A nimi zostanú. Hneď po zápase sme bežali za nimi, aby sme sa ich najprv mohli aspoň dotknúť. Ba Juro Ivan sa s brankárom Reimannom aj rozprával, bol z nás najsmelší, možno aj preto mu zostala prezývka Ďuro Reimann.
V Tatrách som zažil aj nepríjemnú príhodu. Prišli ma tam navštíviť rodičia, otec aj matka. Na motorke ČZ 125 prešli Dobšinský kopec, aj stúpanie na Vernár. Raz sa aj prevrátili do priekopy, lebo otec matku nepoučil, a tá vraj chcela dobre jemu i sebe. Na motorke sedela prvýkrát, bicyklovať sa tiež nevedela (kto a za čo by jej bol kúpil bicykel), a tak si chuderka myslela, že v zátačke, keď sa bude otec nahýnať vpravo, tak aby nespadli, ona sa nahýnala opačne. Takže hneď na Dobšinskom kopci spadli aj s motorkou do priekopy. Pri rýchlosti dvadsať kálometrov za hodinu sa im nestalo nič, iba sa trošku zablatili. To by mi ešte nebolo vadilo. Stalo sa čosi horšie.
Moja mať mala oblečené nohavice, pantalóny! Takto odetú som ju ešte nikdy nevidel. Bola mladá, pekná, veď mala málo nad tridsať rokov, ale tie nohavice a tie pohľady mojich spolužiakov a hlavne spolužiačok?! Previnilo sa pozerali na ňu i n mňa. V duchu som sa modlil, aby čím skôr obaja odišli a aby tie nohavice hodila kdesi do čerta, lebo to akoby mi ani materou nebola. Ej, ale som si vydýchol, keď otec na štvrtý pokus odštartoval našu zetku so štátnou poznávacou značkou umičestnenou na prednom blatníku S-RA-140. Čo znamenalo, že na Slovensku (S) v Rožňavskom okrese (RA) bolo vtedy 140 motoriek rôznych značiek. Takáto vtedy bola doba technického pokroku i odievania. Keď som sa vrátil zo školy v prírode, zvykol som si aj na matkine nohavice, ktoré si obliekala výnimočne. Iba vtedy, keď ju otec niekde viezol na motorke. Aj v pohybe sa zosúladili. V zátačke sa nakláňali rovnako, nikdy sa už neprevrátili a prežili spolu päťdesiat rokov pekného, ale zložitého života.
(Úryvok z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, 2011 - so súhlasom autora)


























Písal sa rok 1950. Novozriadená stredná škola v Nižnej Slanej, do ktorej som chodil aj ja, vyhrala celoštátnu súťaž v zbere liečivých rastlín. Boli sme takí sfanatizovaní vtedajšími učiteľmi, že sme vyzbierali všetko, čo malo liečivé účinky. Nezbierali sme len my, ale aj celé naše rodiny a tie boli viacpočetné. Keď sa to všetko nazbierané vysušilo a zvážilo, boli sme najlepší. Odmena sladká. Vysoké Tatry - Detský raj! To zostáva v mysli na celý život. Učenie, výlety, fantastickí učitelia a nádherná príroda, akoby všetko bolo ochotné oddať sa nám, dedinským chlapcom a dievčatám, ktorí doposiaľ o Tatrách iba snívali. Dodnes na to spomíname, aj keď už nemnohí. Ale zažili sme tam aj čosi výnimočné, najviac zo športu. V tých časoch sa tam pripravovali futbalisti Slovana Bratislava a my sme boli na ich vystúpení - priateľskom zápase proti tatranskému výberu. Výsledok nie je podstatný. Zážitok zostal na prvom mieste. Mená ako Tegelhof, Pažický alebo brankár Reimann, to sú ozdoby slovenského futbalu.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a