kontraste, nemohli netvoriť hlboké a neustále napätie, nemohlo totiž byť básnikovho optimizmu a revolučnosti bez smútku, bez jeho odmietnutia.

Optimistická poloha viery v slovanstvo
je v Kellnerovej českej, o to viac v poézii slovenskej, vôbec základným východiskom, ktoré básnik premieta do rozličných vidín, epických rovín i motívov historickej slávy. Symboly matky Slávie, jej synov, motívy domova - „Tajova", slávneho, očakávaného dňa vzkriesenia, motív Žižku, husitských vodcov a zboru roty husitskej, motív revolučnej výzvy: „Chopme kosy, meče!", i motív nepriateľa, zhubcu (básnikom historicky pomenovaný „germánstvo") - to sú základné poetické i noetické devízy, ktoré Kellner vytvoril básnickou projekciou kľúčových filozofických otázok svojej doby vo svojich prvotinách. Postavil sa na stranu Slovanov, na pozíciu svojho národa, spieval zádumčivý spev „Slovenky", chodil po rodnom kraji a videl nielen rumy dávnych vekov, ale i slávu dní budúcich. „Videl a vedel", ako to neskoršie formuloval vo svojich filozofických článkoch - v čom tkvejú potreby národa, siahal za nimi, hľadal ich symboliku - spoločne so štúrovcami objavovanú „vo výškach, hĺbkach i diaľkach Tatier a Dunaja."

Pravda, nemožno pri vnímaní Kellnerovej poézie nezdôrazniť,
napriek „jej revolučnosti a povstaleckosti", fenomén mystiky. Aj v týchto priestoroch sa básnik zmocňoval svojej slovanskej témy. Mysticizmus príznačnejší však pre Kellnera filozofa, ako pre Kellnera básnika, posúval niektoré polohy Kellnerovej poézie zo sveta politických a kultúrnych cieľov do mesianisticky pociťovaného - zbožšteného slovanského sveta, ktorý svoj - dejinami pokorený život akousi, bližšie neidentifikovanou, národnou silou preporodí do obdobia rozkvetu a slávy. So zbožšťovaním a pasívnym očakávaním historických zlomov schopných oživiť národ možno polemizovať a aj nesúhlasiť, ako to možno pozorovať v niektorých stanoviskách slovenskej literárnej histórie, avšak či práve toľkokrát tratiace sa nádeje na úspech praktických politických krokov, ktorých i Kellner vykonal dosť v zápasoch o oslobodenie slovenského života, nemohli nevyvolávať pocit žalostnosti nad vecami národa, a či práve stratené nádeje Slovenského povstania spred stopäťdesiatich rokov nemohli – a to jednoznačne spôsobovať smerovanie k mysticko-mesianistickým rovinám v Kellnerovej poézii? Či práve národom prehraný rok 1849 nie je aj príčinou prakticky definitívnej Kellnerovej básnickej odmlky?

Tatry a Dunaj, Devín, ale i Nitra
vstúpili - popri Slávii - už do Kellnerovej českej poézie a posvätili ju hlbokým národným, slovenským i slovanským cítením. Tieto základné historické pevniny slovenského národa, „symboly slávy", sú však zreteľnejšie a dynamickejšie predstavené v jeho slovenskej poézii. Práve v nich a medzi nimi tvoria a križujú sa deje, túžby a myšlienky, spevy národa a napokon i smutné osudy osobností Kellnerovej generácie. Práve medzi nimi objavuje Kellner symboliku tatranského orla, raz driemajúceho, inokedy slabého - lebo mladého, inokedy vzlietajúceho, a preto nadtatranského, ktorý „mraky slovanstva popreráža letom". Práve medzi nimi počúvame dialóg „orla nadkrivánskeho" (Ľudovíta Štúra) s „matkou Slávou", v ktorom Kellnerovým veršom Štúr vyslovuje svoje krédo „syna Slávy": „byť duchom jako Tatry skaly" a „vôkol Tatier slávu rozložiť". Práve okolo Štúra stojí družina: Čech, Poliak, Rus, Srb, Chorvát, Bulhar a rečou svojich národov súzvučia s Kellnerovou predstavou romantického hrdinu nového slovanského veku, s predstavou o Ľudovítovi Štúrovi. Práve on je Kellnerovi ústrednou osobnosťou slovanstva a slovanstvo sa Kellnerovi prenáša do slovenských priestorov. Osud slovanstva stotožňuje s osudom svojho národa i seba, básnika. A ak práve on básnik vstupuje do básne a hovorí o sebe - nájdeme o tom veľa dokladov - on je niekto iný, on je národ, jeho osobnosti, radosti a žiale, len v niektorých piesňach a ponáškach dovolí preniknúť do básne skutočne intímnemu a vnútorne individuálnemu subjektu.

