K významným osobnostiam nielen Gemera, ale aj celého Slovenska rozhodne patrí aj gemerský rodák Samo Tomášik, ktorého 200. výročie narodenia si práve pripomíname. Jednému z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej romantickej literatúry, kultúrno-politických pohybov a cirkevného evanjelického života na Slovensku v 19. storočí pri tejto príležitosti pripravila v dňoch 7.- 9. februára 2013 jeho rodná obec Gemerské Teplice a obec Chyžné, v ktorej dlhé roky pôsobil, Spomienkové oslavy pripravuje aj Košický seniorát ECAV, Cirkevný zbor ECAV Košice, Spoločenstvo evanjelikov severného Gemera, ktoré sa bude konať v Košiciach v zborovej sieni ECAV 16. februára 2013 o 14.00 hod.
Samuel Tomášik sa narodil 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici (dnes Gemerské Teplice) v rodine evanjelického farára. Jeho otec Pavel Tomášik pochádzal z Čiernej Lehoty, malej dedinky položenej na opačnej strane Kohúta. Tomášikov otec bol na svoju dobu vzdelaný muž, vychovaný v tradíciach evanjelickej rodiny, ktorá sa pridŕžala bibličtiny a histórie. Matka Samuela Tomášika, Kristína rod. Gloszová, bola tiež na ten čas vzdelaná žena. Rodičia Tomášikovci všetkým svojim synom poskytli vzdelanie, a to aj napriek tomu, že vokátor chudobnej fary neposkytoval na to veľa možností. Najmladší syn bol Samuel, ktorý základné vzdelanie nadobudol v Chyžnom, a v Jelšavskej mestskej škole pri učiteľovi Ondrejovi Lacovi nadobudol prvé vedomosti o záhradníctve. Náklonnosť v práci na záhrade a neskôr pri včelách neopustila Tomášika do konca života. Nižšie gymnázium vyštudoval Tomášik roku 1824 v obci Gemer. Do svojich 16 rokov navštevoval gymnázium v Rožňave, kde mu boli spolužiaci Samo Chalupka, Jonáš Záborský, Michal Hodža. Ozajstným osviežením pre Tomášika sa stali roky na lýceu v Kežmarku. Tu Tomášik ako starší študent odbavoval za profesora Mihálika slovenské bohoslužby, ktoré sa konali pre slovenských remeselníkov a veriacich z nižších mestských vrstiev. Študoval filozofiu a teológiu, ovládal viacero rečí. Náznaky literárneho nadania preukázal najmä v rokoch 1828-1830, keď slovenskí študenti horlivo študovali Kollárove znelky. Tomášik nasledoval príklad svojho priateľa Chalupku a navštívil Poľsko. Cesta do Poľska ho ovplyvnila a poznačila na celý život. Duch poľských ľudových piesní sa stal súčasťou poetiky neskoršieho básnika a založil jeho slávu celoslovanskou hymnou: Hej, Slováci!, zloženej na nápev poľskej národnej hymny. Po štúdiách v Kežmarku, keď mal 19 rokov s vysvedčením absolutória z filozofie, práva a teológie odchádza mladý Tomášik do rodného Gemera. Mal pred sebou jasnú cestu: pokračovať v ceste svojho otca, stať sa pastierom svojho ľudu a jeho vychovávateľom. Mladý muž vysokého vzrastu, hrdého a priameho pohľadu robí svoje prvé kroky do života. Prv než vstúpil na vysokú školu, odchádza na dva roky za vychovávateľa do šľachtickej rodiny. Ešte predtým, lebo sa chystal za kňaza, podrobil sa skúške pri doktorovi a superintendentovi potiského okolia Pavlovi Jozeffym, farárovi v Tisovci. Skúška dopadlo dobre a získal si priazeň i u kňazov, a odporúčanie, že sa môže stať evanjelickým kňazom, keď absolvuje niekoľko semestrov štúdia na niektorej nemeckej univerzite. Počas štúdia v Nemecku ho však na začiatku roku 1833 zavolali náhle domov, do Chyžného. Ochorel otec a bolo ho treba zastupovať v kňazskom úrade. Na poste kňaza v Chyžnom zotrval až do svojej smrti. (Pozn. Pamätná fara v Chyžnom, kde pôsobil Samo Tomášik, bola vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku (č. NKP 1525/1), pri príležitosti vedeckého seminára o jeho živote a diele v r. 1997 mu bola v Chyžnom slávnostne otvorená pamätná izba, jeho život a dielo pripomínajú aj pamätné tabule v Gemerských Tepliciach a v Chyžnom.)
