Začal som chodiť na Sylvania Community College, ktorá bola pekne ďaleko od môjho bydliska, a tak som sa rozhodol presťahovať bližšie, aby som netrávil denne dve hodiny na ceste tam a späť. Našiel som inzerát a miesto bolo veľmi blízko, ale i tak chôdzou to bolo pekne ďaleko, niečo vyše dva kilometre, čo mi ale nevadilo, lebo som to bral ako rozcvičku pred vyučovaním. Býval som s jedným Mexičanom, ku ktorému sa často vracala jeho priateľka a to nerobilo dobrú krv, pretože sa tam začala dosť nepríjemne správať. Zistil som, že neplatí a žije tam s nami. Naviac jej správanie nebolo najvhodnejšie, takže som sa tam veľmi dlho nezdržal a zase som si musel hľadať nové ubytovanie. Vrátil som sa späť do mesta a dochádzal som denne do školy autobusom. Ešte, aby som nezabudol, moje autíčko som predal kolegyni z práce v hoteli Benson za 400 dolárov, lebo mi už spôsobovalo menšie finančné problémy. Začalo skrátka vypovedávať, a tak som trávil nekonečné chvíle v opravárňach. Prestalo ma to baviť, preto som sa rozhodol, že budem cestovať ako za starých čias v masových dopravných prostriedkoch. Bolo to zo začiatku trošku nezvyklé, ale zvykol som si veľmi rýchlo. Som pomerne rýchlo adaptabilný, takže mi to dlho netrvalo a cítil som sa v nich ako doma.
Na škole som študoval výlučne anglický jazyk, a to konverzáciu, gramatiku a čítanie. V ďalšom štvrťroku som sa rozhodol pre špecializáciu vo výslovnosti a prejav.
Keď som prišiel po prvýkrát do triedy, všimol som si, že tam bolo dosť študentov mojej vekovej kategórie, ale aj mladých okolo dvadsiatky. Zloženie bolo veľmi zaujímavé. Boli tam dvaja z Ruska, jedna osoba z Poľska, prevažne tam boli viacerí z Vietnamu a traja z Etiópie. Ešte zopár Číňanov a to bolo všetko. V triede nás bolo niečo vyše dvadsať, a tak sme neboli až taká veľká skupina. Jeden pán v mojom veku bol z Vietnamu, kde pracoval ako právnik a musel odísť z Vietnamu kvôli perzekúciám zo strany vtedy ešte stále komunistického režimu, takže som nebol sám, ktorý utekal z domoviny z presvedčenia. Je zaujímavé, že som sa až po toľkých rokoch nad tým zamyslel a uvedomil som si niektoré fakty o svojich kolegoch a kolegyniach.
Žena, ktorá bola asi o rok staršia odomňa bola z Ruska. Všimol som si aj jeden zaujímavý fakt, že prevažne Rusi a Ukrajinci, ktorí sem prichádzali boli židovskej viery. Bola celkom príjemná, akurát občas sa z nej stala trošku akoby vypustená z ohrady a pobehovala dosť splašene. Niekedy aj dôležito, ale to preto, aby na seba upozornila. Jej úmysly boli aj si so mnou niečo začať, hoci bola vydatá a mala manžela, ktorého som neskoršie aj osobne stretol. Bol to veľmi príjemný pán a celkom dobre sme si rozumeli. Občas ma pozvali k nim, a tak som oprášil svoju ruštinu, ale potom sme sa radšej stále rozprávali anglicky, aby sme si vylepšili jej znalosti. Všimol som si neskoršie, že všetci sa začali, i keď lámanou angličtinou, dorozumievať v triede z popudu našich profesorov anglicky. Iba to je jediná možnosť, ako sa môže v jazyku napredovať. Potláčať svoj materinský jazyk v priestoroch školy môže dopomôcť si vylepšiť znalosti a schopnosti a zaradiť sa rýchlejšie do radov Američanov. Človek nechce stále tápať a nebyť schopný sa poriadne vyjadriť. Bol to výborný spôsob ako sa cítiť v angličtine ako doma. Neskoršie, keď som už aj ja vyučoval tento prekrásny jazyk, vštepoval som mojim študentom, aby sa nehanbili a snažili sa napriek tomu, že môžu vyznievať smiešne, až komicky. Všetci sme si to museli preskákať a ono to ani ináč nejde, pretože nakoniec človek zistí, že to tak bolo správne a pocit z víťazstva je ten najkrajší.
Ten spomínaný Vietnamec bol veľmi príjemný pán a chodil aj so svojou manželkou do tej istej triedy. Ako som spomenul, bol v mojom veku a občas sme sa stretli aj u nich doma. Jeho manželka bola výborná kuchárka, a tak nám vždy niečo uvarila. Veľmi mi chutila slepačia polievka s ryžovými rezancami. Boli jemnučké takmer ako lanká na rybárskej udici a naviac ryžová chuť mi veľmi vyhovovala. Nikdy som niečo podobné dovtedy nejedol, ale som si to hneď obľúbil.
