VI. časť - Odchod z domoviny
S Alicou sme sa dohodli, že sa stretneme v najbližšiu sobotu. Celý týždeň som na ňu stále myslel i nákladiak by ma mohol prejsť, čo som po mestečku taký zamyslený chodieval. Boli to predlhé dni, nekonečné. Postupne prichádzal ten deň a sobota bola tu. Boli sme dohodnutí, kedy sa asi vo Viedni ukážem. Už bol aj čas na odchod, aby som stihol vlak, pretože ďalší išiel až o hodinu a ona ma mala čakať na Oper-Ringu, neďaleko Ružového sadu. Mysliac na to, ako to všetko dopadne, som sa vyrútil cez bránu, kde si ma policajt dobre prezrel i moju preukážku. Bez nej by ma mohli aj zavrieť do väzenia. Bol to môj doklad pre slobodný život a keby som ho nemal u seba, mohol by som si všetko prekaziť. Rýchlo som vyšiel do ulíc a pozeral som sa priamo pred seba, keď zrazu počujem nejaké trúbenie, ale také jemné a nevnucované. Otočil som hlavu a Ona tam stojí v pekných červených šatách s úsmevom na tvári. Jemne zamávala a z tváre sa jej jasne zračilo, že je tu len pre mňa a pre nikoho iného. Srdce sa mi veľmi rozbúšilo, skoro som ani nedýchal. Ja sa ženiem bezhlavo niekde inde za ňou a Ona je tu a vyčkáva ma dychtivo a celá rozjarená! Hneď som sa z toho všetkého prebral a mierne šokovaný som ju už z diaľky zdravil, akoby s ospravedlnením, že som si ju nevšimol, však som ju tu ani neočakával. Podišiel som už k nej celkom blízko a ona ma znovu pritisla k sebe, ale teraz už aj svojimi žeravými perami a ja som bol ako omráčený. Keď som sa spamätal, pokračoval som v tejto nádhernej hre, ktorá skoro nemala konca...
Bol už čas nastúpiť do auta, kde ma na sedadle čakal darček od nej. Netrpezlivo som ho začal rozbaľovať, ale ona mi položila ruku na moju a jemne povedala: "Až potom, pretože to by nebol darček." Pustila nádhernú klasickú hudbu, ktorú mala na páskach. Milovala ju a naviac ju vedela aj nádherne zahrať na jej koncertnom klavíri, ktorý mala vo svojom byte, celkom navrchu, na piatom poschodí.
Auto mala veľmi pekné. Bolo to červené Audi, ktoré sa vhodne dopĺňalo s jej nádhernými šatami rovnakej farby. Na krku mala peknú bielučkú hodvábnu šatôčku. Voňala ako ruža, nádherne naplno rozkvitnutá. Ešte predtým než sme mohli vyštartovať na cestu, ktorej konečnú som nepoznal, nahla sa smerom ku mne a stretli sme sa presne v strede. Ja som bol z toho všetkého veľmi rozrušený a bolo to pre mňa ťažké sústo, ale všimol som si, že tak isto aj pre ňu. Ešte sme tam chvíľku postávali pred táborom pod stromami, ktoré začínali mať prvé jarné puky, hoci bolo ešte veľmi chladno. Zrazu však bolo ako v horúcom lete, až som si hneď musel vyzliecť zimný kabát. Hlas sa mi triasol a nebol som schopný jedno súvislé slovíčko vyrieknuť.