Tento básnik vlastne nikdy nie je sám, jediný.
Oceňuje život a jeho individuálne hodnoty, avšak vždy v „obci", v „pospolitosti". Svoje poslanie, ako ho vyjadril v básni pripísanej Jankovi Tomesovi, nikdy nechápal subjektívne, zmysel svojho života nevidel v živote „bez loďky na búrlivom mori", „beztých plachiet bielych a plachiet červených", znamenajúcich život i smrť, ba alegoricky obetoval i svoj „fyzický život" idealizovanému „životu s bratmi", a tak vlastne svojej „láske rodinnej", veľkolepému slovenskému a slovanskému vlastenectvu, ktoré vari najkrajšie vyjadril vo veršoch: „Pôjdete k domom spokojných Slovákov, kde vás slovenskou láskou privítajú, zatlčie srdce radosťou Slovákov - neb oni vo vás nádej svú nádej skladajú, vieru i pomoc lepších, lepších vekov..."

Kellner teda nie je básnikom intímnym, subjektívnym
romantickým hrdinom, ale jeho romantizmus je širší a hlbší, dotýka sa kolektívneho historického pohybu vlastnej generácie vstupujúcej do života národa kompaktnejšie, revolučnejšie a programovejšie, než ktorákoľvek generácia predchádzajúca. Kellner cíti, že jeho generácia vedená Štúrom a Hurbanom znamená pre život Slovenska, pre „život ľudu", neoceniteľnú historickú hodnotu a nezakryte, i prosto - i pateticky, vyslovuje posolstvá svojej generácie o hybnej sile slovanskej i slovenskej myšlienky: „Ó, Tatro, synovia tvoji idú k ľudu, povestným poľom kraje tvoje budú - lebo syn vekov rozpečatil knihu, knihu tajomstva svätej zmluvy viery, teraz vystúpia tvoji bohatieri - od Tatier k moru, od polnoci k jihu, od Petrohradu k národom východu, zvestujú život Slovanstva Národu". Frekvencia symbolov: Tatier, Dunaja, Devína, Nitry, šuhajov, lipy, svitania, zory, rána, vzlietnutia, voľných a bystrých orlov, tvorí v Kellnerovej poézii základňu, z ktorej sa rodí výrazová tvár básnikovej romantickej idey o národe a slovanstve, do spleti týchto symbolov sa premieta v rozličných, a predsa tých istých podobách, v nich žije. A je pozoruhodné, ako Kellner proti negatívnemu symbolu tmy, noci, žiaľu a spustnutého hrobu, zrúcaniny, vie nájsť silnejší symbol úsvitu, vzletu a rozkvitnutého stromu. Práve tu sa žiada pripomenúť Kellnerov teoretický postulát zo Zápiskov k slovanskej poézii (v rukopise): „Tak, ako reč symbolov je druhu ľudskému vrodená, tak je príroda zbierkou symbolov a otvorenou knihou značení, ktoré človeku ležia k čítaniu". Príroda je Kellnerovi skutočne nevyčerpateľným zdrojom symbolov obrazu sveta a človeka, alegóriou smrti i opätovného zrodu (jar), a práve transpozícia osudov slovanstva do obrazu cyklického pohybu prírody umožňuje Kellnerovi vyslovovať prírodnou metaforikou nádeje o nezničiteľnosti života slovanského sveta.

