Na inom mieste našej stránky je informácia o Slávnosti ruží v parku kaštieľa v Dolnej Krupej, ktorá sa uskutoční po dva dni 8. a 9. júna 2013. Aj keď tento región nepatrí do Gemera, zaiste nebude na škodu aj pre Gemerčanov, aby sa o túto nevšednú udalosť a históriu kaštieľa s jeho obyvateľmi akou bola aj Mária Henrieta Choteková, ktorú prezývali aj Kráľovnou ruží, oboznámili. Príspevok som dostal od hovorcu Slovenského národného múzea Artura Šturmankina. Majiteľka najväčšieho rozária svojej doby, šľachtiteľka ruží, priekopníčka ružiarstva na území Slovenska, uznávaná pestovateľka ruží v celej Európe. Ako významná osobnosť rodu Brunsvik - Chotek čerpala z bohatej rodinnej tradície zakotvenej nielen vo vzťahu k umeniu a vzdelaniu, ale aj v láske k prírode, jej zušľachťovaniu a zveľaďovaniu životného prostredia.
Narodila sa v kaštieli obkolesenom krásnym anglickým parkom, ktorý práve pred 200 rokmi (1813) začal na objednávku jej prastarého otca budovať chýrny záhradný architekt Christian
Henrich Nebbien. Máriu Henrietu Chotekovú miestni oprávnene považujú za svoju najznámejšiu rodáčku. Pravnučka Jozefa Brunsvika, vnučka Hermanna Choteka sa narodila 24. novembra 1863 v kaštieli v Dolnej Krupej, kde prežila takmer celý život. Jej život obsiahol dlhý úsek veľkých dejín (I. a II. svetovú vojnu, Slovenský štát, Československú republiku), no je v ňom zhmotnená aj miestna história. V spomienkach jej súčasníkov sa zapísala ako žena s ušľachtilou dušou, láskavá, dobrosrdečná ochrankyňa chudobných, veľká filantropka a humanistka.
Celý život podriadila charitatívnej činnosti a napĺňaniu jej ideálov. Bola známou osobnosťou v Rakúsko-uhorskej monarchii a jej popularita ešte vzrástla, keď sa jej príbuzná Žofa Choteková v roku 1900 vydala za následníka trónu Františka Ferdinanda. Dostávala pozvánky na mnohé podujatia v celej krajine, kde patrila k najčestnejším hosťom. V roku 1909 ju dokonca vyznamenal pápež Pius X. Hovorila miestnym nárečím, chodievala oblečená v dedinskom kroji, ľuďom sa prihovárala oslovením „dušenka“ a takto jednoducho - Dušenka - ju volali aj obyvatelia obce. V susedstve rodinného kaštieľa si vybudovala svoj vlastný svet, v ktorom kraľovali ruže. Horný kaštieľ, ako sa jej domu zvyklo hovoriť, navštevovalo množstvo hostí, no dvere neboli zatvorené ani pre domácich. Ružová grófka zomrela 13. 2. 1946, pochovaná je v mauzóleu rodiny Chotek v susedstve farského kostola v rodnej obci.
Obohatila ružiarsky svet o veľké dielo, ktorého tradíciu objavujeme aj dnes.
Trnavský samosprávny kraj
Občianske združenie
Ružiarska spoločnosť Márie Henriety Chotekovej
Slávnosť ruží
venovaná 150. výročiu narodenia
„Ružovej grófky” Márie Henriety Chotekovej
Kaštieľ Dolná Krupá
|
8. jún 2013 (sobota) 13.00 - 13.20 Slová a tóny literárno-hudobné pásmo inšpirované osobnosťou M. H. Chotekovej n.o. ČAKANKA Nitra, ZUŠ Nitra Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 13.30 - 14.00 Slávnostné otvorenie Výstava ruží (prístupná do 18.00 h) Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 14.00 Známa neznáma Ružová grófka otvorenie výstavy o živote M. H. Chotekovej Mauzóleum rodiny Chotek 14.30 - 15.00 „Ružičky” v piesňach Mgr. Art. Daniel Čapkovič - barytón Lucia Ševečková - klavír Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 15.00 - 15.30 Slávnostné uvedenie a vysadenie novovyšľachtenej ruže, výsledku šľachtiteľského úsilia nemeckej firmy Kordes pomenovanej po M. H. Chotekovej, na medzinárodný trh v spolupráci s frmou Tvorsad SPEVÁCKY KOMORNÝ ZBOR, Smolenice Areál Kaštieľa Dolná Krupá (možnosť zakúpenia novej ruže) 15.30 - 16.30 Hudobné osvieženie Akordeónový súbor MELÓDIA, žiaci ZUŠ Senica z triedy Anny Rýzkovej Kaštieľ Dolná Krupá, fresková sála 16.30 - 18.00 Prehliadka výstavy a parku 18.00 - 19.00 Pietna spomienka na členov rodu Chotek a pocta Márie Henriete Sprievod účastníkov z kaštieľa k pamätnej tabuli na budove Jozefína a k mauzóleu rodiny Chotekovcov, možnosť vstupu do hrobky, návštevy kostola sv. Andreja s hrobkou Brunsvikovcov pod kostolom, ponuka výstupu na kostolnú vežu s vyhliadkou na okolie. Hudobné združenie MUSICANTICA SLOVACA, Nitra 19.00 - 22.00 Ochutnávka vín Piesne o víne v podaní FS Krupianka (sprievodný program) Historický park Kaštieľa Dolná Krupá – tajuplná jaskyňa „grotta” |
9. jún 2013 (nedeľa)
|
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.