Tomášik mal všetko, čo mohol dosiahnuť vzdelaný muž. Vzdelanie, faru, prvé úspechy v spoločnosti a v oblasti literárnej. Mal slušný zovňajšok – bol vysoký, vzpriamený a mal príjemnú tvár. Chýbala mu žena. Hľadal primeranú partiu a našiel ju v rodine majiteľa hámra Pavla Latináka v Ploskom. Bola to vychýrená krásavica Hornáta, ktorú volali Honi. Svadba s Hornátou Latinákovou sa konala 1838 v Ratkovej, no nebol to šťastný zväzok. Podľa rodinnej tradície Hornáta ľúbila dôstojníka a na jej city k Tomášikovi sa nikto nepýtal. V rodine Latinákovcov sa dlho uchovávali tri po nemecky písané listy, ktoré adresoval Tomášik Hornátinmu otcovi. V prvom mladý kňaz žiadal o ruku jeho dcéry, v druhom po sobáši ďakoval za ženu, a v treťom sa ponosoval, že jeho žena sa nespráva ako manželka, jedného dňa, ani nie po trojmesačnom manželstve, nasadla na koňa a ušla k svojej priateľke do Drienčan. Nešťastný manžel sa začas trápil a sužoval, potom požiadal stoličný úrad o rozvod. Keďže mu bolo ťažko, utešil svoj bôľ v básni Ubolený manžel: „Kochal jsem anjela, čerta jsem vzal, no hŕíšný člověče, však jsi si dal! Již jsem si dal, namísto anjela čerta jsem vzal. Já chuďas, ona chce madámu hrát, ona jde po sklepích, ty muži plať, “tralala tralala“ proč jsi mě vzal? Však jsi to znal, žes paní, ne služku do domu bral!“
Mladému kňazovi trvalo 3 roky, kým sa dostal do svojej kože a osmelil sa po druhý raz hľadať životné šťastie. Zoznámil sa so 17 ročnou dcérou panského úradníka Annou Antonyovou. O tri mesiace sa konala svadba. Svadba bola na Zemplíne odkiaľ Anna pochádzala. S manželom prežila v dobrom i zlom 48 rokov, chápajúc jeho zodpovedný úrad. Porodila mu 13 detí, z toho 8 synov a 5 dcér, z ktorých nažive ostalo 9 detí a z tých viaceré i v dospelejšom veku zomierali.
Meno Sama Tomášika spájame najčastejšie s piesňou Hej, Slováci!, básňami, povesťami, s historickými novelami a faktografickou prózou. V jeho prozaickej a básnickej tvorbe sa veľmi často objavuje výzva do boja za slobodu či spravodlivosť, snaha dokázať dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska, no venuje sa i básňam satirickým, etickým, či ponáškam na ľudovú tvorbu. Priestorovo umiestňuje svoje diela na územie Muráňa, resp. do gemerského regiónu (poviedky Bašovci na Muránskom zámku, Sečovci, veľmoži gemerskí, Vešelínovo dobytie Muráňa, Odboj Vešelínov, Kuruci a i.). Jeho básne sa vyznačujú spevnosťou a ľudovým jazykom, pričom viaceré boli zhudobnené alebo zľudoveli (Hej, Slováci!, Kolo Tatier čierňava, Hej, pod Kriváňom, Ja som bača veľmi starý). Bol plodný aj ako publicista v Slovenských národných novinách, Lichardových Slovenských novinách, Obzore a v mnohých ďalších vtedy vychádzajúcich novinách, časopisoch a kalendároch. V r. 1872 napísal faktografická prózu k dejinám Gemera - Pamätnosti Gemersko-Malohontské, v r. 1883 dejiny Muránskeho zámku.
No Samo Tomášik bol aj dejateľ v oblasti národnej a cirkevnej, stál na čele všetkých významných podujatí v prospech slovenského národa. Bol pri zrode Matice slovenskej, ktorej založenie pozdravil básňami Hymna a Rozpomienky na Svätý Martin (Sokol 1862, s.
