Pod dáškom, pri chlavcoch, sä ešče ťetka viščäli. Z kuchini višmarili mašku, viťähli pundusi na hodžinách, poumívali sä, rozpletli vrkvaš, naťähli na sebä nočnú ponďolu, pomodlili sä a lähli si na posťel gu bašíkovi. Tot spokojne odfukovali a hlasno chršäli.
Ťetka dlho ani oko nezažmúreli. Rozmíšľäli, šva bi bulo urobič, ebi z ťé svini, šva jú zavšäs rána zakvalú, nemiseli sťähnúč "krupon" - kvažu z chrbta. Táto sä misela odovzdač na úräd, no a aká bi to bula zo svini slaninka bez kvaži?
Bulo treba pohnúč rozumom, ale ťetke ešče ništ múdrva nenapadlo.
"Starí, pošuješ, ši už spíš? Mne či tá svinä dák nedá spač", budžili ťetka bašíka.
"Juj, stará", zrúkli bašík na ťetku, "daj pokoj aspon v noci. A koj máš dašva zo susedom, ta si s nim vibav zavidna!" Ťetka sä skoro urazili a pódali: "Jä mislím na tú svinu, šva jú rano zakvalemo a ni na suseda."
Bašík sä obráčili na druhí bok, naťähli si duchnu až na hlavu a ťetke rozospano povedali: "Bic šicho, lebo ťa višmarím na dvar ak si ťi tú mašku!"
Po ťichto vihražních slovách ťetka začíchli ako kukuk po Jáne.
Skoro rano bašík zobudžili dvoch sinó a prišó aj objednaní mesär.
Preto, ež tuvon bula treskúcä zima, chlapi sä potúžili dobró domácó slivovicó. S lampášom, preto ež bula ešče tma, vinšli do zadniho dvora. Svinu vilákali z chliavcä. Na prednú nohu jé priväzali štranžok, sinove poťähli zan a svinka sä koprcla na zem. Mesär jé pichnúl nvaž do hrudži, róno do srcä. Ani bars neskvíkla. Šitko bulo f porädku dopošim, kím neprišla susedka zo správó, ež po ďedžine chodží kontrolór.
Miseli skoro konač. Ťetka viužili svojo nočnia "vízie" a skríkli na chlapó, ebi schičili svinu za nohi a vinesli ju za stodolu, do humna, budáru. Ťetka uťekali pozhánäč dákia staria kamže, blúzku a velkí šäfoloví hantúšok. Do tohto pekne svinu poobliakali a tak jú posadžili na ďesku do budárä. Zadní dvar dali do porädku. Žúp slami, šva mali pripravní na opalovanva svini, šmarili do stodoli.
Neprešlo dakelo šäsu a vo dvore sä objaviv kontrolór. Legitimovav sä a zašäv konač svojú povinošč. Kutrošiv f chliave i f pivnici, ale ništ nenašó. Ťetka fšä za nim krášäli. Nazrú aj na tok i z stodolu Vikrošiv aj gu budáru, ale ťetka pošäli hnedž lamentovat, ež stará mač dostáli v noci srašku a tak väšinu šäsu preseďä tuvom v budáru, a ňi f kuchini. Kontrolór nazrú škáró do budárä, ani len dvere neotvoriv a koj viďev, ež tam dakto sedží, bobrav sä hät. Oďišó zo dvora a ťetka buli radži, ež mu tak šikovne prešli zes rozum. A stará mač spali pekne f posťeli pod duchnó, ani len nefúlili, ani ráz len ňeprdli do rána!
(Zdroj: Ondrej Herich, Ing. Ján Dacho: Šva sä stálo, ši sä nestálo..., 2002, KPMP)
Fotokoláž: OD
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.