Miselo to bič došč dávno, ale sä ešče na to pamätám, koj prišó do našé ďedžini kolotoč. Šitki väšia ďeči, z višniho aj z nižniho koncä, zmo utekali na prosredok ďedžini za kosťel. Tu privezli z Jalšävi takia domšoki na kolesách, šva ťähali koníki ako na furmancoch vozoch. No, povedzťe, kto bi nebú na to zvedaví.Pokim mocní chlapi Kukóci staväli kolotoč, starí Kuko vyhrávav na verklíku, ebi dav ludžom z ďedžini na známošč, ež kolotoč je f Sirku a mahú sä prídú na nom povozič.
Chlapi najsamprv postavili hrubí stĺp, okolo neho, asi v metrové víške urobili do kruhu z ďesvak plošinu. Porädne jú vipodložili, ebi sä neknísala zboka nabok. Gu ťé plošine postavili schodžíki, po kotrich sä na nú dostáli ťí, šva se kceli vozič na kolotoču. Nad tóto plošinó urobili ďälšú, kus mänšú, asi o tri metre viši. Táto slúžila na to, ež po né chodžili parobci a tlašili pred sobó drúki okolo velkiho stĺpa, na konci kotrich viseli na reťäzkach seďäški, f kotrich sä vozili ťí, šva si za to zaplačili. Kukóci to mali dobre prešpekulovanva, lebo ťí šva krúčili kolotoč, len po ďesätom raze sä mohli edoráz previašč, koj jich na vrchu vimänili druhí parobci.
Kus obdäleš od kolotočä bú postavení domšok – strelnicä. Tu, z takich flintí na vzduch skúšäli šeščia tí, šva kceli vistrelič pre frajärku papiarovú ružu, pre sebä cigaršpic a šakovakia veci, šva buli dróčikami prichitenva na takích tenkích pališkách ako zápalki.
Báči od Švihló, šva buli f Sirku uznávaní ako dobrí strelec (chodžili aj na dživäki polovač) viskúšäli šitki flinťi na ťéto strelinici a prehlásili ež šitki „fušujú“. Pódali, ež nenesú tam, gde strelec zacialí. Za toto sä tí zo strelnici na nich aj kus hnevali, lebo jim skoro pokazili kšeft. A gu tomu báči doložili, ež kobi jim dovolili strialäč z jich flintó, iste bi šitki ružiški popadali hnedž na zem a to každá z ednó šupó (ranó).
Na strelinici sä plačilo korunami, ale na kolotoču brali šitko, šva jim kto priniasó. Väšinó to buli kurácia vajíšká, mliako pre ďeči a seno pre kone. No, ale to bula velká biada, lebo mactará bi mä buli porädne vešer vitriaskali remänom, kobi buli ziščili, ež som si na kolotoč zväv vajíšká z komori.
Bulo treba porozmíšläč a pohnúč rozumom ag krava chvastom. Ziščiv som ež na dvore f kotrcu sedží kura – kloka na vajíškoch, z kotrich sä mali asi o ťížďeň vilähnúč kuršätá. Pomislev som si, šva sä stane, koj buďe o dve kuršätá mené? Ništ. Koj sä vinšla kloka z kotrcä preluftovač a napič se voďi, šikovne som zobrav z kotrcä dve vajíšká. Buli ťeplia. F potošku pri „pizdáške“ studni som jich ochladživ a hibaj na kolotoč. Zaplačiv som vajíškami. Posadžili mä do sädaški, preložili predo mnä reťäzku, ebi som nevipadnú, koj sä kolotoč rozkrúči.
To vozenia stálo za ťia dve vajíšká, len neviam ako sä tvárili ťí od kolotočä, koj si na druhí ďen robili z ťich vajäc praženicu. Možno sä jim z nich vikotúläli hotovia upraženia kuršätá.
Totot maj nápad som poradžil aj kamarátom a možno aj preto sä f tom šase vilählo f Sirku mäné kuršät ako inkoďi f ťíchto rokoch.
(Úryvok z knižky Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo...)
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.