Lietadlo sa pomaly vzďaľovalo z parkoviska leteckej spoločnosti Lufthansa a my sme Ruda v ňom ešte mohli vidieť a on tiež mohol vidieť nás. Mávali sme mu ešte aj tu, až kým sa lietadlo nezatočilo a pomaly sa začalo presúvať smerom na štartovaciu dráhu, ktorá bola ešte zopár metrov odtiaľto, ak nie aj kilometer, alebo aj dva.

Rudo bol taký romantik a bol takým celý život. Nikdy nikomu nezávidel a vedel sa uskromniť i s tým, čo mal, a tak ani peniaze u neho nemali dlhú históriu. Žil zo dňa na deň a nikdy sa neobával, že ďalšie sa k nemu znovu nezatúlajú. Peniaze ho doslova zbožňovali a vždy sa k nemu chodievali predvádzať. On len tak jemne nastrčil ruku, trošku ju pootvoril a oni si mu dôverčivo skočili do rozohriatej a dychtivej dlane. Tiež vedeli, že dlho sa u neho nezohrejú a budú pokračovať v ďalšom dobrodružnom kolobehu, pretože je to ich jediný životný cieľ, aby sa čo najviac premiestňovali a tým obšťastnili čo najviac sŕdc.

Rudo bol výborný fotografista, ale kým bol ešte doma, tak v poslednom čase robil kameramana. Spojil sa s dramaturgom Petrom a spravili spolu nejeden úspešný dokumentárny film. Stala sa z nich nerozlučná dvojica. Skoro ako Laurel a Hardy, lenže boli už modernejšou verziou, ktorá žila veľmi bohémskym životom. Ja som im to tak trochu aj závidel, ale v dobrom, a zároveň aj doprial. Peter bol mimoriadne talentovaný hovorca, ako ich už dnes nazývajú, a bol schopný si všetkých súdruhov dostať na svoju stranu. Svojou obrovskou slovnou zásobou a vysokoškolským vzdelaním, naviac bol veľmi prezieravý ako líška, ktorá vedela ako má na všetkých ísť. Nedokazoval to však iba v tých vyšších kruhoch, ale i v súkromnom živote, keď ani jedna krásavica neodolala jeho šarmu. Ony doslova začali vyhľadávať jeho spoločnosť, a tak sa s ním niekedy zatúlali dve aj tri a on chudák mal toho dosť. Vždy, keď som to videl, povedal som si: "To je ale borec!"

Rudo sa mi potom, po návrate z USA, za nejaký čas mohol konečne ozvať. Tu však zakrátko zistil, že jeho doba už prešla a nič z toho, čo kedysi tak úspešne robieval viac robiť nemohol, nakoľko bol na čiernej listine. Nikto ho už viac nevyhľadával a on si po chvíli nevrlý uvedomil, že je to už všetko preč a v zabudnutí. "Do kelu, takto som si skurvil celý život!" a kopol prudko do prázdnej krabice, ktorá sa rozletela po celej izbe až kúsky lietali ako páperie vo vzduchu, až sa konečne ako prach usadili na zemi. Toto všetko a i iné veci som sa potom od neho dozvedel z našej spoločnej korešpondencie. On už mohol písavať aj telefonovať, pretože ho odstavili na vedľajšiu koľaj, ale vycestovať už nikde do zahraničia nemohol, ani do Maďarska a ani do Poľska. Cestovný pas mu na večnosť odňali, aby viac nemohol zažiť nič iné, ako len tú nenávisť, ktorou ho na každom kroku častovali ako kriminálnika. Keď sa vrátil z väzenia, bol už opečiatkovaný a vždy mu to na oči "vyhodili", aby nezabudol, že to bol práve on, ktorý sa snažil vrátiť sa a "oni" ho už do ničoho nenútili. On bol ten, čo to tak chcel, takže jeho občianske práva mu už neprinavrátili. Odvtedy robil rôzne práce, ktoré boli nedôstojné jeho osobnosti. Predtým, keď odchádzal do emigrácie, odchádzal ako niekto, ktorého ako filmára poznalo veľa hercov a spevákov a tiež súdruhov z Jednotných roľníckych družstiev, ako aj predsedov miestnych a mestských národných výborov. Mal z tých čias krásne zážitky, spomínal aj na stretnutie s Karlom Gottom, keď žil istý čas v Prahe a býval na tej istej ulici, kde vtedy býval aj Karel Gott, na Okrouhlickej číslo 2...

