XL. časť - Salt Lake City (III.)
Celý deň v Bratislave bol nádherný, plný aktivít, a tak navečer príjemne unavený som sa osviežil dobrou sprchou a menším odpočinkom, aby som trošku vychladol po horúcej sprche. Čakal ma ešte zajtrajší nedeľňajší účesový kolotoč a potom samozrejme aj ukončenie nekonečne dlhého a nádherného víkendu. S kolegom sme zbehli do reštaurácie, kde nás už čakala večera a všetko čo k nej patrí. Dnes som si dal aj trošku červeného vínka, nakoľko biele mi robí kyselinu, a tak som si zároveň trošku urobil aj akúsi lepšiu náladu a zábrany razom padli. Uvoľnil som sa do miery, kedy to nebolo nepríjemné druhým, pretože keď sa to preženie, tak je to potom menší problém, ktorý nám pokazí príjemnú náladu, o ktorú sme sa tak snažili od začiatku. Určite sa mi aj líca začervenali, oči zaleskli, ale to bola len akási vedľajšia kulisa, aby nálada pretrvala čo najdlhšie. Človek aj po takomto jemnom potúžení sa naozaj cíti najlepšie. Akurát som sa teraz pristihol, že glorifikujem alkohol, čo nie je celkom pravda, dôležité je, aby to človek neprehnal. Všetkého v norme je blahodárne pre naše telo, ako aj pre dušu, a tak sa nebudem vyhýbať ospevovaniu alkoholu. Momentálne vôbec nepijem, akurát na Nový rok si pripijem šampanským a naozaj iba symbolicky a občas počas horúcich letných dní si zaženiem smäd plzenským Prazdrojom, ktorý je tak fantastický pre svoju nekonečne dobrú chuť, ktorú ešte aj pár hodín cítim v ústach. Tá horkosť chmeľu, ktorá je taká špecifická, sa nechce vytratiť do zabudnutia. Najlepšie predsa len zachutí po dobrom mäsitom obede, niekde v tieni na terase, keď človek môže počuť i vtáčikov pospevovať. Občas otravná muška popri uchu preletí a zaspieva tú svoju nemotornú melódiu, tesne predtým, ako sa usalaší na rozpálenom a potom zaliatom čele. Prudším pohybom hlavy namosúrená mucha odlieta a pokračuje vo svojom bzučaní. Netrvá to ani dlho, keď sa znovu vráti na miesto svojho prvého pokušenia, hoci už asi aj predpokladá, že nie je vítaná. Pri ďalšom prudkom pohybe je už naň pripravená, a tak jej to odštartovanie trvá akosi dlhšie, pretože je doslovne na Vás naštvaná. Však nakoniec nadarmo sa nehovorí, že je niekto dotieravý ako mucha. Tu sa to perfektne potvrdzuje...
Večera bola výborná a ja som ešte stále cítil jej príjemné následky, doplnené červeným vínkom. Dievčence sedeli hneď vedľa nás, a tak pri rozhodnutí vyjsť si na parket sme obaja povstali a povyzvŕtavali ich pekne, až sa im očká rozsvietili a začali trošku ujúkať od radosti. Určite aj vínko malo na tom zásluhu, ale my sme si pomáhali ako sa len dalo. Najviac som sa tešil na to, keď sa tanec spomalil a ona sa pekne pritúlila ku mne, čo som ja opätoval. Srdiečko jej búšiace som cítil na svojej hrudi a zrazu som mal pocit, že iba jedno počujem. Možnože to bolo tým, že sme chytili spoločný rytmus. Voňala nádherne a to ma ešte viac vábilo, aby som bol k nej čo najbližšie. Večer bol nádherný, a tak sme sa skoro ani nevracali k stolu, aby sme si trošku odpočinuli. Bol som mladý dvadsiatnik a v najlepších rokoch.
Zrazu popri nás prešiel pár - starší pán a pekná blondínka s prelivom. Bola to vyššia dáma a ten jej šarmantný partner bol jej nový svatko (otec jej manžela). Krútil sa s ňou ako mládenec a popritom už mal pár rôčkov za klobúkom. Po dotancovaní sa vrátili k stolu, kde som si všimol aj jej nového manžela. Po menšej odmlke sa teraz prevalčíkovali po celom parkete už mladomanželia. Rozprávali sa po nemecky, a tak som usúdil, že to budú asi Rakúšania, veď Viedeň bola iba naskok, preto sa sem prišli zabaviť v tom najpríjemnejšom duchu osláv uzavretia manželstva a s prisľúbením si spoločného života na večnosť... Netrvalo mi to dlho a akosi som začal uprene sledovať túto nádhernú dámu, ktorá sa mi začala veľmi páčiť. Nebol dôvod nemať záujem, nakoľko som si potom uvedomil, že je to moja obľúbená speváčka Evička Máziková, ktorá sa podrobila verejnej oslave svojho intímneho večera so svojím milovaným. Dlho som váhal, či sa pristavím a zablahoželám jej k tomuto vzácnemu kroku života. Nakoniec som sa predsa len odhodlal a neľutoval som, pretože mi po gratulácii jemne a s veľkým nadšením poďakovala. Bola skutočne nádherná v onen večer a takú som si ju aj zachoval v mojej pamäti, nádhernú a usmievavú...
