Divadelná hra Výklad

               /Pokračovanie komorného príbehu pre dve osoby a jeden výklad/   

Osoby:

Viktor Veselý, 63 rokov

Agáta Veselá, 59 rokov

                                   Prvý obraz

/Byt zariadený podľa vkusu staršej generácie. V zámke štrkocú kľúče, vstupujú Agáta s Viktorom. Viktor má v ruke veľký kufor. Vracia sa z liečenia./

Agáta: - Skoro nás s tými kufriskami odnieslo.

Viktor: - Aké kufriská? Však mám len jeden kufor. Keby si sa vracala ty, vtedy by to boli kufriská.

Agáta: - To myslím obrazne. Vieš, my umelci sme už raz takí. No, zlož sa, uvarím čajík a porozprávaš mi čo a ako. /Kým si Viktor umýva ruky, Agáta odbehne do kuchyne, počuť, ako si spieva. Hoci spieva falošne, nepripúšťa si svoj hluch, je presvedčená, že má talent./

Viktor /vchádza do obývačky/: - Agátka, nie! Agáta! Agátááá!

Agáta /prichádza s dvoma šálkami čaju v rukách. Kladie ich na stolík/: - Aké Agáta? Čo sa zastrelím, keď som umelecky nadaná? Tento hlas je dielom boha, aby si vedel. /obráti oči smerom hore/ Ďakujem ti, bože.

Viktor /mávne rukou a sadá si k stolíku/.

Agáta: - Tak ako bolo?

Viktor: - Dobre.

Agáta: - A to je všetko?

Viktor: - Všetko.

Agáta: - S vami obyčajnými ľuďmi je to len kríž. Vraj všetko! Tak po prvé: s kým si býval na izbe?  Po druhé: chodili ste do spoločnosti? Po tretie: stačili ti ponožky?

Viktor: - S kým som býval na izbe! Čo ti ho mám prstom ukázať? Nejaký Fero Smutný z Jura pri Bratislave. Stačí?

Agáta: - Ale to vám urobili naschvál!

Viktor: - Nerozumiem.

Agáta: - Tak dobre počúvaj: Viktor Veselý. To si ty. A s kým si býval? S Ferom Smutným! Veselý a Smutný! Veselý a Smutný!

Viktor: - No a čo? Ja som ani nevedel, že sa volá Smutný. Celý čas bol pre mňa Fero a hotovo. Až keď sme si vymenili adresu, som zistil, že sa volá Smutný.

Agáta: - Dúfam, že to bol aspoň slušný človek...

Viktor: - Neboj sa, slušný. Nechodil po baroch, liečil sa a každý deň si menil ponožky. Stačí?

Agáta: - Vieš čo, Viktor? Nabudúce pôjdem s tebou!

Viktor: - Tak ti radšej rýchlo niečo porozprávam. Počkaj... Také pikošky ti chcem... Aha! Jeden chlapík z vedľajšej izby napríklad. Bol v Grand hoteli a tam mali okolo baru samé zrkadlá. Chcel ísť na záchod, vstal a šiel rovno proti jednému zrkadlu. Keď bol tesne pri ňom, hovorí sám sebe do zrkadla: Tak ako? Pustíš ma konečne? Dobré, čo? Alebo na izbe oproti býval taký jeden exot. Predstav si, že jeho sused mal zbierať moč počas 48 hodín. Dali mu na to nádobu. A tento exot, aby nemusel v noci chodiť von, vždy mu do tej nádoby pridal svoju dávku. Tiež dobré, čo? Ináč – všetko po starom. Ako minulý rok. Redukčná diéta, každý deň prechádzky, tí istí lekári. Ponožky som si menil. A ty ako? Ako si sa celý čas mala?

Agáta: - No! Tak bola som u svojho kaderníka. Včera. Dúfam, že si si všimol.

Viktor: - Aha...

Agáta: - Ale ty ma nepočúvaš, drágam. Bola som u svojho ka-der-ní-ka. Cítiš ten rozdiel? Bože, vy obyčajní ľudia máte také iné myslenie!

Viktor: - No tak si bola u kaderníka. Čo také iné sa stalo ako inokedy?

Agáta:  - To, že v našom meste si otvoril kaderníctvo kaderník! Chlap! Robí také odvážne strihy... Však nakoniec vidíš sám. No a ten kaderník tam má, prosím ťa pekne, zrkadlá, ktoré zoštíhľujú! Polovica mesta tam chodí. Aj ja som sa bola dať trošku omladiť... Ale chodia tam ženy, čo len prídu dnu, a chcú sa vidieť v tých zrkadlách. Na účes je im už ľúto dať päť stovák.

