(Z humorných i dramatických spomienok M. Hlaváčovej, H. Hlaváčovej a Z. Birkovej, rodáčok z gemerskej obce Rakovnica.)Ak sä dakodi po järmokoch chodelo
Po järmokoch zmo chodeli, vera, namojdušu! Jä trímala voli, otec tajšli pomedzi statki. „Kod príde dáki kupec, ta telo a telo zacen,“ mi povedali. „A jä idem,“ pódá, „akia ceni sú,“ póda, „pomedzi statki.“ Potom mi takí velikánskí naranč donesli, jój, ešte aj dnes ho pamätám! To dakodi de, ta to bulo barz veliká vzácnos! – A na pešo chodeli až hín do Jälšävi! Na järmok. Alebo do Dopšiné. – Do Košicoch! – No, a zo statkamí! – Jä som velé razi bula z ocom na järmoku, zo statkí, aj kravu kupovali, aj predávali, aj bíki. Aj viaš, de buli otec na järmoku? F Putnoku! – A jä som bula pre kravu už ťiaž z ocom, bo bulo treba jú ako pohánät, takia ď(i)avšä: na Malé Slavoške! – A mi zmo ráz šikovali s Krásné Horki z ocom, tak zmo jú pásli tävon po šancoch. – A jä som išla na Hron už, no, som šoférovala, a krava sä nekúpela, nevibrali otec, pingálku chceli, barz. A prišla mla na Dopšinskom kopcu, ale taká, luďe, šva ste mohli krájät! Jä nevidela niš! A otec mi volajú: „Zuza, ved si pouťiaraj to sklo na tom motoru!“ „Ta jä mažem, reku, uťiarat,“ bo oni na zatku sedäli, „kod to, reku, mla!“ – A ženi chodeli na järmok na kapustu. A tävon bremäná vlekli! Ďune, kapustu. – F sobotu mat nám tajšli. – A jä ich fše išla šekat do Hrabini!
Šva sä stálo na Nižnich lúkoch
Joj bože, len ráz sä pamätám, báči u tuló* prišli do nás, voli buli f chliave, ale chlapi nebuli: „Ta, Zuska, ta len hibaj dovias seno!“ Jä, reku, ak jä vaz nakladem, perví raz som vaz kládla! Tu na Nižňia lúki. To búrka išla taká! A chlapi buli na baňi! Ťiato – bugáre len tak hrízli! No ta pravdaže, voli nechceli stát! To telo bugáre buli na nich ak poraza! Ta jä nabok nakládla vaz! Bo to kod ti stojä rovno voli, ta vedlä tich voloch vidíš postredok. Bo už ak si zakriješ léše, ta už nevidíš, de vikladáš, na kotrú stranu kelo. Ta psó hambó zmo, luďe dobrí, prišli, bo tam taká porazená cesta bula, šez tú Volácha zahradu, a potok ťiakól tam, a skali... – Potok bulo treba prejs. – No ta potom som prišla pred Rakadó a odrazu tak zhurklo, ešte pod Rakadójom, šitko na edon bok! Caló dedinó, ak zmo išli, ta tak nám visälo. Jä len tak terpla, reku, kobi len da(j)ak vitrímalo, kim prídemo domó! Bo zmo zapásali s pavuzom, no ale šva s toho, kod na edon bok bulo nakladeňia. Ta ale lem na dvore, už tam kus viši ak chodeli, ta tam zhurklo to šitko.
_______________
* Báči u tuĺó = bo, viate, spološňia dvori buli. A tí nižní, šva bívali oproti sebä, tak tí buli u tuló a mi zmo buli u tuhor.
Na prätkoch
A buli prätki a prišli kohúta piac paropci. Viťähli tot len (ľan) s kuželi a na palicu pokruťeli a do pecinki štúreli (pecinka, to je naspotku, šva padá popel dló). Kohúta pekli. A každí zaplúl a štúreli do popla. A to sä tot popel obondäl okolo toho. A potom: „Täcik, nemtäcik?“ (Že ši sä mu páší tá ďiavka.) A kod pódal, že nemtäcik, ta toho kohúta musial opcat, toho poploviho, šva búl tam f pecinke. Takto išól za dvere a: „Visím, visím, pre koho?“ Povedál mäno (dievky). A tá ho musela is opcat. Poopcávali sä a išla ho vimenit, a kod van visäl, zas visäla ona: „Visím, visím, pre Jana!“ Kotor sä jé pášial alebo jemu kotrá sä pášela. Ale daedná nechcela is, sä hambela, no tak jé dali toho kohúta opcat. Aj toto zaspiavali, že:
U Lorkové na rohu
visí žaba za nohu.
