Miselo to bič došč dávno, ale sä ešče na to pamätám, koj prišó do našé ďedžini kolotoč. Šitki väšia ďeči, z višniho aj z nižniho koncä, zmo utekali na prosredok ďedžini za kosťel. Tu privezli z Jalšävi takia domšoki na kolesách, šva ťähali koníki ako na furmancoch vozoch. No, povedzťe, kto bi nebú na to zvedaví.Pokim mocní chlapi Kukóci staväli kolotoč, starí Kuko vyhrávav na verklíku, ebi dav ludžom z ďedžini na známošč, ež kolotoč je f Sirku a mahú sä prídú na nom povozič.
Chlapi najsamprv postavili hrubí stĺp, okolo neho, asi v metrové víške urobili do kruhu z ďesvak plošinu. Porädne jú vipodložili, ebi sä neknísala zboka nabok. Gu ťé plošine postavili schodžíki, po kotrich sä na nú dostáli ťí, šva se kceli vozič na kolotoču. Nad tóto plošinó urobili ďälšú, kus mänšú, asi o tri metre viši. Táto slúžila na to, ež po né chodžili parobci a tlašili pred sobó drúki okolo velkiho stĺpa, na konci kotrich viseli na reťäzkach seďäški, f kotrich sä vozili ťí, šva si za to zaplačili. Kukóci to mali dobre prešpekulovanva, lebo ťí šva krúčili kolotoč, len po ďesätom raze sä mohli edoráz previašč, koj jich na vrchu vimänili druhí parobci.
Kus obdäleš od kolotočä bú postavení domšok – strelnicä. Tu, z takich flintí na vzduch skúšäli šeščia tí, šva kceli vistrelič pre frajärku papiarovú ružu, pre sebä cigaršpic a šakovakia veci, šva buli dróčikami prichitenva na takích tenkích pališkách ako zápalki.
Báči od Švihló, šva buli f Sirku uznávaní ako dobrí strelec (chodžili aj na dživäki polovač) viskúšäli šitki flinťi na ťéto strelinici a prehlásili ež šitki „fušujú“. Pódali, ež nenesú tam, gde strelec zacialí. Za toto sä tí zo strelnici na nich aj kus hnevali, lebo jim skoro pokazili kšeft. A gu tomu báči doložili, ež kobi jim dovolili strialäč z jich flintó, iste bi šitki ružiški popadali hnedž na zem a to každá z ednó šupó (ranó).
Na strelinici sä plačilo korunami, ale na kolotoču brali šitko, šva jim kto priniasó. Väšinó to buli kurácia vajíšká, mliako pre ďeči a seno pre kone. No, ale to bula velká biada, lebo mactará bi mä buli porädne vešer vitriaskali remänom, kobi buli ziščili, ež som si na kolotoč zväv vajíšká z komori.
Bulo treba porozmíšläč a pohnúč rozumom ag krava chvastom. Ziščiv som ež na dvore f kotrcu sedží kura – kloka na vajíškoch, z kotrich sä mali asi o ťížďeň vilähnúč kuršätá. Pomislev som si, šva sä stane, koj buďe o dve kuršätá mené? Ništ. Koj sä vinšla kloka z kotrcä preluftovač a napič se voďi, šikovne som zobrav z kotrcä dve vajíšká. Buli ťeplia. F potošku pri „pizdáške“ studni som jich ochladživ a hibaj na kolotoč. Zaplačiv som vajíškami. Posadžili mä do sädaški, preložili predo mnä reťäzku, ebi som nevipadnú, koj sä kolotoč rozkrúči.
To vozenia stálo za ťia dve vajíšká, len neviam ako sä tvárili ťí od kolotočä, koj si na druhí ďen robili z ťich vajäc praženicu. Možno sä jim z nich vikotúläli hotovia upraženia kuršätá.
Totot maj nápad som poradžil aj kamarátom a možno aj preto sä f tom šase vilählo f Sirku mäné kuršät ako inkoďi f ťíchto rokoch.
(Úryvok z knižky Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo...)
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.