
Tým, ktorí padli v oslobodzovacích bojoch, ale aj tým, ktorí sa vrátili z vojny s podlomeným zdravím a ďalej sa podieľali na živote boli v meste Dobšiná odhalené dva pamätníky (Pamätník padlých hrdinov na Ul. SNP a pamätník na Nám. troch ruží) a štyri pamätné tabule (budova železničnej stanice, budova SOŠT – bývalé gymnázium, budova radnice mesta a budova pošty). Vydesila ma však správa z tohto mestečka, ktorá odznela v televízii JOJ v relácii Krimi noviny dňa 20. októbra 2023 vo večerných hodinách. Priniesla z Dobšinej smutnú informáciu a hanebný pohľad na jeden zo zničených pamätníkov hrdinov SNP. Spomínam si na podobnú situáciu, ktorá sa stala v inej obci na hornom Gemeri, kde pomník venovaný hrdinom SNP neznámy páchatelia zneuctili poliatím čiernou farbou. Zistilo sa, že tento čin mali na svedomí neplnoleté deti, ktoré takýmto spôsobom mali splniť úlohu, aby boli prijaté do „overenej skupiny“.

O čo teda v Krimi novinách išlo? Moderátor relácie hneď na úvod pripomenul: „Viac ako 50 rokov stál v meste Dobšiná pamätník venovaný padlým hrdinom 2. svetovej vojny. Sochou z bronzu ho skrášlil známy sochár Vojtech Löffler. Dnes už známa socha na pamätníku chýba. Strhli ju vandali, po ktorých pátra polícia." Obrazovka televízora sa naplnila smutnými pohľadmi na spomínaný pamätník a dostalo slovo aj niekoľko obyvateľov mesta.
„Je to hanebné, že si nedokážeme vážiť ani odkaz histórie, ktorý nám bol daný,“ povedal do mikrofónu jeden z obyvateľov Dobšinej a dej tejto udalosti pokračoval ďalšími komentármi.
„Vzdaj úctu každý, kto ideš okolo tých, ktorí umreli, aby si ty žil,“ pripomenula slová z pamätníka redaktorka spravodajstva TV JOJ Martina Róžaiová.
"Tento nápis na pamätníku zrejme vandali, ktorí ho zničili, prečítať nestihli," pokračovala ďalej v komentovaní M. Rožaiová a dodala: "Vzácnu sochu z bronzu, ktorá bola symbolom tejto pamiatky niekto strhol a z miesta činu ušiel. Socha v tvare ženy váži niekoľko desiatok kilogramov. Páchateľ teda na zničenie pamätníka musel použiť značnú silu."
Ján Slovák, primátor Dobšinej: „Socha je historickým aj umeleckým dielom. Bola tu oddávna a neviem, či sa dá nazvať človekom osoba, ktorá dokáže niečo také spraviť. Sochu daroval sochár V. Löffler v roku 1969. Napriek tomu, že priestor je monitorovaný kamerovým systémom na zázname nie je poškodenie vzácnej pamiatky zaznamenané. Sochu priamo nevidno, nakoľko pamätník je medzi stromami a nikto nekalkuloval, že by niekto bol schopný niečo takéto spraviť."
Hovorkyňa KR PZ Košice: “ V podstate hanobil národnú a kultúrnu pamiatku tak, že poškodil pamätník hrdinov II. svetovej vojny.“
Obyvateľka Dobšinej: „To je už asi to posledné, keď si také niečo dovolia.“
Pamätník sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Mestského úradu v centre mesta. Ľudia prechádzajúci okolo si na jeho čestné miesto zvykli a ťažko sa im hľadali slová, keď videli, že ho niekto hrubo poškodil.
Mladý obyvateľ mesta: „To, čo robia doma, robia aj vonku. To je vandalizmus, podľa mňa."
Hovorkyňa KR PZ Košice: „Po zdokumentovaní začala Polícia trestné stíhanie pre prečin výtržníctva v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci. Páchateľovi, alebo páchateľoch v prípade dokázania viny hrozí trest odňatia slobody až na 3 roky.“
Ján Slovák: „Je zarážajúce pre každého normálneho človeka, že sa nájde osoba, ktorá dokáže znehodnotiť to, čo by sme si mali ctiť.“

Celé Slovensko je posiate podobnými pamätníkmi, ktoré sú svedkami najväčšej tragédie v dejinách ľudstva. Ale tiež výkričníkom, aby sa už história II. svetovej vojny nikdy neopakovala. Veď v nej zahynulo vyše 70 miliónov ľudí. Pomníky stoja aj v mnohých obciach a mestách na Gemeri – i na hornom Gemeri, kde je pochovaných taktiež mnoho z tých, ktorí v boji za slobodu položili svoje životy. Môžeme sa na takéto vandalské počiny, ako sa stalo v týchto dňoch v Dobšinej, nevšímavo pozerať? Hanbím sa, že sa toto v mojom rodnom kraji stalo a odsudzujem podobné prejavy hyenizmu všade, kdekoľvek inde.
Zdroj: Krimi TV JOJ, mestoDobsina.sk
Ondrej Doboš

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-