Tento štvrťrok sme to dobre všetci zvládli a ja som konečne dostal moje prvé vysvedčenie, ktoré ma iba hnalo ešte viac vpred. Skončil som s jednotkami a tak ma "vylepili" aj do študentských novín, v ktorých to bolo uverejnené. Mal som pred sebou ďalší štvrťrok, ktorý bol už o niečo ťažší, pretože profesori od nás viac vyžadovali. Začali prísnejšie posudzovať našu prácu, preto sme sa museli veľmi dobre orientovať. Hlavne sme písavali veľa slohových prác, ktorých nám zadávali neúrekom. Každý týždeň aspoň jednu. Niekedy aj dve, takže za štvrťrok ich bolo minimálne desať. Bolo to trošku náročné, ale si myslím, že s odstupom času môžem povedať, že som to solídne zvládol...
Mal som jednu výhodu, že som bol slobodný a sám, a tak ma štát dotoval financiami na štúdium a samozrejme som dostával aj nejaké vreckové, aby som prežil a mohol si zaplatiť bývanie. Zároveň som sa kvalifikoval aj pre Work-Study, čo znamenalo, že škola mi poskytla prácu, ktorú som si vopred vybral. Pri nástupe do školy som sa spoznal so šéfom športov na škole a ten mi ponúkol prácu trénera na polovičný úväzok. Výplatu som mával potom každé dva týždne, vyplácal to štát. Bola to celkom zaujímavá práca, pretože i keď atletika tu nebola v prevádzke, ponúkli mi miesto asistenta trénera futbalu, takže som dni trávil na ihrisku a v telocvični. Na jar potom som pomáhal aj v atletike, pretože som na univerzite už toľko času netrávil. Ale popritom sa pri mne niekoľkí zastavovali a zapojil som ich do procesu s mojimi novými atlétmi na škole, ktorých veľa nebolo. Iba jeden sa prihlásil na guľu a disk. Chlap to bol poriadny, v mojom veku, ktorý sa tiež neskoršie v živote vzdelával. Meral dobrých 195 centimetrov, popri mojich
Našim futbalistom sa veľmi dobre darilo a dosiahli sme solídny úspech. Ak si ešte dobre pamätám, trénerom bol Ruda Sommer, čiže mal nemecký pôvod, hoci po nemecky nič nevedel. Možno zopár zdvorilostných slov, ale ináč nič iné. Najviac ma poteší ako sa niektorí Američania posúvajú do šľapají svojich predkov a snažia sa niečo pochytiť z ich jazyka. Občas vyhlasujú, že vedia aj ich jazyk. Skutočnosť je celkom iná, a tak sa my, Európania, nad tým iba pousmejeme, lebo iba my vieme tú pravú skutočnosť.
Aby som nezabudol, toto je už rok
Aj ja som sa snažil veľmi tvrdo, aby som sa prízvuku zbavil, čo sa mi celkom slušné darí, keď vyslovujem jednotlivé slová a pomaly. Akonáhle to zrýchlim, už to potom podcením a nesnažím sa stráviť pri každom slovíčku toľko času na to, aby som ich nepodviedol. Hneď už bežím za druhým, aby som aj to pobláznil a utekal potom zase k ďalšiemu. Všetky sa potom cítili oklamané a doslovne podvedené. Nebol som schopný byť k nim spravodlivejší, čo sa potom vždy vypomstí v podobe tej najnepríjemnejšej. Človek tú kvalitu potom nikdy nedosiahne a je len radový člen spoločnosti. Treba sa snažiť a vydržať trošku napätia, pretože tvrdá práca sa vypláca, čo vie každý. Vydržať to neustále napätie ale nedokáže každý zvládnuť a v tom je to najväčšie umenie. I ja som jeden z tých, čo to celkom nezvládli.
Profesorka mala veľmi pekný zámer, ktorý sme robievali pravidelne na konci týždňa. Všetci sme museli postupne predstúpiť pred všetkých a boli sme snímaní kamerou. Potom sme sa na seba pozerali ako trápne vyzeráme. Bol tam aj jeden mládenec asi 19 ročný, ktorý sa pripravoval na prácu do rozhlasu. Medzitým už aj praxoval ako Disco džokej v našom školskom rozhlase, kde som si ho mohol aj veľakrát vypočuť, pretože som prechádzal denne okolo štúdia, ktoré malo presklené oddelenie a všetci študenti školy sa mohli na nich pozerať pri ich práci za mixážnym pultom. Chlapec mal celkom slušný talent, hoci toho mexického prízvuku sa dlho nezbavil a aj preto pracoval na svojej výslovnosti. Ja som mal zase pred sebou ten vznešený cieľ, že jedného dňa bude zo mňa učiteľ a môj veľký sen sa mi vyplní. Musel som celú moju námahu tomuto cieľu aj podriadiť, ináč som nemal nádej, že sa na ten vrchol vyškrabem.
Boli Vianoce
(POKRAČOVANIE)
Píše:Ján Slovinec
z USA
{jcomments on}

































Začal som po debate s niektorými v hoteli uvažovať, že sa začnem vzdelávať. Hlavne si zlepšiť znalosti angličtiny natoľko, aby som bol schopný študovať akýkoľvek predmet a bol schopný komunikovať na slušnej úrovni.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-