Pre väčšinu obyvateľov sa stratili z každodenného vizuálneho kontaktu. Otvorený odpor a otvorená nenávisť k okupačným vojskám postupne z verejného priestoru zmizli a presunuli sa do súkromia. Každodennosť života s jeho povinnosťami, problémami a starosťami postupne prevrstvili niekoľko týždňov trvajúce vzopätie. K tomu sa pridružilo poznanie, že ani masové demonštrácie a protesty situáciu nezmenili a nezmenia. 21. augustu roku 1968 bude venovanej dosť pozornosti v augustových dňoch. Dobré je však pozrieť sa aj na viac než dvadsaťročné obdobie do odsunu sovietskych vojsk, počas ktorých tie prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom v najrozličnejších podobách a situáciách. Vynútené vzájomné spolužitie malo mnoho podôb toho, čo by sme mohli označiť ako história každodennosti, alebo tzv. malé dejiny. Často ide o zaujímavé príbehy a zážitky, ktoré stoja za zaznamenanie. 

Väčšina obyvateľov Československa, resp. Slovenska vnímala sovietskych vojakov skôr ako jednoliatu masu „ruských okupantov“ v období po roku 1968 temer nie viditeľných, napriek tomu, že vedomie ich prítomnosti bolo mimoriadne silné. Odlišná skúsenosť bola u mnohých obyvateľov v regiónoch a na miestach, kde boli umiestnené jednotlivé posádky sovietskych vojsk. K takýmto regiónom patril aj Gemer-Malohont. Z hľadiska územia Slovenska bolo najviac útvarov umiestnených v priestore niekdajšieho Stredoslovenského kraja, resp. dnešného Banskobystrického samosprávneho kraja. Zo Strednej skupiny vojsk bola na Slovensku dislokovaná 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia s veliteľstvom vo Zvolene.  V rámci nej boli jednotky rozmiestnené: 30. Gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia - Zvolen;  85. spojovací prápor - Zvolen; 11. zdravotnícky prápor – Zvolen; 30. tankový pluk - Oremov Laz (Lešť); 144. protilietadlový raketový pluk - Oremov Laz (Lešť); 20. prieskumný prápor – Riečky (Lešť); 75. samostatný tankový prápor – Riečky (Lešť); 1054. prápor materiálneho zabezpečenia - Rimavská Sobota; 81. prápor opráv techniky - Rimavská Sobota a 164. gardový motostrelecký pluk - Jelšava. V Rožňave bol 126. gardový delostrelecký pluk.

Už rôznorodá lokalizácia napovedá, že pobyt sovietskych vojsk počas dvoch desaťročí predstavoval množstvo úrovní a podôb vzťahov s obyvateľstvom v priestore, v ktorom boli dislokované jednotlivé posádky. Pre niekoho boli kulisou viac či menej pravidelne sa presúvajúcich vojenských kolón na cvičenia či medzi jednotlivými posádkami, alebo pri cvičných jazdách. Pre obyvateľov miest, kde boli sovietski vojaci umiestnení, bola ich prítomnosť v meste každodennou realitou. V Rimavskej Sobote, v Jelšave, Rožňave alebo vo Zvolene boli kasárne umiestnené priamo v mestách, resp. na ich okrajoch. Vzhľadom na veľkosť mestečka a sovietskej posádky mala Jelšava charakter temer vojenského mesta. Sovietski vojaci, dôstojníci a ich rodinní príslušníci boli súčasťou koloritu tunajšieho života. V prípade Zvolena, Jelšavy a Rimavskej Soboty boli v tesnej blízkosti kasární postavené bytové jednotky pre dôstojníkov a ich rodiny. Na území Slovenska neboli len vojaci a dôstojníci. Osobou prináležiacou k sovietskym vojskám boli príslušníci Sovietskej armády a civilné osoby, ktoré boli sovietskymi občanmi a pracovali v útvaroch sovietskych vojsk, dočasne sa nachádzajúcich na území Československej republiky. Členmi rodín osôb prislúchajúcich k sovietskym vojskám patrili: manželky, deti (pokiaľ neuzatvorili manželský zväzok) a blízki príbuzní, pokiaľ boli odkázaní na výživu týchto osôb. 