Patril tiež k vynikajúcim slovenským ovocinárom. S touto činnosťou sa delil s čitateľmi najmä na stránkach Lichardovho Obzoru, kde písal o svojich skúsenostiach s ovocinárstvom a štepárstvom. Na druhej strane čitatelia a užívatelia ním zasielaného sadbového materiálu chválili všetky ním dopestované druhy. V Obzore číslo 1 v roku 1856 píše o svojich tridsaťročných skúsenostiach zo štepárstva a pestovateľom hrušiek radí pestovať červenú jesennú dekanku a žltú zimnú, pestovateľom jabĺk zimnú parmenku, severnú renetku a zo sliviek chyžniansku domorodú. Redakcia ho žiada, aby naďalej pokračoval v informovaní o ním dosiahnutých výsledkoch v ovocinárstve. V tom istom roku o dva mesiace neskôr píše okrem iného o pestovaní hrozna. „Aj keď u nás, v Chyžnom, nemáme riadnych viníc, predsa na zábradliach, pri stenách budov, dvorov a záhrad radi pestujeme dobré a včasné druhy hrozna. Odporúčam modrú Isabellu, lebo je včasná a bohato rodí. Keď na jeseň roku 1863 dolnokubínsky pán farár Samuel Novák priviedol prvých oravských žiakov do revúckeho gymnázia, navštívil aj mňa. Ponúkol som ho týmto hroznom, nechcel veriť, že sa to urodilo v Chyžnom pod Kohútom. Aj v neprajnom roku 1864, keď hrozno na mnohých miestach pomrzlo, Isabella u nás úplne dozrela.“ V tlači okrem svojich rád odporúčal aj vtedajšiu literatúru a skúsenosti ďalších ovocinárov. S cieľom pomôcť rozvoju ovocinárstva v slovenských krajoch, posielal sadbový materiál a vrúble z jednotlivých druhov ovocia Slovákom po celej krajine. V Obzore č. 28 v roku 1871 prišla z Dolnej zeme, z Poľného Berinčoka, z pera učiteľa Jána Slujku pochvala o ovocinárskej pomoci Samuela Tomášika. Pisateľ okrem iného o ovocinárstve v Poľnom Berinčoku (Békešská stolica) píše: „Podivuhodné je, že na tých hruškových štepoch, ktoré som pred 6 rokmi zaštepil, tak hojne ovocia bolo, že mladé ratolesti sa pod ťarchou dolámali a menovite Napoleonka, ktorú som od velebného pána Samuela Tomášika roku 1865 k zaštepeniu dostal, zaslúži si pre jej vydarenie byť spomenutá. Veľkú radosť prežívam, keď na tieto krásne štepy hľadím a mojim susedom s chválou ukazujem - toto sú gemerské Chyžnianky.“
Aj takýto odkaz nám zanechal Samo Tomášik v svojom diele Pamätnosti Gemersko-Malohontské: „Staré pamiatky nášho milého Slovenska na svetlo vynášať a skladať do archívu matičných letopisov, má byť v terajšom čase zaujímavou úlohou slovenských spisovateľov. Lebo: aby národ znal milovať a si vážiť svoje rodisko, svoju vlasť, aby nemal príčinu za svojeť sa hanbiť, ani za cudzinou pachtiť, a len to chváliť a obdivovať, čo nie je jemu samému vlastné, ale cudzie: tedy musí predovšetkým dobre poznať to svoje rodisko, tú kolísku dávnych svojich predkov, pamiatku ich dejov, ich slávnej a dávnej moci, ktorú by predsudky a neprajnosť terajšieho pokolenia radi do tôni postavili a večnou tmou zahaliť chceli.“
Pripravila Marta Mikitová
Hymnu „Hej Slováci!“ napísal v roku 1834 behom svojej návštevy Prahy. Tomášik bol veľmi pobúrený tým, že vo vtedajšej metropole západných Slovanov znie nemčina na úkor češtiny. A tak si zapísal do denníka: „…Pokiaľ matička Praha, perla západoslovanského sveta, sa začína strácať v nemeckom mori, čo asi čaká Slovensko, moju drahú vlasť, pre ktorú je Praha zdrojom duchovnej kultúry? Pod ťarchou tejto myšlienky, spomenul som si na starú poľskú pieseň „Jeszcze Polska nie zginela, póki my žijemy“. Táto známa melódia vyvolala v mojom srdci vzdorné „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije“… Bežal som do svojej izby, zapálil sviečku a ceruzou napísal do svojho denníku tri verše. Pieseň bola hotová v okamihu.“ (Denník Samuela Tomášika, nedeľa 2. novembra 1834.)
Hej, Slováci!
Hej, Slováci, ešte naša
slovenská reč žije,
Dokiaľ naše verné srdce
za náš národ bije.
Žije, žije, duch slovenský,
bude žiť naveky,
Hrom a peklo, márne vaše
proti nám sú vzteky!
Jazyka dar zveril nám Boh,
Boh náš hromovládny,
Nesmie nám ho teda vyrvať
na tom svete žiadny;
I nechže je koľko ľudí,
toľko čertov v svete;
Boh je s nami: kto proti nám,
toho Parom zmetie.
A nechže sa i nad nami
hrozná búrka vznesie,
Skala puká, dub sa láme
a zem nech sa trasie;
My stojíme stále pevne,
ako múry hradné.
Čierna zem pohltí toho,
kto odstúpi zradne!
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.