tak, ež mu nohi do studni viseli.
„No, teraz nech sä,“ podá „druhí na moja nohi zalapí a tomu zas na nohi trečí, tak uvidžímo, na kelo je chlapó."
Koj sä už edno trä pána richtárovi za nohi trímali, tomuto to pošälo kus täžkva bič.
„No poškajte," podá „kím si ruki poplujem!"
Ale švaže, kím ruki poplúvali, drúšik puščili a tak hibáj šicí na spodok do studni. Len horko-täžko sä z né vislobodžili a potom — z meränä nebulo ništ.
Volba richtárä
Predtím sa nestareli stolišnia vrchnoste do volbi meskich úradníkó, ale každva mesto volilo si slobodne, koho kcelo a zaš kcelo.
Bula volba richtárä. Starí na žädon spvasob nechcev už ostáč, ež podá — aspoň ostatnia dni života kce pri triazvom rozume prežič a pijätikó sä väc neprepomáhač.
Ale ku richtárské palici sä najdú vše lude, na každí palec aj desäč. A vera velmi täžko bulo viberač, koj to šicí súci aj ku piaru (péne) aj ku poháriku. Ani bi nebuli vedeli vivolič, kobi starí pán richtár svojó múdroščó im nebú ešče edoráz posvjačiv.
„Koj sä," podá, „nevjate rozhodnúč, nech rozhodne los; a ebi nikoho nepotváräli, ež adaj falošne písav cedulki, nech tot los bude živí. Puščite voš na posredok na stval. To zvjarätko je aj tak krotkva a neskáše ako blcha. A tí, kotrí sú za richtárä viznašení, nech obstanú stval a na koho voš zlezia, tot nech bude richtárom.“
A urobili tak. Nebohí Marcik Pelech im za dva groše vdäšne prepuščiv ednú, lebo ich mav aj na tucti. A milá voš čichím lezom približovala sä hneč k ednimu a hneč druhimu, až konešne edniho si zvolila, a na nom sä usadžila. A tomu zakrišäli: vivat! – a bulo po volbe.
Nevjam ši až dosäl takto richtára volä?
Pane Bože, zbläkni že…
Tetka Michlíková bula chudobná doviška, nemala len ednú kozišku, túto chodžila pášč na Melichovú strán a dakä inde po medzäch a kríkoch. Edoráz bula vera pri pasenú zaspala a milá koziška — hibáj pomedzi kríki a trni — sä jé stračila.
Zobudží sä a kozi nit. Hlädá, volá, kriší, ale koza ništ. Ukonaná, umolestovaná konešne ruki zloží a vzdichne:
„Ach, Pane Bože, zbläkni že v tom trnú!"
Zostavila: Marta Mikitová
{jcomments on}
































Šva hlava, to rozum
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.