Konečne sme sa ukľudnili, hoci sme obaja chceli, aby to nikdy neskončilo a trvalo to do nekonečna. Pripadal som si ako pri prvom zamilovaní a bol som ako malý psíček, čo okolo len pobeháva a nevie čo robiť. Nasmerovaní sme boli na západ, smerom do Badenu, ktorý bol iba naskok, asi 3 kilometre. Pomaly, i keď trochu váhavo, sa pohýnala od krajnice. Vzápätí ale znovu stočila volant naspäť ku krajnici a zaparkovala: "Janko, ja nie som schopná takto jazdiť, skrátka nemôžem, ja som z toho celá preč. Čo budeme robiť?" Ťažká otázka pre človeka, ktorý ani sám nevedel čo so sebou. Myslím, že som ani nič nevyriekol a len som tam sedel ako hríbik. Pozerali sme jeden druhému do očí a čítali si myšlienky. Neviem, ale určite dlho som nebol schopný odpovedať a len som naďalej pozeral do tých jej krásnych modrých nezábudkových očí, ktoré mi telegrafovali len tie najpríjemnejšie správy. Sedeli sme naďalej v aute a stále blízko tábora, na verejnosti. Cítil som sa dosť nepríjemne a ona to vycítila. Po chvíľke odtiahla auto ďalej od tábora, do nekonečne dlhej aleje. Zaparkovali sme na peknom a kľudnom mieste. Vôbec nič sa nezmenilo a všetko bolo také isté ako aj pred necelou minútkou. Bola to len prerušená pieseň a zase sme hneď v nej aj pokračovali. Znovu sme sa spojili v tom silnom objatí a srdcia nám bili na lepší život. Bolo to prekrásne, keď som to jej držal takmer v dlani a bolo také nádherne teplučké a šťastné. Poskakovalo od radosti a ja som ho nežne chytil oboma dlaňami a chránil som ho od zimy, ktorá bola všade naokolo. Aj som sa mu jemne prihováral a ono mi vždy odpovedalo, viac a viac sa túlilo v mojich dlaniach, ktoré svojou láskou vyhrialo. Priložil som si ho k lícu a ono mi rumenec veľký vytvorilo, až som žiaril ako slniečko. Zrazu bolo akosi viac svetla v ten sychravý deň a stromy akoby začali ožívať a kvitnúť priamo pred nami. Kvety sa zafarbili všetkými farbami, vtáčiky veselo štebotali a poletovali poblíž nášho auta a občas nám nakukli do okienka. Ale aj rýchlo odleteli, ale iba kúsok, vždy sa k nám vracali a tešili sa z nášho šťastia. Čas ubiehal a my sme sa cítili fantasticky. Toľko sladkých bozkov som ešte nikdy v živote nezažil a všetky boli jeden krajší od druhého. Mali sme sa veľmi radi a bolo mi úžasne. Vášeň sa pomaly ako-tak utíšila a tak sme sa dohodli, že budeme pokračovať v našom výlete.
Jemne a šťastne mi pridržiavajúc ruku odbočila na cestu a pokračovali sme v jazde nádhernou krajinou. Išli sme do Badenu, kde ma pozvala na slávnostný obed do peknej reštaurácie, akých je tam viacero, priamo na pešej zóne. Auto zaparkovala neďaleko divadla, ku ktorému sa neskoršie ešte v mojich spomienkach vrátim.
Mladá dáma nás uviedla k stolu, tiež vedľa okna, z ktorého sme mali nádherný výhľad na susediaci parčík, kde v lete bývavali klasické koncerty. Bola to záhrada vedľa badenského Kasína, pod strmším vŕškom, z ktorého sa občas skotúľali nadol vápencové kamienky. Všetky cestičky boli pekným bielym štrkom vystlané ako perinkou...
V centre bola Beethowenova busta a stolov okolo plno, aby si ľudia mali kde posadať počas letných koncertov. Neskoršie, v roku 1986, som sa znovu vrátil na tieto miesta, ktoré mi tento krásny deň pripomenuli.
Čašník sa pristavil a ponúkal nás aperitívom a ona vybrala červené Cinzano s jemným plátkom citróna doň ponoreným. Pripili sme si na naše zdravie a stretnutie. Oči sa nám znovu stretli a ja som trochu prudšie vstal a všetko rozlial. Byy (neviem aké slovo myslí, mohlo by byť Súc?) Súc slepý a hluchý som ju k sebe pritiahol a vtlačil jej hlboký, horúci bozk. Ona z toho zaskočená ma jemne odtlačila na okamih kratučký, ale vzápätí si ma k sebe silno privinula...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.