Divadelná hra Výklad
/Pokračovanie komorného príbehu pre dve osoby a jeden výklad/
Osoby:
Viktor Veselý, 63 rokov
Agáta Veselá, 59 rokov
Prvý obraz
/Byt zariadený podľa vkusu staršej generácie. V zámke štrkocú kľúče, vstupujú Agáta s Viktorom. Viktor má v ruke veľký kufor. Vracia sa z liečenia./
Agáta: - Skoro nás s tými kufriskami odnieslo.
Viktor: - Aké kufriská? Však mám len jeden kufor. Keby si sa vracala ty, vtedy by to boli kufriská.
Agáta: - To myslím obrazne. Vieš, my umelci sme už raz takí. No, zlož sa, uvarím čajík a porozprávaš mi čo a ako. /Kým si Viktor umýva ruky, Agáta odbehne do kuchyne, počuť, ako si spieva. Hoci spieva falošne, nepripúšťa si svoj hluch, je presvedčená, že má talent./
Viktor /vchádza do obývačky/: - Agátka, nie! Agáta! Agátááá!
Agáta /prichádza s dvoma šálkami čaju v rukách. Kladie ich na stolík/: - Aké Agáta? Čo sa zastrelím, keď som umelecky nadaná? Tento hlas je dielom boha, aby si vedel. /obráti oči smerom hore/ Ďakujem ti, bože.
Viktor /mávne rukou a sadá si k stolíku/.
Agáta: - Tak ako bolo?
Viktor: - Dobre.
Agáta: - A to je všetko?
Viktor: - Všetko.
Agáta: - S vami obyčajnými ľuďmi je to len kríž. Vraj všetko! Tak po prvé: s kým si býval na izbe? Po druhé: chodili ste do spoločnosti? Po tretie: stačili ti ponožky?
Viktor: - S kým som býval na izbe! Čo ti ho mám prstom ukázať? Nejaký Fero Smutný z Jura pri Bratislave. Stačí?
Agáta: - Ale to vám urobili naschvál!
Viktor: - Nerozumiem.
Agáta: - Tak dobre počúvaj: Viktor Veselý. To si ty. A s kým si býval? S Ferom Smutným! Veselý a Smutný! Veselý a Smutný!
Viktor: - No a čo? Ja som ani nevedel, že sa volá Smutný. Celý čas bol pre mňa Fero a hotovo. Až keď sme si vymenili adresu, som zistil, že sa volá Smutný.
Agáta: - Dúfam, že to bol aspoň slušný človek...
Viktor: - Neboj sa, slušný. Nechodil po baroch, liečil sa a každý deň si menil ponožky. Stačí?
Agáta: - Vieš čo, Viktor? Nabudúce pôjdem s tebou!
Viktor: - Tak ti radšej rýchlo niečo porozprávam. Počkaj... Také pikošky ti chcem... Aha! Jeden chlapík z vedľajšej izby napríklad. Bol v Grand hoteli a tam mali okolo baru samé zrkadlá. Chcel ísť na záchod, vstal a šiel rovno proti jednému zrkadlu. Keď bol tesne pri ňom, hovorí sám sebe do zrkadla: Tak ako? Pustíš ma konečne? Dobré, čo? Alebo na izbe oproti býval taký jeden exot. Predstav si, že jeho sused mal zbierať moč počas 48 hodín. Dali mu na to nádobu. A tento exot, aby nemusel v noci chodiť von, vždy mu do tej nádoby pridal svoju dávku. Tiež dobré, čo? Ináč – všetko po starom. Ako minulý rok. Redukčná diéta, každý deň prechádzky, tí istí lekári. Ponožky som si menil. A ty ako? Ako si sa celý čas mala?
Agáta: - No! Tak bola som u svojho kaderníka. Včera. Dúfam, že si si všimol.
Viktor: - Aha...
Agáta: - Ale ty ma nepočúvaš, drágam. Bola som u svojho ka-der-ní-ka. Cítiš ten rozdiel? Bože, vy obyčajní ľudia máte také iné myslenie!
Viktor: - No tak si bola u kaderníka. Čo také iné sa stalo ako inokedy?
Agáta: - To, že v našom meste si otvoril kaderníctvo kaderník! Chlap! Robí také odvážne strihy... Však nakoniec vidíš sám. No a ten kaderník tam má, prosím ťa pekne, zrkadlá, ktoré zoštíhľujú! Polovica mesta tam chodí. Aj ja som sa bola dať trošku omladiť... Ale chodia tam ženy, čo len prídu dnu, a chcú sa vidieť v tých zrkadlách. Na účes je im už ľúto dať päť stovák.
