Divadelná hra Výklad
/Pokračovanie komorného príbehu pre dve osoby a jeden výklad/
Osoby:
Viktor Veselý, 63 rokov
Agáta Veselá, 59 rokov
Prvý obraz
/Byt zariadený podľa vkusu staršej generácie. V zámke štrkocú kľúče, vstupujú Agáta s Viktorom. Viktor má v ruke veľký kufor. Vracia sa z liečenia./
Agáta: - Skoro nás s tými kufriskami odnieslo.
Viktor: - Aké kufriská? Však mám len jeden kufor. Keby si sa vracala ty, vtedy by to boli kufriská.
Agáta: - To myslím obrazne. Vieš, my umelci sme už raz takí. No, zlož sa, uvarím čajík a porozprávaš mi čo a ako. /Kým si Viktor umýva ruky, Agáta odbehne do kuchyne, počuť, ako si spieva. Hoci spieva falošne, nepripúšťa si svoj hluch, je presvedčená, že má talent./
Viktor /vchádza do obývačky/: - Agátka, nie! Agáta! Agátááá!
Agáta /prichádza s dvoma šálkami čaju v rukách. Kladie ich na stolík/: - Aké Agáta? Čo sa zastrelím, keď som umelecky nadaná? Tento hlas je dielom boha, aby si vedel. /obráti oči smerom hore/ Ďakujem ti, bože.
Viktor /mávne rukou a sadá si k stolíku/.
Agáta: - Tak ako bolo?
Viktor: - Dobre.
Agáta: - A to je všetko?
Viktor: - Všetko.
Agáta: - S vami obyčajnými ľuďmi je to len kríž. Vraj všetko! Tak po prvé: s kým si býval na izbe? Po druhé: chodili ste do spoločnosti? Po tretie: stačili ti ponožky?
Viktor: - S kým som býval na izbe! Čo ti ho mám prstom ukázať? Nejaký Fero Smutný z Jura pri Bratislave. Stačí?
Agáta: - Ale to vám urobili naschvál!
Viktor: - Nerozumiem.
Agáta: - Tak dobre počúvaj: Viktor Veselý. To si ty. A s kým si býval? S Ferom Smutným! Veselý a Smutný! Veselý a Smutný!
Viktor: - No a čo? Ja som ani nevedel, že sa volá Smutný. Celý čas bol pre mňa Fero a hotovo. Až keď sme si vymenili adresu, som zistil, že sa volá Smutný.
Agáta: - Dúfam, že to bol aspoň slušný človek...
Viktor: - Neboj sa, slušný. Nechodil po baroch, liečil sa a každý deň si menil ponožky. Stačí?
Agáta: - Vieš čo, Viktor? Nabudúce pôjdem s tebou!
Viktor: - Tak ti radšej rýchlo niečo porozprávam. Počkaj... Také pikošky ti chcem... Aha! Jeden chlapík z vedľajšej izby napríklad. Bol v Grand hoteli a tam mali okolo baru samé zrkadlá. Chcel ísť na záchod, vstal a šiel rovno proti jednému zrkadlu. Keď bol tesne pri ňom, hovorí sám sebe do zrkadla: Tak ako? Pustíš ma konečne? Dobré, čo? Alebo na izbe oproti býval taký jeden exot. Predstav si, že jeho sused mal zbierať moč počas 48 hodín. Dali mu na to nádobu. A tento exot, aby nemusel v noci chodiť von, vždy mu do tej nádoby pridal svoju dávku. Tiež dobré, čo? Ináč – všetko po starom. Ako minulý rok. Redukčná diéta, každý deň prechádzky, tí istí lekári. Ponožky som si menil. A ty ako? Ako si sa celý čas mala?
Agáta: - No! Tak bola som u svojho kaderníka. Včera. Dúfam, že si si všimol.
Viktor: - Aha...
Agáta: - Ale ty ma nepočúvaš, drágam. Bola som u svojho ka-der-ní-ka. Cítiš ten rozdiel? Bože, vy obyčajní ľudia máte také iné myslenie!
Viktor: - No tak si bola u kaderníka. Čo také iné sa stalo ako inokedy?
Agáta: - To, že v našom meste si otvoril kaderníctvo kaderník! Chlap! Robí také odvážne strihy... Však nakoniec vidíš sám. No a ten kaderník tam má, prosím ťa pekne, zrkadlá, ktoré zoštíhľujú! Polovica mesta tam chodí. Aj ja som sa bola dať trošku omladiť... Ale chodia tam ženy, čo len prídu dnu, a chcú sa vidieť v tých zrkadlách. Na účes je im už ľúto dať päť stovák.