S Mikom sme jazdievali naďalej, ale chodievali sme teraz už len dvaja a Rudo nám začal dosť chýbať. Bol predsa len svetákom a my sme v tom boli neznalí. Situácia sa trošku zmenila a my sme začali robievať nočné dvanástky, od osemnástej do šiestej hodiny a štyrikrát v týždni. Nám tie dlhšie smeny veľmi vyhovovali, pretože sme potom predsa len mali tri dni voľna a to nebolo zle. Najhoršie ale na tom bolo to, že to boli nočné, pretože okolo polnoci sme boli dosť unavení a únava sa len stupňovala. Na Východnom pobreží sú horúce a sparné letá, a tak človek mal pocit, že je stále v parnom kúpeli. Skrátka bolo to na nevydržanie a boli sme obaja s Mikom unavení. Cez deň sa ani nedalo poriadne spať kvôli hluku na ulici a naviac sme v našom byte nemali ani airconditioning systém - klimatizáciu. Taktiež susedia bývali hluční a my sme museli zanedlho unavení vstávať do práce. Vyše polhodiny autom a na nekonečných dvanásť hodín. (I teraz ma únava akosi morí, ale chcem to dopísať, aby som to stihol, lebo myšlienky by ma veľmi rýchlo opustili. Ony to tie malé potvorky občas veľmi rady robievajú. Nejako som si týmito spomienkami privodil aj tú únavu a viečka sa mi začínajú zatvárať. Nechcem týmto nikoho uspávať, ale ako to robievajú psychológovia, tie myšlienky vás dokážu pekne "učičíkať'"...) Vždy, keď sme dorazili do práce, pripravili sme si všetko tak, aby sme v noci mali dosť času aj na zdriemnutie si a taktiež sme si vybrali miesta, kde kto bude spať. Ja som mal rôzne miesta vybraté, a tak keď prišiel môj čas, tak som nastúpil svoju smenu na spánok. Poväčšine som šiel prvý a potom Mike, ale poslednú dobu chodieval on prvý a ja potom totálne zničený ako druhý. Vždy sme si pekne odpočinuli, a tak sa nikdy nič nestalo a všetko bolo v poriadku, hlavne keď ráno videli plné krabice našich cievok s namotanými plastickými vrecúškami... V práci sme spoznali aj zopár iných ľudí ako len Američanov. Bol tu jeden aj z neďalekých Filipín a volal sa..., nemôžem si práve spomenúť na jeho meno. Určite si spomeniem po určitej dobe. A už je to aj tu, presne ako Michaela Jacksona starší brat, Tito. Takže Tito sa volal tento dosť nezvykle počerný Filipínčan. Bol dosť drobnej postavy a ak si trochu pamätám, bol ešte stále slobodný, tak ako sme boli aj my. Alebo žeby bol už aj ženatý? To si už presne nepamätám. Ale to nič, pretože mám na neho iba tie najkrajšie spomienky, i keď som tam príliš dlho nezotrval. Vyhodili ma, keď ma nachytali v kancelárii odpočívať si na zemi, keď len kartóny boli mojou podstielkou, aby mi tvrdá betónová podlaha nepolámala všetky kosti, ktoré ma vždy aj tak bolievali. Ten kartón mi veľmi nepomáhal, takže sme si vozievali vankúše a deku, tak sa nám spalo omnoho lepšie. Doteraz neviem ako sa to mohlo stať, že ma tam našiel vrátnik pojazdnej služby, ktorý strážieval firmu. Ani to mi nejde do hlavy, že Mike bol tiež niekde a on sa sám prechádzal fabrikou. Neskoršie som zistil, že to bol jeden človek z firmy. Bol to šok, keď ma preberal baterkou, svietiacou mi priamo do očí ako na výsluchu Gestapa. Znovu sa mi premietli tie najhrôzostrašnejšie momenty, ktoré som vídaval vo filmoch s vojnovou tematikou. Bolo to niečo neuveriteľné, hlavne, keď je človek taký unavený a nevyspatý a tento človek ma takto šokoval.

Hneď ráno ma prepustili a zostal som bez práce. Dlho to však netrvalo, a mal som šťastie. Našiel som si prácu ako pomocník v jedálni, asi tak polhodinu jazdy autom. Mojou prácou bolo obsluhovať zákazníkov. Podať im všetko, čo potrebovali, hlavne podať im vodu, kávu, upratať stoly, aby boli pripravené pre ďalších čakajúcich hostí. Občas ich tam bolo aj 20! Pracoval som len na poobedňajšie smeny, a tak som sa v práci zdržal aj dlho do noci, čo mi však vôbec nevadilo. Ďalšou výhodou tejto práce bolo aj to, že to bol motel, ale poriadne veľký a s bazénom. Počas letných horúčav to bolo fantastické na schladenie sa v tých sparných a lepkavých dňoch, keď človek najradšej trávil čas v bazéne, aby sa nepotil, ale hlavne netrápil. K tejto práci som sa dostal veľmi náhodne, keď som sa spojil s rodákom, ktorý kedysi pracoval ako baník s mojím bratom na Karvinsku-Orlovsku. V roku 1968 emigroval a odvtedy tu žil. Poznali sme sa trošku aj z toho obdobia, lebo bol rodákom z Bratislavy a s mojím bratom sa spolu vyučili na tamojšom baníckom učilišti, v roku 1958. V rokoch šesťdesiatych bývali o poschodie vyššie v tej istej bytovke ako aj môj brat, takže sa aj často stretávali. Povedal by som, že dosť pravidelne, skoro každý deň. Dušan bol veľmi rád, keď sme sa stretli po prvýkrát. Už ma ani nespoznával, lebo to už bolo poriadne dávno, čo sme sa videli. On si ma najlepšie pamätal ako chalana a teraz som už mal skoro tridsať rokov. Bolo to veľmi pekné zvítanie a dlho sme sa každý deň rozprávali o časoch, keď ešte býval v Orlovej. Dušan bol mojím šéfom, lebo mal na starosti celú reštauráciu. Majiteľ ho mal veľmi rád, a tak sa u neho často zastavil a podebatovali si čo-to o práci a živote. Bol asi o tri roky mladší odo mňa. Jeho otec mu venoval tento motel, aby sa staral o jeho prevádzku. Otec bol pôvodom Grék...

Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov