z diaľnice. Tu sme pravidelne vchádzali do mesta Oakland, smerom k autobusovému nádražiu. Tento viadukt - železobetónový kolos vážiaci tisícky ton sa celkom odtrhol a zavalil spodny výjazd. Pamätám si, že jeden z tých šťastlivcov, ktorí tam bojovali o život, to prežil, ale prestál trojdňové ťažké muky, že ho to tam celého rozdlávi, keď sa horná časť pomaly tlačila nad jeho hlavu a on bol v aute ako v truhle uväznený. V televízii potom ukazovali počas tých prvých dní zábery, ako sa k nemu nakoniec predsa len záchranári prevŕtali a poskytli mu prvý pohárik vody a jedla, pretože tam bol asi tri dni bez všetkého. Nakoniec ho aj úspešne vyslobodili. Všetci boli veľmi šťastní, hlavne jeho rodina sa z toho všetkého tešila najviac. Užívali si každý jeho deň života. Trvalo to dokopy asi niečo okolo dvoch alebo troch týždnov, keď sme sa potom všetci dozvedeli, že 63 ročný pán podľahol srdcovému infarktu po tom veľkom šoku, ktorý tam musel prežívať.
Mali sme všetky príjazdy zablokované, pretože sa museli vykonávať obrovské a nekonečné opravy vozoviek, mostov a ulíc, ktoré boli postihnuté zemetrasením. Nakoniec som sa tam aj ja dostal po dvoch týždňoch, ale obrovskou obkľukou. Keď som konečne prišiel do centra Santa Cruz, nepoznával som to moje nádražie. Bolo v troskách a nádherné historické budovy boli iba ruiny. Bolo mi z toho všetkého nanič.
Prenocoval som v našom moteli
a na druhý deň som sa vracal krajinkami, ktoré som dovtedy vôbec nepoznával. V tom období som si vôbec neuvedomoval a asi ani nikto netušil, čo nás čaká v túto nastávajúcu zimu, keď sneh začal posypávať vozovky po celej ceste smerom do Rena.
Cesta zo Sacramenta (467 tisíc obyvateľov) pekne stúpala, keď si človek predstaví, že samotné mesto je v nadmorskej výške iba 9 metrov. Ďalšie mesto a druhá zastávka Roseville má 128 tisíc obyvateľov a zanedbateľne je trochu vyššie, ale stále iba 50 metrov nad morom. Tretia zastávka bolo mestečko Auburn s niečo vyše 13 tisíckami obyvateľov a položené už trošku vyššie, a to 374 metrov nad morom. Tam sa už sneh ukazoval v plnšej sile, a tak sme si všetci museli dávať reťaze, pretože sme mali pred sebou veľmi dlhý úsek stúpajúcej diaľnice číslo 80 - Východ. Štvrtá veľká zastávka bola v mestečku Colfax s 1963 obyvateľmi, ale už v peknej nadmorskej výške 734 metrov a podstatne vyššie v porovnaní so začínajúcim mestom na tejto trase, mestom Sacramentom. Doprava sa začala dosť spomaľovať a ja som sa modlil, aby som sa niekde v strede vozovky nemusel zastaviť, pretože potom sa horšie v stúpaniach rozbieha z úplneho zastavenia a na zľadovatenej ceste. Autá končili v závejoch, narážajúc do bezpečnostných zvodidiel, a tak som mal pred sebou nekonečný cintorín áut. Ľudia dosť zanedbali chránenie svojich vozidiel reťazami alebo oceľovými káblami, ktoré by im zvyšovali nádej prejsť cez tento nekonečne stúpajúci zľadovatený priesmyk, ktorý sa ešte len vystupňoval od Donnerového jazera. Táto celá časť sa aj nazýva Donner Pass - (Donnerov priechod). Jeho najvyšším bodom je nadmorská výška 2151 m, takže naozaj neuveriteľne vysoko. Potom trochu nižšie je aj predposledná zastávka pred mestom Renom. Je to miesto lyžiarskych stredísk mesto Truckee s niečo vyše 16 tisíckami obyvateľov a stále je ešte pekne vysoko vo výške 1773 metrov nad morom. Zvládol som to a veľmi som si vydýchol. Bol som jeden z posledných spojov, ktoré to zvládli. Za nami stovky osobných vozidiel, autobusov, nákladných a ťažkých vozidiel zostalo visieť nasledujúce dni pozdĺž celej diaľnice. Dozvedel som sa, že naviac tam bol aj zosun pôdy a to ešte viac skomplikovalo situáciu pri poskytovaní pomoci a odťahovaní poškodených vozidiel. Ešte dlho som tam vídaval stovky áut narazených na ochranných zvodidlách, keď konečne bol diaľničný úsek otvorený pre verejnosť.
Bol som veľmi rád, keď som napokon v zdraví
dorazil do môjho mesta Rena, ktoré má vyše 226 tisíc obyvateľov a je v nadmorskej výške 1373 metrov. Keď som konečne zastavil v hoteli Eldorado, mal som pocit, že som akurát odspieval áriu v La Scale po boku Lucianna Pavarottiho a on mi tiež gratuloval k môjmu výkonu. Ľudia boli veľmi šťastní, že sme tam nezostali bezradne visieť odkázaní napospas osudu. Po našom príchode asi tak za dve hodiny nám oznámili, že celý tento úsek bude až do mesta Roseville uzatvorený, a to až do odvolania, pretože musia uvoľniť všetku tú masu blata a zeminy, ktorá blokuje obrovský cestný úsek diaľnice číslo 80 - Východ. Jediný spôsob ako sa tam dostať, bola cesta na juh smerom do Carson City po diaľnici číslo 50 do Lake Tahoe. Tým sa nadchádzalo okolo 90 kilometrov a naviac s časovou stratou asi dvoch hodín. Boli tu nekonečné stúpania cez hory k Lake Tahoe. Tiež dosť vodičov sa nemohlo dostať domov a tak nič iné neostávalo, len aby sme my, ktorí sme mali to šťastie, že sme sa tam dostali, nakoniec zachraňovali celú situáciu. Mrzlo po celé dni a v noci to bolo ešte horšie. Teploty prekračovali mínusové hranice a i vyše -25 stupňov nebolo nezvyčajné. Autobusy sme mali naštartované, aby boli pre cestujúcich vyhriate. Navečer som sa presunul do Lake Tahoe. Toto vzácne jazero je položené v nadmorskej výške 1897 metrov s obvodom 114 kilometrov a rozlohou 490 kilometrov štvorcových. Jeho priemerná hĺbka je 300 metrov a maximálna hĺbka je 501 metrov. Bol som poriadne vyčerpaný, tak som si šiel hneď ľahnúť po príchode do motela, v ktorom sme potom nasledujúce dva týždne bývali a prevážali ľudí touto trasou. Platili mi diéty nepretržite a veľmi pekne, takže finančne som si vtedy veľmi pomohol. Tiež sa o nás mimoriadne dobre starali. Rozvážal som ľudí prevažne v noci z Lake Tahoe do Sacramenta a odtiaľ som sa potom zase vracal späť do centra Lake Tahoe.
Konečne sa to všetko skončilo a boli tu Vianoce. Mal som náhodou aj cestu do Salt Lake City, kde boli moji dobrí známi. Strávil som tam Vianoce, ale hneď v ten istý večer po 22. hodine som sa vracal späť do Rena s plným autobusom cestujúcich.
Blížilo sa obdobie, keď sa budem musieť vrátiť späť do Portlandu, pretože to bolo obdobie nových kontraktov a ja som tu bol predsa len ako hosť. Moja návšteva sa pomaly a isto krátila a to bol aj môj koniec v tomto pohostinnom meste. Musím povedať, že som tu zažil veľa nádherných chvíľ, na ktoré budem stále spomínať len v tom najlepšom.
Popri mnohých regulárnych spojoch
som si užíval aj na zájazdoch, ktorých som absolvoval peknú hŕstku. Tiež nezabúdam aj na niektoré príhody, ktoré ma počas tohto obdobia sprevádzali. Prvý zájazd som absolvoval do neďalekého historického mestečka, ktoré bolo iba 42 kilometrov od Rena. Išlo sa ale do pekných kopčekov s nekonečnými serpentínami a okolím, kde sme mohli uzrieť aj mustangy. Človek v tom okamihu akoby bol súčasťou čriedy a preháňal sa s ňou po pahorkoch posiatych nekonečnými zelenými lúkami. Aj som sa zasnil do tejto vidiny, ale v tom okamihu som zistil, že som skoro zišiel z cesty. Našťastie to bolo hore kopcom, takže som ostal len na krajnici.
Virginia City je v nadmorskej výške 1874 metrov a s 855 obyvateľmi. Kedysi to bolo veľké mesto a pred 150 rokmi mimoriadne prosperovalo vďaka ťažbe striebra a bolo považované za najbohatšie mesto v celých Spojených štátoch amerických. Vtedy tu žilo vyše 25 tisíc ľudí i s rodinami. V roku 1875 nastali veľké problémy, ktoré sa však promptne neriešili, ale až koncom roku 1879, čo už bolo veľmi neskoro. Práca v baniach bola veľmi náročná - baníci museli nekonečné hodiny veľmi tvrdo pracovať vo veľkých horúčavách, nakoľko sa tam objavili termálne horúce pramene a aj z týchto dôvodov sa nedožívali vysokého veku. Taktiež v období 1859 až 1879 bolo v baniach veľmi veľa požiarov, čo ovplyvnilo aj bezpečnosť práce, a tak baníci začali postupne odchádzať. Taktiež samotné mesto zažilo mnoho požiarov. Najväčší bol 26. októbra v roku 1975, keď 90 percent mesta vyhorelo a škody dosiahli vyše 12 miliónov dolárov, preto sa veľká časť mesta musela prebudovávať. Po tomto požiari sa ešte viac rodín odsťahovalo a počet obyvateľov sa znížil na menej ako polovicu. Postupom rokov sa obyvatelia začali celkom vytrácať z tohto v istom čase najprosperujúcejšieho mesta v celej zemi. V roku 1900 tu žilo už iba okolo 2700 obyvateľov. V roku 1930 dokonca iba 590 obyvateľov...
(Piatok, 7. novembra 2014 o 19:30 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Nová Kariéra III. 
Môj priateľ a kolega z Utahu
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-