Oprávnene teda môžeme hovoriť o Kellnerovi
ako o básnikovi predovšetkým optimistickom, ktorý cieľavedome, plný viery, prekonáva svojimi víťaznými výrokmi ťažké chvíle generácie, hoci celkom presne vie rozoznať i bezvýchodiskovú situáciu: „Moje túžby - moje žiale - moje sny a ideále!" V kontexte Kellnerovej poézie však takýchto básnikových „porážok", nedopovedaných poetických zámlk - básnikovho „odchodu do mohyly" - nachádzame a cítime viac, avšak i v nich vie byť Kellner napokon neporazený, nadosobný a nadčasový, vie objaviť stopu budúceho vývinu národa, „ktorý raz víťazstva svojho rozochvie zástavy a svet ho večnou piesňou privíta".

Kellnerova poézia - anylyzovaná hlbšie - je vo svojej podstate
poéziou filozofickou. Kellner - básnik a Slovan, nezatieni Slovana - filozofa, ba ani Slovana - politika. Veď jeho básne sú napokon zmesou filozofických a národno-politických úvah, dialógov i monológov. Nie vždy však vystupujú ako najzreteľnejšie súčasti všetkých jeho básní, skôr sa objavujú ako paralelné pozície básnikovho východiska pri hľadaní poetického obrazu slovanskej a slovenskej národnej myšlienky. Kellner - ako ukázal vo svojich „protizochovských" publicisticko-filozofických polemikách, prikláňajúc sa pritom k Hurbanovi – je zástancom novej slovanskej filozofie a vedy, ktorej sloh musí byť samostatný, „svojrázny - slovanský". „Kto chce vidieť po slovansky, musí z krajiny abstrakcie zísť do svetozáhrady skutočnosti", napísal v jednej zo svojich filozofických úvah, - a odmietnuť tak klasické i novodobé, antické i „západné" - „germánske" a „románske" neživé a históriou prekonané, a pre Slovanov naskrze nepodnetné filozofické systémy. Slovenská filozofia musí, zjednotiac východiská neslovanských filozofií, poznávať svet nielen zmyslami a nielen rozumom (princíp materialisticko-empirický a princíp racionalisticko-idealistický), ale jednotou oboch - „vidieť mysliac, počuť mysliac" - t. j. „videním a vedením".

