Verkolák, čuó deti si pojeduól
Edná mat bula aj otec a mali tri diévčetá. Ednú volali Hanča, Marinka a Zuska. Vón tot verkolák bívál v huôroch a prišuôl domó ku žene. To búl jé múž a povedál jé, abi s nim ich pustila, že vón vie veléi jahodi. Ta pustila najstaršú. A vón ak jú šikovál, ta se ho opitovala:
- Apo, de to me vedete?
- Neboj se, mojä diéuko, hned tu prídemo.
A vón jú došikovál ku edné peci, tam nakláduól ohen a käzál jé sednút na lopatu, že jú bude kolísat a šmirgnúl jú do peci a ona tam zhorela, upekla se. A vón jú zožrál.
A zas išuól nazád ku té žene a povedál, aby poslala druhie diéuče, bo že tam velé jahodi. Ta mat nechcela už poslat. Ale jú vivábiél, že veléi naobiérajú a že tak prídú. Ta išla aj tá, a aj tu tak spraviél ako tú peršú. Potem ešče aj pre tú tretú išuól, že abi dala skoro prieti nich, bo že velé nesú, že im teško.
A mat nechcela, ale prieti nich pustila. Ona išla, ta:
- De sú, de sú tié sestri?
Ta že lem abi kus delé išla, že tam sú. Až jú tam došikovál do té huóri.
Povedál jéi tak, že abi si sedla na fúrik, že jú bude vozit. A ona si nechcela, že ona nezná, abi si peršie vón, že abi jé ukäzál ak si má sednút. Ta vón si sednúl, že takto abi si sedla a ona skoro ulapila a viverhla verkoláka do peci a ona se pustila na útek a utekala kím vládala a prišla na ednú lúku. Vón nezhoriel, lem se popáliél a začäl jú nahánet. Ak už búl nedeleko né, ta zoblekla si kamžu a šmarila napred neho a povedala mu:
- Verkoláku, dotedi me neulapíš, kím tú kamžu nepoterháš na pantlíki a zas takú nespravíš aká bula.
No ta se zabaviél a potem zas delé za nou utekál a ag jú mál ulapit, ta mu šmarila hrebién a že abi taká huóra pred ním hustá narosla, ak sú tié zuby a že kím tú huóru neviseká a zas jú nazád takú nezrobí:
- Ta me dotedi neulapíš!
A ona utekala delé a prišla na ednú velikú lúku a tam seno, kopki, tak si pod najmenšú sedla a vón priletiél za nou a šitki ich poprevracäl, chibaj tú najmenšú nahál a tak si povedál:
- Ket nebula pot tima, ta uš aj pot tó maló nebude.
A tam prišli páni na polovačku, grófi, a jedli tam a mali zo sobó aj psíčka a jemu metali. Ale psíčok nezožrál, ale fše vzäl do piska, stratiél se. Rás povié gróf, že tot psíčok fše beží. Ta mu ešče šmarili a išli za ním merkovat. Vón bežiél ku edné kopke a tam lem visterčilo ruku a vzelo si s piska psíčkovi.
A gróf išuól a povedál:
- Tak, ked si dobrié, ta pot von, a ket si zlié, ta strelím do tebe.
A ona mu zavolala:
- Jä som dobrié, ale som holá:
A vón jé zobliékuol plášt a povedál jé, abi se ukrútila a vinšla. Ta ona potem vinšla a ag vinšla von, ta ona bula taká pekná, že se mu zapáčila a potem jú vzäl do svuojho domu a zäl si jú aj za ženu, ale ona mu povedala, že lem tak ide za neho, ked nikdi nijakiého žobráka neprenocuje. Ta vón jé to prislúbiél. Oni mali aj deti. Dvoch chlapcoch. A prišuól se pítat eden chudobní žobrák na noc. Ale tam ho prenocovat nechceli, bo mali roskes, že neslobodno, a vón se pítál, že ket aj pod ohniskom. Ta potem se lem vtähnúl do popelné dieri. A pani spala zo dvoma chlapcí a rano ak stanúli, ta najšli obidvuóm hlavi odrazánié. Ta se stál hurk, že chto bi to búl. Ta povedál tot starí žobrák, že pri kom najdú velkí nuóž, ta ten hlavi odrezál. Tak hledali, ta najšli pot paninó hlavó a ona plakala a pred mužom se pítala, že to ona je neviná. Ale vón jé otpustit nechciél, tak jé otnúl ruki od loktoch a že čuô má s nó robit. Ta se prihlásiel tot žobrák, že bi jemu jú dali do moci, že vón s nó zrobí čuó sám chce. Ta jé uväzali tie deti do plachotki a dali jé ich na cherbet a ona plačúci musela tajst s nim. Ftedi ona poznala, že to tot verkolák.