Domáce obyvateľstvo a príslušníci sovietskych vojsk na istej úrovni tvorili dva paralelné svety, ktoré koexistovali popri sebe. Prirodzený bol odstup obyvateľstva od okupačných vojsk. Odlišná bola mentalita, kultúrne zázemie, ktoré bolo rozdielne i naprieč samotnými sovietskymi jednotkami. Sovietskych vojakov s odstupom rokov vnímame skôr ako monolit, a tak boli vnímaní aj počas prítomnosti na území Československa. Pod týmto pláštikom sa však skrývala zmes národov, národností, ale i náboženstiev, ktoré napriek navonok zjednocujúcim vojenským uniformám boli pomerne heterogénni. Rozdiely boli viditeľné aj na prvý pohľad. V jednotkách boli príslušníci slovanských a pobaltských národov, kaukazské typy alebo príslušníci stredoázijských národov. Do vzájomných vzťahov radových vojakov sa prenášali národné i náboženské animozity a pretrvávajúce historické spory a konflikty, omnoho staršie než bola existencia Sovietskeho zväzu. Vzájomné konflikty boli dominantne obmedzené na priestor kasární, na vojenský priestor alebo ubytovacie jednotky. Snahou bolo predovšetkým, aby tieto rozpory neboli zrejmé navonok, a aby sa neodohrávali pred zrakmi civilného obyvateľstva Československa. Nie vždy sa to darilo, ako o tom svedčia aj spomienky pamätníkov.

Jednotná masa okupačných vojsk u časti obyvateľov sa postupne každodenným, resp. pravidelným kontaktom s nimi v miestach umiestnenia ich posádok, pri oficiálnych, pracovných a neskôr i pri mnohých priateľských kontaktoch menila do podoby konkrétnych ľudí, ich rodín a konkrétnych osudov. Tí, čo s nimi prichádzali do kontaktu, viac s dôstojníkmi a ich rodinami ako s bežnými vojakmi, zisťovali, že sú to tiež len ľudia, ktorí majú svoje problémy, svoje príbehy a osudy, svoje dobré i zlé vlastnosti. Pri takomto bezprostrednom kontakte sa z bezmenného sovietskeho dôstojníka alebo vojaka stával konkrétny človek. A to je už úroveň, na ktorej boli ideologické rozdiely zatláčané do úzadia. Nadväzovali sa profesionálne a dokonca niekedy i priateľské vzťahy.

S bežným obyvateľstvom prichádzali dôstojníci a vojaci do kontaktu napríklad pri oslavách významnejších výročí a sviatkov, pri kultúrno-spoločenských podujatiach, akými boli oslavy 1. a 9. mája, VOSR – Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, oslavy SNP a oslobodenia obcí a celý rad ďalších príležitostí. Tieto sviatky sa násobili lokalitami a pamätnými miestami spojenými s protifašistickým odbojom a SNP, na ktoré je Gemer-Malohont mimoriadne bohatý. Priebeh takýchto osláv mal jednotnú formu. Na úvod odzneli hymny ČSSR a ZSSR. Nasledovali prejavy, vrátane zástupcov sovietskych posádok z Rimavskej Soboty, Jelšavy alebo Rožňavy, položili sa vence alebo pri významnejších výročiach prebehol kultúrny program. Nakoniec spravidla odznela internacionála. 

Vzájomné kontakty do veľkej miery záviseli aj od lokality, kde boli jednotky umiestnené. Častejšie boli tam kde, boli posádky priamo v mestách. Jednotlivé posádky mali napríklad svoje súbory alebo kapely, ktoré vystupovali predovšetkým v rámci podujatí vo vnútri prostredia sovietskych posádok. Nezriedka však vystupovali aj na podujatiach a výročiach mimo vojenského prostredia a živá hudba mala vždy úspech. 