Nenáleží týmto riadkom vnárať sa hlbšie do zaujímavých pozitív,
ale i zjavných negatív Kellnerových filozofických úsudkov, žiada sa však všimnúť si spôsob ich transfúzie do Kellnerovej básne. Vnímajme pozornejšie typický filozofický dialóg z básne Duma na Tatrách: „Čím ste v pravekoch boli, Tatry naše?" - pýta sa Kellner odpovedajúc si: „Kolískou národom!" „Čím budú svetom sväté hradby vaše? - Myšlienok východom". Nachádzame tu známy, prirodzene, dobovo pochybený filozofickohistorický výklad ústrednej úlohy v slovanstve, ktorú údajne zohrávali predkovia Slovákov i Slovanov, žijúci pod Tatrami - v „kolíske slovanských národov", a ktorú majú zohrávať i v Kellnerových časoch hlásaním znovuzjednotenia vekmi a hranicami rozdelených Slovanov. Hľa: „Kto vašich duchov tajomstvá vyveští? - Zrodený syn Tatier! - A kto zrozumie slová tých povestí? - Vybraný bohatier!" Zdá sa, že Kellner pripisuje oživenie a znovuzjednotenie slovanstva spasiteľskému činu jednotlivca - dozaista Ľudovítovi Štúrovi. Počúvajme však Kellnera ďalej: „Čo vaše vichry, blesky, vody, šumy? - Chóry piesní ľudu! - Či vaše túžby ostanú len dumy? - Hlasom žitia budú!" Práve tu vidíme jasne ako Kellnerovi splýva mocný subjekt jednotlivca s kolektívom, ľudom, národom, básnik vidí oba subjekty napĺňajúce sa historickým činom v jednote. Zaujímavá a bohatá bilancia pomerne presnej filozofickej, básnickej a napokon i politickej myšlienky! Chýba jej však - a aj v jej rozličných poetických variáciách - konfrontácia s okolitým „neslovanským" svetom, ktorý Kellner akoby zámerne vo svojich poeticko-filozofických úvahách neeviduje. Ústrednou spoločenskou formáciou jeho poézie je slovanstvo, a ak predsa sa v niektorých jeho básňach vyskytuje neslovanský národný element - je to nepriateľ, zhubca a zradca. Azda, presah do extrémneho nacionalizmu? Skutočná a nezmieriteľná národnostná nenávisť, alebo súveký boj rodiacich sa nacionalizmov stavajúci proti jednému nacionalizmu potrebu nacionalizmu iného? I tu si môžeme odpovedať pomerne presne jedným z Kellnerových víťazných výrokov o svojom národe, z ktorého sa dá práve vycítiť príčina „pomsty", zničenia súvekého sveta: „otroctvo Slovanov", proti ktorému Kellner vyriekne: „môj rod Slávy zdvihne sa svojimi hviezdami, ja z tej víchrice piesne pomsty vylejem, vytvorím, a tými hromami otrocký svet rozsekám, rozborím!" Revolúcia alebo čo len revolta jánošíkovského typu splýva v Kellnerovej poézii s revolúciou porobeného národa. Práve tu sme pri podstate Kellnerovej romantickej revolučnosti, ktorá vidí svoj objekt - ľud a národ - totožne, v schematických väzbách súvekého feudálno-poddanského sveta, neanalyzuje revolučné korene hlbšie a nenachádza ani širšie sociálne významy historicko-revolučných procesov a premien, ako sa napokon vo svojej podstate ukazovali už - nejasne síce, a predsa - v rebelských pohyboch poddanstva a sedliactva i v časoch Kellnerových.

Kellnerove básne sú z veľkej čiastky príležitostné.
Venované sú významným predstaviteľom národného a duchovného života, Pavlovi Jozeffymu a Jánovi Hollému, viaceré výrazným osobnostiam generácie Ľ. Štúrovi a J. M. Hurbanovi, osudovým chvíľam štúrovského hnutia v Bratislave (exodus z roku 1844 predstavený v jedinečnej mohutnej básni generácie Silvestrova noc), štúrovcom v Levoči a mnohé z nich sú posvätené pamiatke v mladosti zosnulých štúrovcov: B. Červenákovi, J. Tomesovi, O. Langovi a J. Ondrušovi, niektoré stretnutiam s priateľmi, napr. S. Hroboňovi a S. Reussovi. Majú charakter alebo oslavný (óda, pieseň), alebo žalostiaci (trúchlospev, balada), avšak ich obsah je spravidla totožný, sú optimizmom alebo i tragizmom poznačenou oslavou života, pochopením a nájdením jeho zmyslu a ceny, sú oslavou národa a úlohy štúrovskej generácie v ňom, sú napokon oslavou slovanstva a jeho budúcnosti. Rovnako možno hodnotiť i ostatnú „nepríležitostnú" Kellnerovu tvorbu, ktorá predstavuje pokus vliať do štúrovskej poézie mocný hlas slovanstva, pravda, hlas mesianistický, inokedy však povstalecký - tam, kde tento hlas cvendží šabľou revolučného pohybu. Kellnerova poézia svojím „príležitostným charakterom" dokazuje takto básnikovu spätosť s dejinným vývinom svojho národa, cez ňu Kellner vstupoval do národného diania. I preto sa jeho poézia mohla stať nezanedbateľnou národno-historickou veličinou.