Chto s té žabi otkúsi,
tú Mariju vzät musí.
A tot Andro otkúsial
a tú Mariju vzät musial.
Jä takia ďiavšä bula, malia, a pod oblokom buli títo paropci. A vi ste tam ši prätki, ši šva ste robeli, jä to už neviam, lem ak som spiavala, že:
Pod obločkom viskakuje,
štiri groše ukäzuje,
štiri groše, paprika,
ši mä rada Marika.
Rada, rada, nerada,
ti si starí, jä mladá.
Nó, ta to niš takia prätki, ale kod bulo štatárijum! A mi chodeli na prätki! Nebulo slebodno nikomu is po dedine. A jä taká bula fše smelá. Najväc zmo chodeli do Brädášä gu Zuze. Ťój, tam sä to odohrávalo takia fšelijakia. A už zmo si obloki z duchnamí pozakrívali a tak zmo. Ale zmo museli dávat pozor, ak zmo išli domó, bo abi nás búl dachto zhaltovál, ta hotovo!
A zo strachotí! Hej, na prätki sä zo strachotí chodelo! Poobliakali sä (dvä, trä alebo aj štirä) na ednich prätkoch na strachoti a pochodeli po druhich prätkoch, bo to po väc domoch takto sä prädlo. Prätková chižä bula!
Slovník:
bugáre – ovady
hrenok – hrniec (od slova „hrnok“)
chibaj – iba
léše (sing. léš) – žŕdky podopierajúce rebriny na voze
mla – hmla
naranč – pomaranč
pavuz – žrď na upevnenie nákladu sena, snopov ap. na voze
strachoti – strašidlá, maškary
štatárijum – stanné právo
täcik – z maďarského slova „tetszik“ = páčiť sa (tak aj v Rožňavskom Bystrom)
vaz – voz
zhaltovat - zastaviť
Vysvetlivky k zápisu textu:
Používam zjednodušenú fonetickú transkripciu, no po dohode s dialektológom nezapisujem z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti textu asimiláciu (spodobovanie) na konci slov, ani splývanie spoluhlások na švíku dvoch slov, ponechávam ich teda v spisovnej podobe, napr. dat mliako (dať mlieko) namiesto reálne vysloveného dad mliako, tak nám namiesto tag nám, kod som m. kocom, teráz m. terás a pod. Spodobovanie a splývanie spoluhlások však naďalej zachovávam na začiatku a vnútri slov, napr. hlatká, rostrepat, ftodi a tiež pri písaní predložiek ako s, z, so, zo, v, f, gu, napr. s nich, so mnó, f né, s nima, gu tomu (ale aj z mastó, z vodó a pod.), keďže v tomto prípade ide – najmä pred osobnými zámenami – o svojské tvary charakterizujúce gemerské nárečia. Zachovávam tieto znaky nárečového zápisu: nepoužívam literu (grafému) „y“, nahrádzam ju literou „i“, napr. kim, midlo; mäkčeň zapisujem všade tam, kde sa vyskytuje, napr. ťia, choďial (vyskytuje sa i tia, chodial), maťerä ap., ak pri spoluhláske mäkčeň chýba, výslovnosť je tvrdá, napr. nesla, robit. Hlásky ch, dz, dž nezapisujem špeciálnymi znakmi, ale ponechávam ich v uvedenej podobe. Kolísavú výslovnosť u/v v slovách ako ďiavka, poliavka zapisujem ako v, pretože sa domnievam, že táto výslovnosť je bližšia viac k pernozubnému v ako k obojpernému u. Niektoré opakovania (slov, textu), kazy reči či odbočenia od témy som do textu neumiestnil. V zátvorkách sú doplňujúce či upresňujúce informácie od informátorov, ak je slovo v zátvorke zapísané kurzívou, ide o doplnenie informácií zapisovateľom, pre lepšiu orientáciu v texte. Podčiarknutý znak ä znamená široké ä s dĺžňom, napr. porädok. Zapísané v roku 2009.
Text a foto:
Gabriel Rožai
{gallery}kultura/narecie/2{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.