Na inej úrovni prichádzali do kontaktu s obyvateľstvom bežní vojaci. Tí sa vôbec nie výnimočne podieľali na výpomoci pri rôznom type činností, predovšetkým v podobe manuálnych a nárazových prác. V  rámci viacerých Jednotných roľníckych družstiev v blízkosti Vojenského obvodu Lešť zbierali sovietski vojaci z Oremovho Lazu skaly, slamu, ale boli tiež využívaní pri oberaní hrozna. Doložená je aj ich výpomoc pri stavebnej činnosti. Pri takýchto prácach išlo o vzájomnú reciprocitu. Vypomáhali tiež pri lesných prácach a nezriedka aj pri havarijných a záchranných situáciách, niekedy dosť riskantných. Pri nehodách vedeli vypomôcť ťažkou technikou. Pamätníci uvádzajú, že boli ochotní pomôcť nielen deklaratívne, ale skutočne i reálne, či už materiálne alebo manuálnou prácou. Zároveň spomínajú na prísnu disciplínu a subordináciu, na pozoruhodný odstup, ktorý si držali dôstojníci od bežných vojakov, a vojenský dril  až netypický na stredoeurópske pomery.   

V záujme sovietskej strany i československých orgánov bolo, aby nedochádzalo k incidentom s obyvateľstvom. No i tie sa vyskytli. Často za nimi bol alkohol. Priestupky v tomto smere boli veľmi prísne trestané. Zodpovednosť za vojakov niesli príslušní dôstojníci. Ich snahou bolo vyhnúť sa mimoriadnym udalostiam, ktorých dôsledkom mohlo byť i pre nich preloženie do posádok v odľahlých oblastiach Sovietskeho zväzu, alebo po roku 1979 odvelenie do vojny v Afganistane. Služba v Československu v tomto smere prestavovala nepomerne lepšiu možnosť. Niekedy sa v spomienkach uvádza, že v Československu mali „Ameriku“. Údajne ešte o čosi lepšie sa však  mali dôstojníci v bývalej Nemeckej demokratickej republike. 

Kultúrne rozdiely sa prejavovali vo viacerých podobách. Pre domáce obyvateľstvo bol odlišný aj spôsob bývania a chápania niektorých prvkov interiéru. Výrazným rozdielom bolo napríklad umiestňovanie kobercov na steny bytov. V niektorých lokalitách v trojizbovom byte žili tri rodiny dôstojníkov. V každej izbe jedna so spoločnou kúpeľňou a kuchyňou. Nebolo to však pravidlo. V spomienkach pamätníkov zostali uchované spomienky na dobové pomery na veľmi bohato zásobované „ruské“ obchody, v ktorých bolo možné dostať aj nedostatkový tovar.

Svoje špecifiká mal aj ich postupný odchod, počas ktorého skupovali staré  autá sovietskej výroby (hlavne Volgy, ale i Moskviče a Žiguli) a zároveň rozpredávali svoje veci, ale i benzín a naftu. V mnohých domácnostiach sa môžu ešte nájsť napríklad elektronika kúpená v tomto období od „Rusov“. 

Napriek 27-ročnému odstupu od odsunu sovietskych vojsk z Československa sú v prostredí, kde boli jednotlivé posádky umiestnené, v spomienkach pamätníkov zachované mnohé zaujímavé zážitky a príbehy, ktoré dopĺňajú obraz o ich 22-ročnej prítomnosti v Československu. Ich súčasťou sú aj také aspekty života, či kontaktov, ktoré nebolo vhodné zaznamenať do kroník, alebo archívnych dokumentov, a postupne sa vytrácajú aj z pamätí ľudí, ktorí si ešte na pobyt sovietskych vojsk pamätajú. Mnohé sú tragické, iné humorné, a ďalšie celkom obyčajné. Napriek tomu je dobré ich mať zaznamenané a zachytené. To bolo aj podstatou projektu "Prítomnosť sovietskych vojakov v rokoch 1968 – 1991 na juhu stredného Slovenska v spomienkach pamätníkov", ktorý v roku 2017 realizoval autor tohto príspevku, a ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Text reprezentuje názory autora a nie názory Fondu na podporu umenia. 

RNDr. Ján Aláč