Kot som prišol blízko k nim zachcelo se mi podpichnút ich, choci chlapovi neviplatí se so ženami škriapit, vet aj porekadlo povia, že ženi trímu edná pri druhé, ako Židove. Ženi se nichdi nedajú zo svojho vivrátit. Kot se oni dostanú navrch, a to se obišejne stane ši majú pravdu a ši ni, vtedi chlap si musí takú poliavku zest, akú si navaril.
Skorši, akobi som ku nim prišol, zavzel som si, že ich dašim preci prekvapím. Oslovim ich: "Hoj, ženi! Ta ši neviate, že poulišné schódzki sú zakäzané, lebo je štatárium!" Spozoroval som, že to im je ňa po vali. Najstaršä zašne: "Pán richtár vi ste všät a kde vás najlepši treba, tam vás ani so sviatoško šlovek nenajde."
"Nota šva se stalo?"
"Tušta se práve zmlávämo, mi žädnu politiku nerobímo, politika je len pre páno, ako se to povia, že politika je panskia huncútvo. Mi len o našom, ša pošujemo jedná od druhé. Ta ši neviate ša se stálo? Teraz práve vás hledali, pán richtár. Ani neviate šva u nás noviho?"
"Ni."
"Kde se vzel, tu se vzel, ani sami neviamo, prišól dnes rano eden šlovek holí, takí - aj hanbímo se povedat, ako kot pán boh ho na svet dal, a len kriší, volá a nichto mu nerozumia. Nichto s nim nevia radi. Mohli bi ste ist pán richtár s nim dáki porädok spravit."
Druhá zašne: "Tomu ani osvicení král nerozkäže."
Tretá dosvešuje: "Pravdu máš král mu uš nerozkäže, bo dva mesece tomu šva krála nemámo, lebo královstvo se rozpadlo. V každé veci."
Takto si podávali ženiški.
Odpoviam: "Pošul som, že porädok s tim chlapom je urobeni, ho oblekli, aj nachovali a že už ticho a tvrdo spí."
"Ale ženiški, jä vám poviam novinu, akú ste ešte nezažili. Teraz práve ak idem z notárskiho úradu domó, vidím v Slavoške (v Slavošovciach) z edniho domu se ženi len tak sipú, ako z mecha. Zašujem len telo. Jaj len na koho se udalo. Pokloním se Dobrí den a oni zadekujú. Opítam se zo zvedavosti, ba i z povinnosti, lebo richtár má všitko a o všitkom vedet, že ša je príšina tak neobišejniho chodenä."
Nato edná odpovia: "Ach nikdi ste pán richtár nepošuli ša se tu stálo. Teraz se tu narodilo takia dite, ša má kelo oši, ako do roka dni."
Ženi hlavami zakrútili, na znak že takia daša nikdi nepošuli.
S tím som odhamoval, abi som šim skorej od ženoch se stratil. Pošul som za sebo hlas, abi som zastal, abi som neutekal, abi som pravdu povedal, lebo že se to nedá uverit. Nato som im zdeleka zavolal: "Verte tomu na mojo richtárske slovo, vet richtár nemaže cigánit, ani klamat viate dobre, že je richtár pod príseho."
Kot som prišol domó chodili ženi jedna za druhó opitovat se ši je naiste pravda, že se v Slavoške takia dite narodilo ša má 365 oši.
"Ale ženi, zkade ste to vzeli, chto vám to povedal takia vimislenini."
"Ta že to ste vi doniasli takí chír".
"Ale ženi, to je ni pravda, vet som jä nepovedal, že má 365 oší, ale že má telo oši, kelo sú do roka dni. Do príduciho roka sú už len dva dni, lebo na tretí den se zašne Noví rok. Tak vidíte, že je to pravda, že má telo oši ako do roka dni."
Ženi odchodili ako obarenia.
Dosvešilo se, že kot šlovek ženom povia o ednom, oni z toho urobä sto a kot povia o dvoch tak oni urobia tristo, alebo ešte väc. No ini z toho nemažú, lebo to je jich prirodzenost, že väc rozprávejú, ako majú.
Pozdejši kot som se s tima ženami stretnul volali mi do huncútov, ša klame ludí. Tak zase ženi museli se so svojimi rešmi navrch dostat.
(Zdroj: Pamätná kniha obce Rochovce)
Zapísal kronikár Ján Miklóšik
Poznámka OD:
Zápis z Pamätnej knihy písaný v rochovskom nárečí je na stránke transkribovaný podľa súčasných pravidiel.
Píše sa iba mäkké i. Ypsilon sa pri písaní nárečia už nepožíva.
Slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa nemäkčia. Samohláska ä sa číta ako dlhé ä.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.