Po prestávke som pokračoval do strmých kopcov pohoria Siskiyou, kde bolo taktiež niekoľko priepastí na ceste k vrcholu a taktiež aj dole na druhú stranu smerom na Oregon. Keď som takmer dorazil k samotnej hore Mt. Shasta, dole som zočil nádherné zelenkavé jazero rovnomenného názvu s pohorím, Lake Siskiyou. Je vybudované ako vodná nádrž na rieke Sacramento o rozlohe niečo okolo 170 hektárov. Je to zároveň aj rekreačné miesto a veľmi navštevované turistami, ktorí si tu do chuti užijú nekonečne nádhernú prírodu v zajatí hôr.
Po prejdení pohoria som sa ocitol v malebných dedinkách a jedna s exotickým menom Grenada mi zvlášť utkvela v pamäti. Neskoršie som sa tu zastavil častejšie a v roku 1989 som zažil veľmi dobrodružnú príhodu. K tomu sa vrátim ale neskoršie, keď ten správny čas nadíde, veriac, že na to dovtedy nezabudnem...
Schádzal som dole kopcom do nádherného mestečka letného festivalu Shakespearových hier, Ashland, kde pod neďaleko týčiacim sa Mt. Ashlandom (
Hlavné mesto Oregonu Salem (140 tisíc obyvateľov), ma taktiež nijako nezaujalo, ale to bolo asi aj tým, že bolo na rovine a tých kopcov nablízku som veľmi veľa nezočil a napokon už som bol rozhodnutý pre Portland.
Prichádzal som po diaľnici a dole z kopca som vpravo uvidel rieku Willamette, ktorá sa tiahla celou dolinou, kde bolo mesto Portland roztiahnuté do nekonečna (590 tisíc a s predmestiami 2,2 milióna obyvateľov). Tu som chcel hneď zostať, hlavne preto, že som videl tie nekonečné kopčeky v okolí, ktoré vytvárali akýsi plot okolo peknej záhradky. Celkom vľavo som zočil sopku Mt. Saint Helens, ktorá ešte prednedávnom soptila a spôsobila tu dosť škody a nepríjemných chvíľ pre občanov i tohto mesta. Mt. Saint Helens mala pred touto erupciou
Po príchode do Portlandu som zaparkoval na najbližšom parkovisku, ktoré som uvidel. Netrvalo ani dlho a zotmelo sa. Bola sobota, 8.8.81, takže tri osmičky... Ale deň to bol rekordný, pretože doteraz je to najteplejší deň v histórii existencie tohto štátu, keď ma tu privítala táto rekordná teplota, a to nie hocijaká, ale 420 Celzia a ja som sa pekne potil. Bol som ale na horúčavy zvyknutý už z Kalifornie a z ďalších horúcich miest.
Ráno som som sa zobudil do máličko chladnejšieho dňa a cez deň teplota vystúpila už len na 400 Celzia. Auto som nechal na parkovisku a šiel som si popozerať mesto. Bol som ohúrený tou nekonečnou zeleňou stromov, ktoré boli v meste povysádzané a k tomu tu bolo aj niekoľko pekných parkov, kde si ľudia schladzovali svoje telá rôznymi spôsobmi. Neďaleko bolo aj zopár fontán, takže pobyt v nich si najviac užívali deti, ako i rieku, kde sa len tak hemžili. Ja som si tiež užíval moje budúce mesto, v ktorom som sa napokon definitívne usadil a kde trávim už pomaly tridsať rokov. Okúpal som sa v rieke a pekne schladil horúčavou prehriate telo. Na druhej strane som sa nemohol dočkať druhého dňa, keď navštívim arcidiecézu katolíckej cirkvi, ktorá nebola ani tak ďaleko, ale vtedy som to ešte nevedel. Rudo mi hovorieval, že keď prišiel do New Yorku, prvé, čo urobil bolo, že sa obrátil na katolícku diecézu a tam mu trochu pomohli v začiatkoch, nakoľko on vtedy peňazí veľmi veľa nemal. Ja som bol na tom trošku lepšie, ale aj tak som bol z toho všetkého akýsi ohúrený, i keď príjemne. Bol som šťastný, že som si vybral toto mesto.
Na druhý deň skoro ráno som sa v neďalekom tiráckom zariadení osprchoval a prezliekol do čistého oblečenia a potom som sa pobral hľadať miesto toho môjho budúceho kontaktu. Navštívil som prvý kostol, ktorý som uvidel, ale tam mi hneď povedali, že mám ísť o niečo ďalej a tam nájdem tých, ktorých hľadám. Nakoniec som stál pred budovou Katolíckej arciedecézy na 29. Avenue ulice Burnside, ktorá je nekonečná a jej dĺžka je okolo 22 kilometrov. Po vstupe do budovy som vpravo uvidel miestnosti, kde pripravovali týždenník Catholic Sentinel. Ale nestačil som sa ani poobzerať a hneď sa ma niekto ujal. Bol som milo prekvapený, keď ma priviedli pred samotného pána biskupa Paula Waldschmidta, ktorý bol veľmi príjemný pán, šesťdesiatnik majestátneho výzoru a pekne vysoký. Pozval ma k sebe do kancelárie a začali sme náš rozhovor. Rozpovedal som mu o mojej ceste a zároveň i o túžbe začať nový život práve v tomto meste. Veľmi pozorne načúval a potom ma zoznámil s poľským kňazom Zwraščakom, ktorý bol dobrým priateľom pápeža Jána Pavla II. Nebolo to naše posledné spoločné stretnutie, pretože sme sa ešte niekoľkokrát stretli.