Ťažšie sa mi vstávalo v nedeľu ráno, pretože sme museli byť už okolo ôsmej hodiny pripravení na ďalšiu show účesovej tvorby, ako sa galantnejšie a s prestížou hovorievalo strihaniu vlasov. Ono to predsa len krajšie a príjemnejšie zaznelo v ušiach. Deň bol dlhý a potom s ním aj návrat domov, hoci Trnava od Bratislavy zase až tak ďaleko nie je. Ono všetko akosi v ten deň trvalo dlhšie po tej nádhernej prebdenej noci zo soboty na nedeľu, ako je aj názov rovnomennej piesne v podaní Václava Neckářa "Ze soboty na nedeli", ktorú naspieval v čase jeho vrcholnej slávy v rokoch šesťdesiatych...
Kariéra, ak sa to vôbec dalo tak nazvať, v účesovej tvorbe ako model mi pretrvala celkom slušných pár rôčkov, netušiac, že aj tu ďaleko za Veľkou mlákou sa k tomu znovu čiste náhodne dostanem. Samozrejme, že medzitým som ešte aj doma, na Slovensku, zažil niekoľko nádherných chvíľ, a tak ešte pripomeniem tú moju poslednú z Majstrovstiev Slovenska. Aj som sa prichytil, že na to myslím ako keby to boli majstrovstvá v nejakej športovej disciplíne. Lenže to nebola športová činnosť, hoci som sa v skutočnosti zúčastnil aj takých majstrovstiev Slovenska, ako športovec - atlét, ale to tu nebudem vkladať, nakoľko teraz spomíname umenie. Ha-ha-ha!!! Už som si nie ani celkom istý na ktorom mieste sme s mojou kaderníčkou skončili, ale myslím si, že niekde okolo šiesteho miesta z celého Slovenska, čo nebolo také najhoršie. Po ukončení, keď sme ešte sedeli v preplnenej trnavskej hale Slávia, si nás rozhodcovia pekne poprezerali a dávali lístky tým, o ktorých si mysleli, že by mali byť v Hale Slávy, ha-ha-ha!!! Pekne si ma tam najprv posadili a potom aj postavili, kde som pod horúcimi reflektormi musel trpieť zvuk fotoaparátových spúští, ktoré sa ozývali niekoľkonásobne v dobrej akustickej miestnosti vedľa hlavnej sály. Samozrejme, bolo to aj propagačné fotografovanie, čo som sa neskoršie dozvedel, a naviac moju fotografiu vyložili do výkladov po celom Slovensku. Poznávali ma aj atléti na atletickej lige, hoci výkonmi som nikdy neoslnil. Dokonca to bolo vtedy uverejnené aj v časopise Život, kde bol veľký článok s priloženými fotografiami krásnych modeliek a modelov, čo som mohol vidieť, až keď som bol už mimo domoviny...
V Salt Lake City sa mi tá možnosť znovu naskytla, a tak som sa zúčastnil konkurzu fotografovania pre modelingovú agentúru, ktorá vyberala mladé talenty. Tiež mi šťastie prialo a nejaký ten halier som si privyrobil. Samozrejme mi to aj patrične zdanili. Bol to okrem toho aj dobrý začiatok pre pani majiteľku kožušín. Troška ju mrzelo, že som nižšej postavy a už vtedy by boli chceli, aby som bol o niečo vyšší, nakoľko krásavice ma prevyšovali, čo však mne vôbec neprekážalo.
Začali sa kuť plány a všetko vyzeralo tak, že budem mať vedľajšiu prácu v oddelení a občas si zažúrujem v spoločnosti nádherných dám. Určite som spomenul niekde, že táto milá pani mala aj kolegu spolumajiteľa a ten až taký náklonný voči mne nebol, nech už z akýchkoľvek pohnútiek. Skrátka nesadli sme si, čo oddialilo aj moju spoluprácu so starou paňou, ktorá mala o ňu veľký záujem. Je pravdou, že tam bola aj vedľajšia myšlienka, aby som sa stal Mormónom, členom ich spolku. Veľa Čechoslovákov sa stalo ich členmi a tak mali aj lepšie podmienky pre šťastnejší život, čo som nikdy neodsudzoval. Všetci robíme to v živote, čo nám najviac uľahčí prežiť život pokojne, ale hlavne šťastne! Nejako som to nemohol zmeniť a tak som sa tomu dosť vyhýbal, ale i tak to zatiaľ nevadilo a všetko tomu nasvedčovalo, že stará pani ešte stále chce, aby som pre ňu pracoval aspoň v oddelení. Začali aj prvé kroky k tomu, aby som sa prejavil, či mám vzťah ku kožušníctvu, a tak som šiel do ďalšieho učenia. Už som mal jedno pekné remeslo v rukách, šusterčinu - obuvníctvo a dokonca ručnú výrobu, takže som nebol cudzím v tomto smere. Kožušníctvo je tiež ručná výroba, ale vzácnejšie kožušiny sa zošívajú aj na stroji. Začal som pekne od začiatku a to tým, že prišli surové kožušiny a ja som ich dodatočne upravoval, aby ich bolo možné použiť na ďalšie spracovanie, čiže samotné vymodelovanie záverečného výrobku, kožuchu. Najprv som všetky kože pekne vypral v chemickom prostriedku, ktorý som namiešal a nalial do veľkého pracieho bubna na spôsob práčky. Po určitej dobe boli opraté a vyčistené od akýchkoľvek prírodných biologickych nečistôt a potom sa navlhčené v roztoku naťahovali a pritĺkali na dosky. Takto potom ostali nejaký ten deň a až potom celkom vysušené sa mohli dať dole...
17.11.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-