VI. časť - Odchod z domoviny
S Alicou sme sa dohodli, že sa stretneme v najbližšiu sobotu. Celý týždeň som na ňu stále myslel i nákladiak by ma mohol prejsť, čo som po mestečku taký zamyslený chodieval. Boli to predlhé dni, nekonečné. Postupne prichádzal ten deň a sobota bola tu. Boli sme dohodnutí, kedy sa asi vo Viedni ukážem. Už bol aj čas na odchod, aby som stihol vlak, pretože ďalší išiel až o hodinu a ona ma mala čakať na Oper-Ringu, neďaleko Ružového sadu. Mysliac na to, ako to všetko dopadne, som sa vyrútil cez bránu, kde si ma policajt dobre prezrel i moju preukážku. Bez nej by ma mohli aj zavrieť do väzenia. Bol to môj doklad pre slobodný život a keby som ho nemal u seba, mohol by som si všetko prekaziť. Rýchlo som vyšiel do ulíc a pozeral som sa priamo pred seba, keď zrazu počujem nejaké trúbenie, ale také jemné a nevnucované. Otočil som hlavu a Ona tam stojí v pekných červených šatách s úsmevom na tvári. Jemne zamávala a z tváre sa jej jasne zračilo, že je tu len pre mňa a pre nikoho iného. Srdce sa mi veľmi rozbúšilo, skoro som ani nedýchal. Ja sa ženiem bezhlavo niekde inde za ňou a Ona je tu a vyčkáva ma dychtivo a celá rozjarená! Hneď som sa z toho všetkého prebral a mierne šokovaný som ju už z diaľky zdravil, akoby s ospravedlnením, že som si ju nevšimol, však som ju tu ani neočakával. Podišiel som už k nej celkom blízko a ona ma znovu pritisla k sebe, ale teraz už aj svojimi žeravými perami a ja som bol ako omráčený. Keď som sa spamätal, pokračoval som v tejto nádhernej hre, ktorá skoro nemala konca...
Bol už čas nastúpiť do auta, kde ma na sedadle čakal darček od nej. Netrpezlivo som ho začal rozbaľovať, ale ona mi položila ruku na moju a jemne povedala: "Až potom, pretože to by nebol darček." Pustila nádhernú klasickú hudbu, ktorú mala na páskach. Milovala ju a naviac ju vedela aj nádherne zahrať na jej koncertnom klavíri, ktorý mala vo svojom byte, celkom navrchu, na piatom poschodí.
Auto mala veľmi pekné. Bolo to červené Audi, ktoré sa vhodne dopĺňalo s jej nádhernými šatami rovnakej farby. Na krku mala peknú bielučkú hodvábnu šatôčku. Voňala ako ruža, nádherne naplno rozkvitnutá. Ešte predtým než sme mohli vyštartovať na cestu, ktorej konečnú som nepoznal, nahla sa smerom ku mne a stretli sme sa presne v strede. Ja som bol z toho všetkého veľmi rozrušený a bolo to pre mňa ťažké sústo, ale všimol som si, že tak isto aj pre ňu. Ešte sme tam chvíľku postávali pred táborom pod stromami, ktoré začínali mať prvé jarné puky, hoci bolo ešte veľmi chladno. Zrazu však bolo ako v horúcom lete, až som si hneď musel vyzliecť zimný kabát. Hlas sa mi triasol a nebol som schopný jedno súvislé slovíčko vyrieknuť.