Viktor: - Koľkooo?

Agáta: - No päť predsa. Hádam by si nechcel, aby som si išla dať urobiť hlavu za dve stovky! Mám nejakú úroveň, nie?

Viktor: - Ty máš vždy pravdu, Agátka... /obaja pijú čaj. Viktor na stole zbadá akési prospekty./ A toto je čo?

Agáta:  - Konečne si si všimol! Prihlásila som nás ... Takto: Agentúra Psyché uverejnila takú anketu.

Viktor: - Anketu? O čom?

Agáta: - Skúmali manželský život.

Viktor: - Manželský život? A čí?

Agáta: - Čí asi? Keď som tú anketu vyplnila, tak asi  n á š  manželský život.

Viktor: - A čo vlastne chceli vedieť?

Agáta: - No... napríklad naše povolanie.

Viktor: - To je už pasé. Sme dôchodcovia a tých je dnes ako pliev.

Agáta: - Nie tak celkom. V kolonke manžel som napísala dôchodca a v kolonke manželka umelkyňa.

Viktor: - Nie si pri rozume. Aká umelkyňa? Si bývalá účtovníčka.

Agáta: - Napísala som básnickú zbierku. Nikto ju ešte nevydal, ale to len preto, že žijeme v tomto malom meste. Prečo, myslíš, mi neodpísali zo Slovenského spisovateľa? Stačí, keď si pozreli pečiatku: Rimavská Sobota! No prosím ťa, kto kedy vydal básnickú zbierku niekomu z Rimavskej Soboty? Nabudúce pošlem svoju zbierku z košickej pošty. Východniari sú dosť silní. Je to klika.

Viktor: - Agáta, spamätaj sa! Si bývalá účtovníčka! To, že si napísala pár veršov, neznamená, že si umelkyňa!

Agáta:  - Malá lož nikomu neublíži. Ja sa ako umelkyňa cítim! Keď som minule Kolárovej čítala zo svojich veršov, tak plakala, aby si vedel!

Viktor: - Dvakrát nepoviem, že ronila slzy len preto, že ťa musela počúvať.

Agáta: - Viktor!

Viktor: - Tak teda prepáč! Vráťme sa k tej ankete. Kde si nás to vlastne prihlásila?

Agáta: - Ako som už povedala: vyplnila som anketu, iba také banálnosti. Povolanie, vek, choroby, náš sexuálny život.

Viktor: - Čože?

Agáta: - Neboj sa, uviedla som tam aj milostnú predohru. My umelci s fantáziou problém nemáme. Napísala som... /stíši hlas/, že sa milujeme každý druhý deň! /chichoce sa/ A to asi zabodovalo, lebo nás vybrali!

Viktor: - Počkaj, nerozumiem.

Agáta: - Tak ja to skrátim: budeme mesiac bývať vo výklade.

Viktor: - Hádam nemyslíš to sklenené monštrum na námestí?

Agáta: - Ale kdeže! Budeme v Bratislave. Asi na Obchodnej, ale to neviem presne.

Viktor: - To už prečo?

Agáta: - Budeme tam bývať, robiť všetko tak ako doteraz a dajú nám tristotisíc.

Viktor: - A to len tak? A čo nákupy? A naše prechádzky pri Rimave?

Agáta: - Mesiac vydržíš aj bez prechádzok. Potom si to vynahradíš.

Viktor: - Tristotisíc vravíš?

Agáta: - Tristo. A ten výklad zariadia tak, ako náš byt. Na nákupy nebudeme chodiť, chladnička bude plná, mrazák tiež, aj minerálkami nás zásobia. Bude tam telka, rádio. Ja neviem, čo viac by sme chceli...

Viktor: - Ty si sa určite dala nachytať.

Agáta: - Veď sa pozri, je to notársky overené, všimni si tie pečiatky.

Viktor: - A kedy to bude?

Agáta: - V lete. Tesne predtým si dám urobiť účes, aby som nejako vyzerala, kúpim si nejaké pekné domáce oblečenie, najlepšie tmavšie, to zoštíhľuje. Možno modré. A na kozmetičku tiež nesmiem zabudnúť. Hneď zajtra sa u nej objednám. Ono to asi cez ten výklad nebude vidieť, ale určite tam budú kamery. Taká kamera odhalí akýkoľvek nedostatok...

Viktor: - Kto je už na teba zvedavý...

Agáta: - Viktor!