XXXVIII. časť - Salt Lake City
Dobre sme sa vyspali, hoci sny som mal dosť silné a emotívne po nedopriatom spánku v posteli. Naviac matrace boli akési príliš mäkké a nezvyklé. Ale to už tak majú niektorí návštevníci radi, tak im vyhovejú podľa ich predstáv. Bezváhový stav mi ešte nejaký ten deň trval, až sa napokon celkom vytratil. Veľakrát som sa pristihol, že v spánku prudko tlačím nohami na brzdy, aby sme do niečoho nenarazili. Podobné pocity vždy zažívam pri preletoch do Európy a na mojich cestách po glóbuse sveta. Neskoršie sa o tom zmienim aj pri ďalších zážitkoch, ktoré mi život nadelil počas mojich životných ciest.
Ako-tak sme boli s Mikom prebudení a pripravení ísť na návštevu do kancelárie AFCR, ktorá bola tiež v štáte Utah, v meste Salt Lake City. Cestu sme merali chvíľočku peši a potom autobusom z centra mesta na State Street, na asi 39. ulicu. V prístupovej hale bolo aj zopár iných emigrantov z Československa a taktiež veľa z Vietnamu, ktorých si zobrali pod svoje krídla. Postupne si nás všetkých povolávali do kancelárie. Nakoniec prišiel rad aj na nás. Kancelária to bola neveľká, v ktorej nás usadila sekretárka, Češka. Hneď sme sa pustili do debaty a ona nám vysvetlila niečo z činnosti organizácie. Vtom vstúpila do kancelárie nádherná žena, vyzerajúca ako modelka. Krásna blondínka s modrými očami a ja som bol hneď celý bez seba. Mala asi o päť rokov viac ako ja, ale to nič nemenilo na tom, aby som si ju celú od hlavy až po päty neprehliadol. Bola už vydatá a fotografie detí mala vystavené na stole. Ja som ani nepočúval, čo všetko nám hovorila. Videl som len ju a jej nádhernú tvár. Potom nám vyzradila, že naozaj bola modelka, a tak razom som mal v hlave jasno, prečo je taká aká je a taká krásna. Musel som sa krotiť, aby som nevzbĺkol, pretože ma tak očarila a pobalamutila. Trvalo mi to ešte chvíľu, až som sa s tým celkom vyrovnal...
Naším hlavným dôvodom návštevy kancelárie bolo to, že sme sa tam mali prihlásiť, aby nám pomohli s prácou a so zohnaním si nejakého ubytovania. Ubytovanie nám zaistili v tom momente, práve v tom moteli, kde sme nejakých tých pár dní aj pobudli. Tiež nám vyplatili asi 500 dolárov ako pôžičku, ktorú sme sa zaviazali splatiť a taktiež vyhliadli možnosti, kde by sme sa mohli nasťahovať po ukončení nášho pobytu v moteli. V moteli Kendell sme zároveň mali aj akúsi čiastočnú prácu, kde sme všetko čistili a upratovali. Dokonca sme aj záhradníkov robili a odpracovávali sme si to, že sme si tam i hlavu na noc mohli skloniť. Zároveň sme pravidelne chodievali do kancelárie, aby sme zistili, či je tam pre nás niečo nové. Netrvalo to ani tak dlho, keď sa Mike skontaktoval s priateľmi v San Franciscu a odišiel od nás. Odvtedy som ho už viac nevidel, teraz je to už 29 rokov...
Zanedlho sa tam zrazu objavila rodinka s dvomi dcérenkami, Rituškou, ktorá mala asi sedem rôčkov a Simonkou, ktorá mala asi desať. Také dve roztomilé detičky, ktoré som si hneď obľúbil a ktoré ma potom volali strejda. Pochádzali z Orlovej, čo bola obrovská zhoda okolností, pretože tam býval od roku 1958 aj môj brat, kde pracoval v baniach. Bolo to veľké prekvapenie, keď sme neskoršie zistili, že ich otec Zdeněk tam pracoval tiež a dokonca aj môj brat si ho ešte tak trošku pamätal, takže o to sme si boli bližší. To sa tak často nestáva, že stretnete niekoho tak ďaleko od domoviny a zistíte, že máte spoločných známych, alebo že ľudia, ktorých poznajú oni, sú aj vám blízki. Bolo to veľmi pekné a srdečné zvítanie. Všimol som si, že i oni boli po týchto objavoch nadšení. Ich mamička sa volala Hanka, Hanička, ako som ju volával. Bola aranžérkou výkladov a bolo to vidieť ako svoje znalosti aplikovala aj vo svojom novom byte, ktorý mali neskoršie a potom aj vlastný dom. Boli sme aj rovesníci... Hanka mala pôvod slovensko-moravský, pretože jej otecko bol odniekiaľ z Kysúc a robil v ostravských baniach, ako aj mnoho ľudí z týchto neúrodných tvrdých miest krásneho Slovenska. Je tam skutočne nádherne, hoci je to kraj tvrdý a niekedy aj krutý, tak ako Orava moja milovaná...