Konečne sme sa ukľudnili, hoci sme obaja chceli, aby to nikdy neskončilo a trvalo to do nekonečna. Pripadal som si ako pri prvom zamilovaní a bol som ako malý psíček, čo okolo len pobeháva a nevie čo robiť. Nasmerovaní sme boli na západ, smerom do Badenu, ktorý bol iba naskok, asi 3 kilometre. Pomaly, i keď trochu váhavo, sa pohýnala od krajnice. Vzápätí ale znovu stočila volant naspäť ku krajnici a zaparkovala: "Janko, ja nie som schopná takto jazdiť, skrátka nemôžem, ja som z toho celá preč. Čo budeme robiť?" Ťažká otázka pre človeka, ktorý ani sám nevedel čo so sebou. Myslím, že som ani nič nevyriekol a len som tam sedel ako hríbik. Pozerali sme jeden druhému do očí a čítali si myšlienky. Neviem, ale určite dlho som nebol schopný odpovedať a len som naďalej pozeral do tých jej krásnych modrých nezábudkových očí, ktoré mi telegrafovali len tie najpríjemnejšie správy. Sedeli sme naďalej v aute a stále blízko tábora, na verejnosti. Cítil som sa dosť nepríjemne a ona to vycítila. Po chvíľke odtiahla auto ďalej od tábora, do nekonečne dlhej aleje. Zaparkovali sme na peknom a kľudnom mieste. Vôbec nič sa nezmenilo a všetko bolo také isté ako aj pred necelou minútkou. Bola to len prerušená pieseň a zase sme hneď v nej aj pokračovali. Znovu sme sa spojili v tom silnom objatí a srdcia nám bili na lepší život. Bolo to prekrásne, keď som to jej držal takmer v dlani a bolo také nádherne teplučké a šťastné. Poskakovalo od radosti a ja som ho nežne chytil oboma dlaňami a chránil som ho od zimy, ktorá bola všade naokolo. Aj som sa mu jemne prihováral a ono mi vždy odpovedalo, viac a viac sa túlilo v mojich dlaniach, ktoré svojou láskou vyhrialo. Priložil som si ho k lícu a ono mi rumenec veľký vytvorilo, až som žiaril ako slniečko. Zrazu bolo akosi viac svetla v ten sychravý deň a stromy akoby začali ožívať a kvitnúť priamo pred nami. Kvety sa zafarbili všetkými farbami, vtáčiky veselo štebotali a poletovali poblíž nášho auta a občas nám nakukli do okienka. Ale aj rýchlo odleteli, ale iba kúsok, vždy sa k nám vracali a tešili sa z nášho šťastia. Čas ubiehal a my sme sa cítili fantasticky. Toľko sladkých bozkov som ešte nikdy v živote nezažil a všetky boli jeden krajší od druhého. Mali sme sa veľmi radi a bolo mi úžasne. Vášeň sa pomaly ako-tak utíšila a tak sme sa dohodli, že budeme pokračovať v našom výlete.
Jemne a šťastne mi pridržiavajúc ruku odbočila na cestu a pokračovali sme v jazde nádhernou krajinou. Išli sme do Badenu, kde ma pozvala na slávnostný obed do peknej reštaurácie, akých je tam viacero, priamo na pešej zóne. Auto zaparkovala neďaleko divadla, ku ktorému sa neskoršie ešte v mojich spomienkach vrátim.
Mladá dáma nás uviedla k stolu, tiež vedľa okna, z ktorého sme mali nádherný výhľad na susediaci parčík, kde v lete bývavali klasické koncerty. Bola to záhrada vedľa badenského Kasína, pod strmším vŕškom, z ktorého sa občas skotúľali nadol vápencové kamienky. Všetky cestičky boli pekným bielym štrkom vystlané ako perinkou...
V centre bola Beethowenova busta a stolov okolo plno, aby si ľudia mali kde posadať počas letných koncertov. Neskoršie, v roku 1986, som sa znovu vrátil na tieto miesta, ktoré mi tento krásny deň pripomenuli.
Čašník sa pristavil a ponúkal nás aperitívom a ona vybrala červené Cinzano s jemným plátkom citróna doň ponoreným. Pripili sme si na naše zdravie a stretnutie. Oči sa nám znovu stretli a ja som trochu prudšie vstal a všetko rozlial. Byy (neviem aké slovo myslí, mohlo by byť Súc?) Súc slepý a hluchý som ju k sebe pritiahol a vtlačil jej hlboký, horúci bozk. Ona z toho zaskočená ma jemne odtlačila na okamih kratučký, ale vzápätí si ma k sebe silno privinula...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-