Viktor: - Koľkooo?
Agáta: - No päť predsa. Hádam by si nechcel, aby som si išla dať urobiť hlavu za dve stovky! Mám nejakú úroveň, nie?
Viktor: - Ty máš vždy pravdu, Agátka... /obaja pijú čaj. Viktor na stole zbadá akési prospekty./ A toto je čo?
Agáta: - Konečne si si všimol! Prihlásila som nás ... Takto: Agentúra Psyché uverejnila takú anketu.
Viktor: - Anketu? O čom?
Agáta: - Skúmali manželský život.
Viktor: - Manželský život? A čí?
Agáta: - Čí asi? Keď som tú anketu vyplnila, tak asi n á š manželský život.
Viktor: - A čo vlastne chceli vedieť?
Agáta: - No... napríklad naše povolanie.
Viktor: - To je už pasé. Sme dôchodcovia a tých je dnes ako pliev.
Agáta: - Nie tak celkom. V kolonke manžel som napísala dôchodca a v kolonke manželka umelkyňa.
Viktor: - Nie si pri rozume. Aká umelkyňa? Si bývalá účtovníčka.
Agáta: - Napísala som básnickú zbierku. Nikto ju ešte nevydal, ale to len preto, že žijeme v tomto malom meste. Prečo, myslíš, mi neodpísali zo Slovenského spisovateľa? Stačí, keď si pozreli pečiatku: Rimavská Sobota! No prosím ťa, kto kedy vydal básnickú zbierku niekomu z Rimavskej Soboty? Nabudúce pošlem svoju zbierku z košickej pošty. Východniari sú dosť silní. Je to klika.
Viktor: - Agáta, spamätaj sa! Si bývalá účtovníčka! To, že si napísala pár veršov, neznamená, že si umelkyňa!
Agáta: - Malá lož nikomu neublíži. Ja sa ako umelkyňa cítim! Keď som minule Kolárovej čítala zo svojich veršov, tak plakala, aby si vedel!
Viktor: - Dvakrát nepoviem, že ronila slzy len preto, že ťa musela počúvať.
Agáta: - Viktor!
Viktor: - Tak teda prepáč! Vráťme sa k tej ankete. Kde si nás to vlastne prihlásila?
Agáta: - Ako som už povedala: vyplnila som anketu, iba také banálnosti. Povolanie, vek, choroby, náš sexuálny život.
Viktor: - Čože?
Agáta: - Neboj sa, uviedla som tam aj milostnú predohru. My umelci s fantáziou problém nemáme. Napísala som... /stíši hlas/, že sa milujeme každý druhý deň! /chichoce sa/ A to asi zabodovalo, lebo nás vybrali!
Viktor: - Počkaj, nerozumiem.
Agáta: - Tak ja to skrátim: budeme mesiac bývať vo výklade.
Viktor: - Hádam nemyslíš to sklenené monštrum na námestí?
Agáta: - Ale kdeže! Budeme v Bratislave. Asi na Obchodnej, ale to neviem presne.
Viktor: - To už prečo?
Agáta: - Budeme tam bývať, robiť všetko tak ako doteraz a dajú nám tristotisíc.
Viktor: - A to len tak? A čo nákupy? A naše prechádzky pri Rimave?
Agáta: - Mesiac vydržíš aj bez prechádzok. Potom si to vynahradíš.
Viktor: - Tristotisíc vravíš?
Agáta: - Tristo. A ten výklad zariadia tak, ako náš byt. Na nákupy nebudeme chodiť, chladnička bude plná, mrazák tiež, aj minerálkami nás zásobia. Bude tam telka, rádio. Ja neviem, čo viac by sme chceli...
Viktor: - Ty si sa určite dala nachytať.
Agáta: - Veď sa pozri, je to notársky overené, všimni si tie pečiatky.
Viktor: - A kedy to bude?
Agáta: - V lete. Tesne predtým si dám urobiť účes, aby som nejako vyzerala, kúpim si nejaké pekné domáce oblečenie, najlepšie tmavšie, to zoštíhľuje. Možno modré. A na kozmetičku tiež nesmiem zabudnúť. Hneď zajtra sa u nej objednám. Ono to asi cez ten výklad nebude vidieť, ale určite tam budú kamery. Taká kamera odhalí akýkoľvek nedostatok...
Viktor: - Kto je už na teba zvedavý...
Agáta: - Viktor!
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.