(Z humorných i dramatických spomienok M. Hlaváčovej, H. Hlaváčovej a Z. Birkovej, rodáčok z gemerskej obce Rakovnica.)Ak sä dakodi po järmokoch chodelo
Po järmokoch zmo chodeli, vera, namojdušu! Jä trímala voli, otec tajšli pomedzi statki. „Kod príde dáki kupec, ta telo a telo zacen,“ mi povedali. „A jä idem,“ pódá, „akia ceni sú,“ póda, „pomedzi statki.“ Potom mi takí velikánskí naranč donesli, jój, ešte aj dnes ho pamätám! To dakodi de, ta to bulo barz veliká vzácnos! – A na pešo chodeli až hín do Jälšävi! Na järmok. Alebo do Dopšiné. – Do Košicoch! – No, a zo statkamí! – Jä som velé razi bula z ocom na järmoku, zo statkí, aj kravu kupovali, aj predávali, aj bíki. Aj viaš, de buli otec na järmoku? F Putnoku! – A jä som bula pre kravu už ťiaž z ocom, bo bulo treba jú ako pohánät, takia ď(i)avšä: na Malé Slavoške! – A mi zmo ráz šikovali s Krásné Horki z ocom, tak zmo jú pásli tävon po šancoch. – A jä som išla na Hron už, no, som šoférovala, a krava sä nekúpela, nevibrali otec, pingálku chceli, barz. A prišla mla na Dopšinskom kopcu, ale taká, luďe, šva ste mohli krájät! Jä nevidela niš! A otec mi volajú: „Zuza, ved si pouťiaraj to sklo na tom motoru!“ „Ta jä mažem, reku, uťiarat,“ bo oni na zatku sedäli, „kod to, reku, mla!“ – A ženi chodeli na järmok na kapustu. A tävon bremäná vlekli! Ďune, kapustu. – F sobotu mat nám tajšli. – A jä ich fše išla šekat do Hrabini!
Šva sä stálo na Nižnich lúkoch
Joj bože, len ráz sä pamätám, báči u tuló* prišli do nás, voli buli f chliave, ale chlapi nebuli: „Ta, Zuska, ta len hibaj dovias seno!“ Jä, reku, ak jä vaz nakladem, perví raz som vaz kládla! Tu na Nižňia lúki. To búrka išla taká! A chlapi buli na baňi! Ťiato – bugáre len tak hrízli! No ta pravdaže, voli nechceli stát! To telo bugáre buli na nich ak poraza! Ta jä nabok nakládla vaz! Bo to kod ti stojä rovno voli, ta vedlä tich voloch vidíš postredok. Bo už ak si zakriješ léše, ta už nevidíš, de vikladáš, na kotrú stranu kelo. Ta psó hambó zmo, luďe dobrí, prišli, bo tam taká porazená cesta bula, šez tú Volácha zahradu, a potok ťiakól tam, a skali... – Potok bulo treba prejs. – No ta potom som prišla pred Rakadó a odrazu tak zhurklo, ešte pod Rakadójom, šitko na edon bok! Caló dedinó, ak zmo išli, ta tak nám visälo. Jä len tak terpla, reku, kobi len da(j)ak vitrímalo, kim prídemo domó! Bo zmo zapásali s pavuzom, no ale šva s toho, kod na edon bok bulo nakladeňia. Ta ale lem na dvore, už tam kus viši ak chodeli, ta tam zhurklo to šitko.
_______________
* Báči u tuĺó = bo, viate, spološňia dvori buli. A tí nižní, šva bívali oproti sebä, tak tí buli u tuló a mi zmo buli u tuhor.
Na prätkoch
A buli prätki a prišli kohúta piac paropci. Viťähli tot len (ľan) s kuželi a na palicu pokruťeli a do pecinki štúreli (pecinka, to je naspotku, šva padá popel dló). Kohúta pekli. A každí zaplúl a štúreli do popla. A to sä tot popel obondäl okolo toho. A potom: „Täcik, nemtäcik?“ (Že ši sä mu páší tá ďiavka.) A kod pódal, že nemtäcik, ta toho kohúta musial opcat, toho poploviho, šva búl tam f pecinke. Takto išól za dvere a: „Visím, visím, pre koho?“ Povedál mäno (dievky). A tá ho musela is opcat. Poopcávali sä a išla ho vimenit, a kod van visäl, zas visäla ona: „Visím, visím, pre Jana!“ Kotor sä jé pášial alebo jemu kotrá sä pášela. Ale daedná nechcela is, sä hambela, no tak jé dali toho kohúta opcat. Aj toto zaspiavali, že:
U Lorkové na rohu
visí žaba za nohu.
Chto s té žabi otkúsi,
tú Mariju vzät musí.
A tot Andro otkúsial
a tú Mariju vzät musial.
Jä takia ďiavšä bula, malia, a pod oblokom buli títo paropci. A vi ste tam ši prätki, ši šva ste robeli, jä to už neviam, lem ak som spiavala, že:
Pod obločkom viskakuje,
štiri groše ukäzuje,
štiri groše, paprika,
ši mä rada Marika.
Rada, rada, nerada,
ti si starí, jä mladá.
Nó, ta to niš takia prätki, ale kod bulo štatárijum! A mi chodeli na prätki! Nebulo slebodno nikomu is po dedine. A jä taká bula fše smelá. Najväc zmo chodeli do Brädášä gu Zuze. Ťój, tam sä to odohrávalo takia fšelijakia. A už zmo si obloki z duchnamí pozakrívali a tak zmo. Ale zmo museli dávat pozor, ak zmo išli domó, bo abi nás búl dachto zhaltovál, ta hotovo!
A zo strachotí! Hej, na prätki sä zo strachotí chodelo! Poobliakali sä (dvä, trä alebo aj štirä) na ednich prätkoch na strachoti a pochodeli po druhich prätkoch, bo to po väc domoch takto sä prädlo. Prätková chižä bula!
Slovník:
bugáre – ovady
hrenok – hrniec (od slova „hrnok“)
chibaj – iba
léše (sing. léš) – žŕdky podopierajúce rebriny na voze
mla – hmla
naranč – pomaranč
pavuz – žrď na upevnenie nákladu sena, snopov ap. na voze
strachoti – strašidlá, maškary
štatárijum – stanné právo
täcik – z maďarského slova „tetszik“ = páčiť sa (tak aj v Rožňavskom Bystrom)
vaz – voz
zhaltovat - zastaviť
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (vyskytuje sa i tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok. Zapísané v roku 2009.
Text a foto:
Gabriel Rožai
{gallery}kultura/narecie/2{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.