Za zmienku stoja, akokoľvek jednoduché a prosté, i Kellnerove piesne
a ponášky na ľudovú pieseň. V nich sa totiž Kellner odpútal od patetického jazyka, od preťaženosti prírodnou symbolikou a povstal ako „Janík, Janíček" alebo i „Janíčkov druh", vteliac sa do obyčajného človeka, do jeho túžob a lások, do jeho domova, rodiny, do rodného kraja, pravda, vyspieval aj tu, avšak prirodzene, lásku k matke a ku kraju, spájajúc ju s láskou k vlasti a k národu. Jeho piesne znejú čarovnou ľudovou nôtou, počúvame v nich jednoduchý popevok alebo dumnú lúčivú pieseň. O takých piesňach niekedy hovorievame: nenáročný folklorižujúci poetický žáner. Treba však pri ňom vidieť viac, vidieť to, že Kellner napĺňal nielen dobovú požiadavku príklonu k ľudovej poézii a jej zákonom vo svojej vysokej romanticko-mesianistickej poézii, ale i v poetických útržkoch, miniaturizovaných popevkoch, prosto: v ponáškach. Akoby sa blížil k ľudu nielen cez veľké slová o jeho piesňach, ale i rečou a hudbou jeho piesní.

Knihu Kellnerovej poézie,
ktorú sme vydali pri 150. výročí narodenia Petra Kellnera Hostinského roku 1973, nazvali sme Šuhajovo dumanie podľa jednej z jeho básní, ktorú napísal po svojom odchode z Bratislavy, pravdepodobne v Levoči. Básňou sa Kellner vracia k svojmu bratislavskému pobytu a opätovne si pripomína poznanie o sebe, o národných úlohách, ako ho získal v štúrovskom študentskom prostredí. Básnik sa cíti naďalej a navždy spojený so štúrovským duchom, s „potrebami bratov", z diaľok sa im približuje, hovorí: „Oj, vy vetry, tiché vetry, zadujte tam na tú stranu, na tú stranu - ku Dunaju! Odneste v jednom súhlase všetky tóny duše mojej!" Pripomína tak akoby odkaz a prísahu zároveň, prísahu „verného brata", ktorú Kellner – mnohokrát vzdialený od centier národného pohybu - napĺňal vlastne po celý život. Vo svojom „improvizujúcom" Šuhajovom dumaní vyjadril i zaujímavý pohľad na zmysel a význam svojej poézie, na jej súzvuk s dobou: „Kto ma počul, kto vyslyšal? Čierne hory ma slyšali, klasné polia načúvali, vody so mnou rozprávali a vetry mi piesne vzali!" Zdá sa, na prvý pohľad, akoby neprikladal svojej poézii veľkú spoločenskú váhu, a predsa, ak vypočujeme „všetky tie víchrice", ktoré básnikovým srdcom prenikali, zistíme v tejto poézii priestory, ktoré mali a majú svojské básnické hodnoty a podnes zaznieva ich ozvena. Nemožno ich, pravda, porovnávať a ani prirovnávať ku klenotom slovenskej poézie, ku krásam Maríny, k revolučnej nôte Janka Kráľa, k spevom Bottovým. Mnohé v Kellnerových veršoch je básnicky nedotvorené, nedozreté. A jednako: treba sa nám s Kellnerom - básnikom vyrovnať, spoznať ho a prevziať z neho to životodarné, nielen tie drahocennosti slovenskosti, ale i ľudskosti, z ktorých sa rodili u nás, či mali zrodiť u nás sily vlastenecké a demokratické. A tá drahocennosť v Kellnerových básňach - bezosporu - prítomná je. Kelnerovskú Silvestrovu noc, v ktorej padali otcovia a vstať, prekonať porobu, mali synovia, prežila v istom zmysle každá slovenská generácia - nielen štúrovská, ale i každá poštúrovská. A azda i každá budúca ju prežije. Preto Kellnerovi, jeho poézii, rozumeli a rozumejú i naše časy a budú jej rozumieť i budúce veky. A i preto sa do Kellnerovej poézie nielen v jubilejnej piete, ale so skutočným zaujatím vlastne môžeme navracať zakaždým v presvedčení, že to nebude návrat posledný.
Miloš Kovačka

{jcomments on}