Viktor: - Koľkooo?
Agáta: - No päť predsa. Hádam by si nechcel, aby som si išla dať urobiť hlavu za dve stovky! Mám nejakú úroveň, nie?
Viktor: - Ty máš vždy pravdu, Agátka... /obaja pijú čaj. Viktor na stole zbadá akési prospekty./ A toto je čo?
Agáta: - Konečne si si všimol! Prihlásila som nás ... Takto: Agentúra Psyché uverejnila takú anketu.
Viktor: - Anketu? O čom?
Agáta: - Skúmali manželský život.
Viktor: - Manželský život? A čí?
Agáta: - Čí asi? Keď som tú anketu vyplnila, tak asi n á š manželský život.
Viktor: - A čo vlastne chceli vedieť?
Agáta: - No... napríklad naše povolanie.
Viktor: - To je už pasé. Sme dôchodcovia a tých je dnes ako pliev.
Agáta: - Nie tak celkom. V kolonke manžel som napísala dôchodca a v kolonke manželka umelkyňa.
Viktor: - Nie si pri rozume. Aká umelkyňa? Si bývalá účtovníčka.
Agáta: - Napísala som básnickú zbierku. Nikto ju ešte nevydal, ale to len preto, že žijeme v tomto malom meste. Prečo, myslíš, mi neodpísali zo Slovenského spisovateľa? Stačí, keď si pozreli pečiatku: Rimavská Sobota! No prosím ťa, kto kedy vydal básnickú zbierku niekomu z Rimavskej Soboty? Nabudúce pošlem svoju zbierku z košickej pošty. Východniari sú dosť silní. Je to klika.
Viktor: - Agáta, spamätaj sa! Si bývalá účtovníčka! To, že si napísala pár veršov, neznamená, že si umelkyňa!
Agáta: - Malá lož nikomu neublíži. Ja sa ako umelkyňa cítim! Keď som minule Kolárovej čítala zo svojich veršov, tak plakala, aby si vedel!
Viktor: - Dvakrát nepoviem, že ronila slzy len preto, že ťa musela počúvať.
Agáta: - Viktor!
Viktor: - Tak teda prepáč! Vráťme sa k tej ankete. Kde si nás to vlastne prihlásila?
Agáta: - Ako som už povedala: vyplnila som anketu, iba také banálnosti. Povolanie, vek, choroby, náš sexuálny život.
Viktor: - Čože?
Agáta: - Neboj sa, uviedla som tam aj milostnú predohru. My umelci s fantáziou problém nemáme. Napísala som... /stíši hlas/, že sa milujeme každý druhý deň! /chichoce sa/ A to asi zabodovalo, lebo nás vybrali!
Viktor: - Počkaj, nerozumiem.
Agáta: - Tak ja to skrátim: budeme mesiac bývať vo výklade.
Viktor: - Hádam nemyslíš to sklenené monštrum na námestí?
Agáta: - Ale kdeže! Budeme v Bratislave. Asi na Obchodnej, ale to neviem presne.
Viktor: - To už prečo?
Agáta: - Budeme tam bývať, robiť všetko tak ako doteraz a dajú nám tristotisíc.
Viktor: - A to len tak? A čo nákupy? A naše prechádzky pri Rimave?
Agáta: - Mesiac vydržíš aj bez prechádzok. Potom si to vynahradíš.
Viktor: - Tristotisíc vravíš?
Agáta: - Tristo. A ten výklad zariadia tak, ako náš byt. Na nákupy nebudeme chodiť, chladnička bude plná, mrazák tiež, aj minerálkami nás zásobia. Bude tam telka, rádio. Ja neviem, čo viac by sme chceli...
Viktor: - Ty si sa určite dala nachytať.
Agáta: - Veď sa pozri, je to notársky overené, všimni si tie pečiatky.
Viktor: - A kedy to bude?
Agáta: - V lete. Tesne predtým si dám urobiť účes, aby som nejako vyzerala, kúpim si nejaké pekné domáce oblečenie, najlepšie tmavšie, to zoštíhľuje. Možno modré. A na kozmetičku tiež nesmiem zabudnúť. Hneď zajtra sa u nej objednám. Ono to asi cez ten výklad nebude vidieť, ale určite tam budú kamery. Taká kamera odhalí akýkoľvek nedostatok...
Viktor: - Kto je už na teba zvedavý...
Agáta: - Viktor!

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-