Kot som prišol blízko k nim zachcelo se mi podpichnút ich, choci chlapovi neviplatí se so ženami škriapit, vet aj porekadlo povia, že ženi trímu edná pri druhé, ako Židove. Ženi se nichdi nedajú zo svojho vivrátit. Kot se oni dostanú navrch, a to se obišejne stane ši majú pravdu a ši ni, vtedi chlap si musí takú poliavku zest, akú si navaril.
Skorši, akobi som ku nim prišol, zavzel som si, že ich dašim preci prekvapím. Oslovim ich: "Hoj, ženi! Ta ši neviate, že poulišné schódzki sú zakäzané, lebo je štatárium!" Spozoroval som, že to im je ňa po vali. Najstaršä zašne: "Pán richtár vi ste všät a kde vás najlepši treba, tam vás ani so sviatoško šlovek nenajde."
"Nota šva se stalo?"
"Tušta se práve zmlávämo, mi žädnu politiku nerobímo, politika je len pre páno, ako se to povia, že politika je panskia huncútvo. Mi len o našom, ša pošujemo jedná od druhé. Ta ši neviate ša se stálo? Teraz práve vás hledali, pán richtár. Ani neviate šva u nás noviho?"
"Ni."
"Kde se vzel, tu se vzel, ani sami neviamo, prišól dnes rano eden šlovek holí, takí - aj hanbímo se povedat, ako kot pán boh ho na svet dal, a len kriší, volá a nichto mu nerozumia. Nichto s nim nevia radi. Mohli bi ste ist pán richtár s nim dáki porädok spravit."
Druhá zašne: "Tomu ani osvicení král nerozkäže."
Tretá dosvešuje: "Pravdu máš král mu uš nerozkäže, bo dva mesece tomu šva krála nemámo, lebo královstvo se rozpadlo. V každé veci."
Takto si podávali ženiški.
Odpoviam: "Pošul som, že porädok s tim chlapom je urobeni, ho oblekli, aj nachovali a že už ticho a tvrdo spí."
"Ale ženiški, jä vám poviam novinu, akú ste ešte nezažili. Teraz práve ak idem z notárskiho úradu domó, vidím v Slavoške (v Slavošovciach) z edniho domu se ženi len tak sipú, ako z mecha. Zašujem len telo. Jaj len na koho se udalo. Pokloním se Dobrí den a oni zadekujú. Opítam se zo zvedavosti, ba i z povinnosti, lebo richtár má všitko a o všitkom vedet, že ša je príšina tak neobišejniho chodenä."
Nato edná odpovia: "Ach nikdi ste pán richtár nepošuli ša se tu stálo. Teraz se tu narodilo takia dite, ša má kelo oši, ako do roka dni."
Ženi hlavami zakrútili, na znak že takia daša nikdi nepošuli.
S tím som odhamoval, abi som šim skorej od ženoch se stratil. Pošul som za sebo hlas, abi som zastal, abi som neutekal, abi som pravdu povedal, lebo že se to nedá uverit. Nato som im zdeleka zavolal: "Verte tomu na mojo richtárske slovo, vet richtár nemaže cigánit, ani klamat viate dobre, že je richtár pod príseho."
Kot som prišol domó chodili ženi jedna za druhó opitovat se ši je naiste pravda, že se v Slavoške takia dite narodilo ša má 365 oši.
"Ale ženi, zkade ste to vzeli, chto vám to povedal takia vimislenini."
"Ta že to ste vi doniasli takí chír".
"Ale ženi, to je ni pravda, vet som jä nepovedal, že má 365 oší, ale že má telo oši, kelo sú do roka dni. Do príduciho roka sú už len dva dni, lebo na tretí den se zašne Noví rok. Tak vidíte, že je to pravda, že má telo oši ako do roka dni."
Ženi odchodili ako obarenia.
Dosvešilo se, že kot šlovek ženom povia o ednom, oni z toho urobä sto a kot povia o dvoch tak oni urobia tristo, alebo ešte väc. No ini z toho nemažú, lebo to je jich prirodzenost, že väc rozprávejú, ako majú.
Pozdejši kot som se s tima ženami stretnul volali mi do huncútov, ša klame ludí. Tak zase ženi museli se so svojimi rešmi navrch dostat.
(Zdroj: Pamätná kniha obce Rochovce)
Zapísal kronikár Ján Miklóšik
Poznámka OD:
Zápis z Pamätnej knihy písaný v rochovskom nárečí je na stránke transkribovaný podľa súčasných pravidiel.
Píše sa iba mäkké i. Ypsilon sa pri písaní nárečia už nepožíva.
Slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa nemäkčia. Samohláska ä sa číta ako dlhé ä.
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.