A vón jé povedál:
- No, už si ti v mojé ruke, nepametáš, ket si me do té peci šmarila, uš te jä terás o život prinesem.
A višikovál jú do edné velké huóri, nad ednú priepast a tam jé zas tot fúrik zrobiél a že jú bude vozit. Ale ona nevedela, ak si má sednút na neho, ta mu povedala:
- Ukešte mi, ak si to mám sednút.
Ta vón jé ukäzál, sednúl si a ona ho popchla tima čuntami a spadnúl do té priépasti, de vón jú chciél šmarit a tam se plámál šitok.
Ale ona nemala ruki, ta bi bula bars pila vodu, ta išla ku edné studničke a tam búl eden starec, ta jé povedál, že abi mu podala vodu. A ona, že ved bi mu podala, ale že ruki nemá. A vón, že lem abi se zohla do té studnički.
A ona ak se zohla a tié čunti pomočila, ta jé ruki narosli a tak se už aj ona potem napila.
A ona se tä motala, prišla na ednú cestu a tä chodili vozi a tam buli mladié hadíki a buli rozmläždenie a ona se prizierala ag išuól starí hád a niesuól v pisku ednú zelinku a hadíki pomazál a zložiel dovedna, ta se zroslo, ožili.
Ta ona potem zložila tie jé deti a tiéž im tak po gargoch pomazala a proložila im hlávki, ta se im zroslo a zostál im zlatí pásik na gergu. A ona se potem tam motala a prišla až gu ednomu domčku, de bívál tot starí pústovník, čuó si jé käzál tié čunti zamočit do té studnički. Ta ona se mu pítala, abi jú zäl do toho domčku. Ta vón jú zäl s tima detmi a bívala tam.
Rás prišla edná hrúza a tam buli na polovačku páni. A eden zablúdiél cestu. Tak prišuól aš ku tomu domčku a klopál, abi mu otvorila, ale ona nechcela, bo se bála, že ona je lem sama, ale potem se jé lem pítál, ta mu otvorila. Že vón prišuól na polovačku, že vón je tot a tot pán, ta ona ho poznala. Ale ona se mu nedala do známosti. A vón prišuól aj zo sluhom. A vón si lehnúl na postiél a sluha lem na zem a ona hor bula a šila a tié deti se bavili. A vón búl zunovaní, ta usnúl. Ta mu letela s posteli noha. Chlapci jé povedali, abi im rosprávela prípovietku.
- Ag, že jä vám budem, ved vi ste samá prípovietka. Tam si chot ocovi nohu zodvihnút, bo mu visí s posteli.
A potem aj ruka mu spadla, tak zas tak povedala:
- Spadla vám ocovi ruka, chote mu jú zodvihnút.
A tot slúha, toto šitko sluchál a ráno, ak stanúli, ta tajšli het a slúha povedál pánovi, že čuó vón tam slišiél, že ket se pán obracäl, ta že ag mu spadla ruka, lebo noha, ta povedala detuóm, že abi išli ocovi nohu aj ruku zodvihnút. A vón to verit nechciél.
- Dočkaj, ešče pôjdemo skúsit.
Ta zas tak išli aš ku tomu domčku a pítali se na noc. A uš potem ani pán nespál a zas si tak spúščäl a lem sluchál, že čuó to rosprávä a potem si uš spustiel hlavu a ona povedala, abi mu aj hlavu zodvihli a deti jé povedali:
- Pote mamo vi, bo nám se nadá.
Ta ona stanúla a išla im pomahat a ag mu jú dvíhala, ta vón skočiel a ftedi jú poznál, že je to jeho žena. A potem se jú opitovál, že ag ona zostála pri živote. Ta ona virosprávela šitko a vón se jé pítal za odpustenie, abi mu odpustila. A potem išuól po kone a vzäl si jú nazát domó. A žijú aj podnes, ked neumreli. Ta vera.
Slosäriková, rod. Dovcová, 24-ročná, žila len v Nižnej Slanej
(Zdroj: Martin Gallík, Za cisára pána, MS Nižná Slaná, 2018)

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-