Boli to krásne začiatky pre celú túto rodinku, ktorá prišla skúšať šťastie v emigrácii ďaleko od domoviny, tu v Amerike. Stal som sa akýsi ich sponzor, respektíve prekladateľ a pomocník v začiatkoch, nakoľko po anglicky ešte nič nevedeli. Občas som ich aj vyučoval keď sa dalo, ale nebolo to často, pretože si obaja museli hľadať prácu, aby sa mohli uživiť. Organizácia im veľmi pomohla finančne a aj zaistením čiastočného prechodného ubytovania v moteli Kendell, ktorý sme spoločne denne krášlili a snívali o lepšej budúcnosti. Samozrejme sme chodievali aj na pracovný úrad, kde sme každodenne hľadali nejakú prácu. Hanke som hľadal hocičo, kde by mohla zarobiť nejaký ten peniaz a Zdenkovi zase niečo, kde by sa mohol uplatniť ako konštruktér, kreslič na výskumnej báze. Mal vyštudovanú strojnícku priemyslovku v odbore banských ťažkých strojov, a tak ho to lákalo znovu pracovať niekde, kde sa bude zase cítiť ako doma, hoci to nemusí byť ako kreslič a konštruktér - návrhár. Bol pripravený na všetko, čo by mu pomohlo.
Po dlhých útrapách sa mi podarilo pre Hanku vybaviť prácu upratovačky v nemocnici, kde pracovali tiež niektoré Češky, takže sa tam necítila veľmi stratená. Popri práci potom chodievala aj na kurz angličtiny, aby sa čo najskôr začlenila do denného rituálu a trpela čo najmenej neznalosťou anglického jazyka. Človek si ani neuvedomí, ako ho to zmôže, keď nerozumie ani slovíčko a všade sa len cudzou rečou hovorí. Tiež si to pamätám veľmi dobre ako ma vtedy sprevádzalo časté bolenie hlavy. Bol to akýsi silný šum, ktorý nie a nie vyjsť z uší. Dosť to deptá myseľ, ale človek to musí prekonať. Potom nastáva akýsi obrovský kľud po veľkej búrke a všetko je krajšie... Preto bolo naozaj najlepšie, že Hanka na tie kurzy angličtiny chodievala, i keď po celodennej práci v nemocnici bývala z toho vždy unavená. Doma však mala kľud a opakovala si to, čo sa naučila, aby si vedomosti upevnila. Aj ja som jej to vždy pripomínal, že toto je najlepší spôsob ako to zvládnuť a naučiť sa cudzí jazyk. Neskoršie sme sa na tom zasmiali, keď mi do telefónu už len po anglicky odpovedala a ja som mal taký príjemný pocit, že tá námaha nebola zbytočná...
So Zdenkom sme tiež vybehávali nejakú prácu a dosť úporne. Nakoniec sme aj našli veľkú firmu, ktorá vyrábala ťažké stroje a náklaďáky pre práce na cestách a v kameňolomoch. Buldozéry, bágre, ťažkotonážne nákladné vozidlá, Zdeněk bol celý bez seba. Boli sme až u riaditeľa firmy, ktorý nás veľmi pekne privítal a mal veľký záujem Zdenka u nich zamestnať, lenže jazyková bariéra to akosi predlžovala, a tak sme nepochodili. Zdenkovi tiež nič iné neostávalo, len chodiť na kurz angličtiny s celou rodinou i s detičkami, ktoré boli veľmi šikovné a netrvalo to dlho, otec s mamou sa mohli od nich učiť... Je to viacmenej taký vtip, ale aj vo veľa prípadoch pravdivý, hoci si nemyslím, že v tomto prípade to tak bolo. Hanka a Zdeněk naozaj na sebe tvrdo pracovali, a tak boli veľmi skoro za tú námahu odmenení.
Nakoniec sme mali šťastie, aj vďaka mormonom, ktorí akosi majú pod kontrolou aj celý výrobný proces v Salt Lake City a mohol by som povedať, že aj v celom samotnom štáte Utah, kde sa ešte v 19. storočí úzkym kaňonom predrali za slobodou mormonského vierovyznania a založili si akési svoje kráľovstvo pri veľkom Slanom jazere, ktoré je asi 120 kilometrov dlhé a niekoľko kilometrov široké s vysoko koncentrovanou slanou vodou. Skrátka, človek mal pocit, že bol v Mŕtvom mori...
Prišiel ten deň, keď sme objavili ďaleko na okraji mesta firmičku, kde sa Zdeněk mohol znovu zamestnať a vykonávať niečo, čo ho lákalo. Podarilo sa nám, že mohol pracovať na sústruhu a opracovávať výrobky, alebo aj vytvárať nové. Veľmi bol nadšený, pretože mohol znovu nejaký ten peniažtek domov priniesť a obohatiť stôl, ktorý tak nikdy núdzou necivel, ale vždy bohatstvom, ktoré Hanka s radosťou vyložila na rozprestretý stôl. Dievčatkám sa tiež veľmi darilo, nakoľko sme sa všetci presťahovali na 21. južnú ulicu, kde nás pohromade bývalo aj viacej Čechoslovákov a bolo nám tam veľmi dobre. Dokonca tam bývala tiež Hankina sestra, takže už jej naozaj nič nechýbalo k tomu, aby bola spokojná. Nežilo sa nám tam zle a ja som bol väčšinou u nich, viac ako vo svojom dvojizbovom byte, ktorý som obýval aj s pánom asistentom univerzity, ktorý akurát obhajoval svoj doktorát, získaný na Karlovej Univerzite. Volali sme ho Frank. Mávali sme časté spoločné posedenia a občas sme sa presúvali z bytu do bytu, ale predsa len najradšej sme boli u Hanky, pretože tá to vedela nejako nádherne pripraviť, a tak sme poväčšine naše večery strávili u nich. Hlavne tie víkendové, keď sme nemuseli ísť do práce...
17.10.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov


























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.