Verkolák, čuó deti si pojeduól
Edná mat bula aj otec a mali tri diévčetá. Ednú volali Hanča, Marinka a Zuska. Vón tot verkolák bívál v huôroch a prišuôl domó ku žene. To búl jé múž a povedál jé, abi s nim ich pustila, že vón vie veléi jahodi. Ta pustila najstaršú. A vón ak jú šikovál, ta se ho opitovala:
- Apo, de to me vedete?
- Neboj se, mojä diéuko, hned tu prídemo.
A vón jú došikovál ku edné peci, tam nakláduól ohen a käzál jé sednút na lopatu, že jú bude kolísat a šmirgnúl jú do peci a ona tam zhorela, upekla se. A vón jú zožrál.
A zas išuól nazád ku té žene a povedál, aby poslala druhie diéuče, bo že tam velé jahodi. Ta mat nechcela už poslat. Ale jú vivábiél, že veléi naobiérajú a že tak prídú. Ta išla aj tá, a aj tu tak spraviél ako tú peršú. Potem ešče aj pre tú tretú išuól, že abi dala skoro prieti nich, bo že velé nesú, že im teško.
A mat nechcela, ale prieti nich pustila. Ona išla, ta:
- De sú, de sú tié sestri?
Ta že lem abi kus delé išla, že tam sú. Až jú tam došikovál do té huóri.
Povedál jéi tak, že abi si sedla na fúrik, že jú bude vozit. A ona si nechcela, že ona nezná, abi si peršie vón, že abi jé ukäzál ak si má sednút. Ta vón si sednúl, že takto abi si sedla a ona skoro ulapila a viverhla verkoláka do peci a ona se pustila na útek a utekala kím vládala a prišla na ednú lúku. Vón nezhoriel, lem se popáliél a začäl jú nahánet. Ak už búl nedeleko né, ta zoblekla si kamžu a šmarila napred neho a povedala mu:
- Verkoláku, dotedi me neulapíš, kím tú kamžu nepoterháš na pantlíki a zas takú nespravíš aká bula.
No ta se zabaviél a potem zas delé za nou utekál a ag jú mál ulapit, ta mu šmarila hrebién a že abi taká huóra pred ním hustá narosla, ak sú tié zuby a že kím tú huóru neviseká a zas jú nazád takú nezrobí:
- Ta me dotedi neulapíš!
A ona utekala delé a prišla na ednú velikú lúku a tam seno, kopki, tak si pod najmenšú sedla a vón priletiél za nou a šitki ich poprevracäl, chibaj tú najmenšú nahál a tak si povedál:
- Ket nebula pot tima, ta uš aj pot tó maló nebude.
A tam prišli páni na polovačku, grófi, a jedli tam a mali zo sobó aj psíčka a jemu metali. Ale psíčok nezožrál, ale fše vzäl do piska, stratiél se. Rás povié gróf, že tot psíčok fše beží. Ta mu ešče šmarili a išli za ním merkovat. Vón bežiél ku edné kopke a tam lem visterčilo ruku a vzelo si s piska psíčkovi.
A gróf išuól a povedál:
- Tak, ked si dobrié, ta pot von, a ket si zlié, ta strelím do tebe.
A ona mu zavolala:
- Jä som dobrié, ale som holá:
A vón jé zobliékuol plášt a povedál jé, abi se ukrútila a vinšla. Ta ona potem vinšla a ag vinšla von, ta ona bula taká pekná, že se mu zapáčila a potem jú vzäl do svuojho domu a zäl si jú aj za ženu, ale ona mu povedala, že lem tak ide za neho, ked nikdi nijakiého žobráka neprenocuje. Ta vón jé to prislúbiél. Oni mali aj deti. Dvoch chlapcoch. A prišuól se pítat eden chudobní žobrák na noc. Ale tam ho prenocovat nechceli, bo mali roskes, že neslobodno, a vón se pítál, že ket aj pod ohniskom. Ta potem se lem vtähnúl do popelné dieri. A pani spala zo dvoma chlapcí a rano ak stanúli, ta najšli obidvuóm hlavi odrazánié. Ta se stál hurk, že chto bi to búl. Ta povedál tot starí žobrák, že pri kom najdú velkí nuóž, ta ten hlavi odrezál. Tak hledali, ta najšli pot paninó hlavó a ona plakala a pred mužom se pítala, že to ona je neviná. Ale vón jé otpustit nechciél, tak jé otnúl ruki od loktoch a že čuô má s nó robit. Ta se prihlásiel tot žobrák, že bi jemu jú dali do moci, že vón s nó zrobí čuó sám chce. Ta jé uväzali tie deti do plachotki a dali jé ich na cherbet a ona plačúci musela tajst s nim. Ftedi ona poznala, že to tot verkolák.
A vón jé povedál:
- No, už si ti v mojé ruke, nepametáš, ket si me do té peci šmarila, uš te jä terás o život prinesem.
A višikovál jú do edné velké huóri, nad ednú priepast a tam jé zas tot fúrik zrobiél a že jú bude vozit. Ale ona nevedela, ak si má sednút na neho, ta mu povedala:
- Ukešte mi, ak si to mám sednút.
Ta vón jé ukäzál, sednúl si a ona ho popchla tima čuntami a spadnúl do té priépasti, de vón jú chciél šmarit a tam se plámál šitok.
Ale ona nemala ruki, ta bi bula bars pila vodu, ta išla ku edné studničke a tam búl eden starec, ta jé povedál, že abi mu podala vodu. A ona, že ved bi mu podala, ale že ruki nemá. A vón, že lem abi se zohla do té studnički.
A ona ak se zohla a tié čunti pomočila, ta jé ruki narosli a tak se už aj ona potem napila.
A ona se tä motala, prišla na ednú cestu a tä chodili vozi a tam buli mladié hadíki a buli rozmläždenie a ona se prizierala ag išuól starí hád a niesuól v pisku ednú zelinku a hadíki pomazál a zložiel dovedna, ta se zroslo, ožili.
Ta ona potem zložila tie jé deti a tiéž im tak po gargoch pomazala a proložila im hlávki, ta se im zroslo a zostál im zlatí pásik na gergu. A ona se potem tam motala a prišla až gu ednomu domčku, de bívál tot starí pústovník, čuó si jé käzál tié čunti zamočit do té studnički. Ta ona se mu pítala, abi jú zäl do toho domčku. Ta vón jú zäl s tima detmi a bívala tam.
Rás prišla edná hrúza a tam buli na polovačku páni. A eden zablúdiél cestu. Tak prišuól aš ku tomu domčku a klopál, abi mu otvorila, ale ona nechcela, bo se bála, že ona je lem sama, ale potem se jé lem pítál, ta mu otvorila. Že vón prišuól na polovačku, že vón je tot a tot pán, ta ona ho poznala. Ale ona se mu nedala do známosti. A vón prišuól aj zo sluhom. A vón si lehnúl na postiél a sluha lem na zem a ona hor bula a šila a tié deti se bavili. A vón búl zunovaní, ta usnúl. Ta mu letela s posteli noha. Chlapci jé povedali, abi im rosprávela prípovietku.
- Ag, že jä vám budem, ved vi ste samá prípovietka. Tam si chot ocovi nohu zodvihnút, bo mu visí s posteli.
A potem aj ruka mu spadla, tak zas tak povedala:
- Spadla vám ocovi ruka, chote mu jú zodvihnút.
A tot slúha, toto šitko sluchál a ráno, ak stanúli, ta tajšli het a slúha povedál pánovi, že čuó vón tam slišiél, že ket se pán obracäl, ta že ag mu spadla ruka, lebo noha, ta povedala detuóm, že abi išli ocovi nohu aj ruku zodvihnút. A vón to verit nechciél.
- Dočkaj, ešče pôjdemo skúsit.
Ta zas tak išli aš ku tomu domčku a pítali se na noc. A uš potem ani pán nespál a zas si tak spúščäl a lem sluchál, že čuó to rosprávä a potem si uš spustiel hlavu a ona povedala, abi mu aj hlavu zodvihli a deti jé povedali:
- Pote mamo vi, bo nám se nadá.
Ta ona stanúla a išla im pomahat a ag mu jú dvíhala, ta vón skočiel a ftedi jú poznál, že je to jeho žena. A potem se jú opitovál, že ag ona zostála pri živote. Ta ona virosprávela šitko a vón se jé pítal za odpustenie, abi mu odpustila. A potem išuól po kone a vzäl si jú nazát domó. A žijú aj podnes, ked neumreli. Ta vera.
Slosäriková, rod. Dovcová, 24-ročná, žila len v Nižnej Slanej
(Zdroj: Martin Gallík, Za cisára pána, MS Nižná Slaná, 2018)

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-