Moju púť v Portlande som začal v moteli Pioneer, ktorý bol na konci 182. Avenue na Sandy Boulevarde, kde som asi tri noci prenocoval. Potom ako keby z neba blesk bol udrel, prišla dobrá správa z arciedecézy, aby som sa prišiel ukázať. Pri vstupe ma znovu veľmi pekne uvítali a predstavil sa mi pán, ktorého som už aj predtým tam videl. Bol veľmi ústretový, keď mi oznamoval, že by nebol proti tomu, keby som mu dovolil, aby bol mojím hostiteľom. Bol drobnejšej postavy a mal akurát 44 rokov. Pracoval ako novinár v týždenníku Catholic Sentinel. Rád som prijal jeho ponuku, pretože som nevedel ako sa zariadim v prvých dňoch, pokiaľ si nájdem nejakú prácu. Po zoznámení sme šli do reštaurácie, kde som ho pozval na obed. Tam sme rozvili náš rozhovor a nekonečná debata o našich životoch sa rozpútala ako lavína. Tiež mi prezradil, že jeho prarodičia pochádzali z Prahy, ale po česky nevedel nič, iba niekoľko zdvorilostných slovíčiek. Potom mi poukazoval zopár miest, kde pravidelne chodieval, ale hlavne kostol St. Ignatius, ktorý sa potom stal mojím najobľúbenejším miestom počas nedeľňajších omší, ako aj čítanie biblie pri návštevách jeho dobrých priateľov.
Konečne sme navečer zavítali do môjho prechodného nového bydliska, kde som za malý poplatok pobýval nasledujúce tri mesiace. Bob mi ponúkol izbičku, ktorá bola veľmi útulná. Bolo tam všetko, čo som potreboval a ešte aj niečo naviac, nakoľko to bola izba po synovi, ktorý bol v tom čase na základnej vojenskej službe pekne ďaleko, na druhej strane Ameriky v Severnej Karolíne.
Až teraz to prišlo, pretože to, čo som zažil, zanechalo vo mne stopy na veľmi dlho. Zoznámil ma so všetkými členmi rodiny, najprv s jeho ctenou, veľmi sympatickou pani manželkou, potom mi predstavil aj druhého syna, ktorý akurát končil na strednej skole. Tretí bol už mimo domova, niekde v Kalifornii aj s rodinkou, ako i ďalšia dcéra, ktorá bola baletnou tanečnicou. Na záver sme vošli do poslednej štvrtej komnaty - a tam som ju zočil, ako sa tak jemne a panensky neviazane smiala celá žiariaca šťastím. Volala sa Jenny. Vedľa nej bola jej mladšia sestrička Mary, ktorá taktiež zamierila pohľadom do dverí, kde sme s jej otcom spoločne stáli. Jenny mala dvadsať a študovala na tunajšej univerzite učiteľstvo. Svojím úsmevom ma veľmi očarila a ten opakujúci sa nežný smiech, ktorý sa ozýval celým domom do nekonečna, ma dlho uspával, pretože som na ňu celú noc myslel.
Ráno som si potom všimol to, čo som v tom večernom svetle nepostrehol, že má nádherné nebeské oči, ktoré žiarili ako hviezdičky, keď sa jej zreničky zväčšili. Bol som z nej celý vo vytržení, lebo pri pomyslení na ňu som si nevedel predstaviť ako budem môcť odolávať jej ženskej kráse, aby som jej nepodľahol. Nebolo to ľahké a vždy som ešte viac trpel vtedy, keď sa ku mne iba na krôčik priblížila, pretože vtedy som cítil jej horúci dych a silný tlkot srdca. Už som aj ruku chcel natiahnuť, ale rýchlo som sa zháčil a snažil sa predstierať, že sa so mnou nič nedeje. Bolo to hrozné byť takto trestaný. Stal som sa trpiacim otrokom lásky. Ona si asi ani neuvedomovala ako ma vzrušovala a nechtiac ma dokázala skrotiť v najmilšie psíčatko, ktoré šťastne pobehovalo okolo svojej pani, mojej jedinej vysnívanej...
Na druhý deň ma pozvala aj s jej sestrou, aby sme sa išli schladiť na blízke kúpalisko. Neváhal som ani chvíľočku, hneď som sa prezliekol a bol pripravený prijímať všetky jej rozkazy. Doslovne sme vyleteli a ja som mal pocit, že jej jemný smiech je veľmi sexy. Alebo som ho len ja stále tak vnímal a taký počul nekonečne doliehať do mojich uší...
2.8.2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
{gallery}kultura/emig/55{/gallery}
{jcomments on}

































Po krátkom pobyte v Corningu, kde som sa vykúpal, prezliekol a dobre naraňajkoval, mal som pred sebou ďalšie mesto Redding, v ktorom som sa aj trošku zdržal, pretože som bol už na diaľnici číslo 5 North a horúčavy boli neúnosné. Naviac mi klimatizácia v aute dobre nefungovala, alebo prakticky skoro vôbec, a tak okná som mal stále dokorán otvorené, aby mi do rozžeraveného vozidla vial čerstvý vzduch. Spomenul som si v tom okamihu aj na Death Valley, Dolinu smrti, cez ktorú som ani nie tak dávno prechádzal práve týmto istým autom bez klimatizácie s vonkajšími teplotami vyše 50 stupňov Celzia. Tu boli teploty o niečo nižšie, iba okolo 40 stupňov v tieni. Toto mesto má zaujímavý primát,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-