sviatkov v Dobšinej i s oslavou baníckeho stavu a baníckej práce. Oslavy majú svoju historickú tradíciu. Časť ich priebehu opísal banský hutmann András Jex v básničke napísanej v dobšinskom nemeckom dialekte - bulinerčine „Bi die olten Haier hon a Pfingstfest gaholden“, v preklade
„Ako starí baníci Turíčne sviatky dodržiavali“.
Uvádza v nej, že na tieto sviatky sa baníci pripravovali v časovom predstihu. Bolo nutné zaistiť i občerstvenie dobrým vínom, a to v dostatočnom množstve. Banícky otec – Bruderfater navrhol kúpiť 8 súdkov, ale členovia protestovali, že to nestačí pre 400 baníkov, navrhli 12, ale nakoniec sa dohodli na 10 súdkoch. Na oslavy, ktoré sa vtedy začali v Turíčny pondelok bol osobne mestským „hajdúkom“ pozvaný každý baník. Pokiaľ sa pre chorobu osláv zúčastniť nemohol, bola mu doručená pinta vína domov. Zábavy sa zvyčajne konali v niektorom z hostincov: Heim, Tri ruže, v bývalej prekrásnej Ľudovej záhrade pri Nižnom Hámri, alebo v hostinci Kúpele v Grindlu.
Oslavy mali svoj ceremoniál,
historické pravidlá priebehu, ktoré sa dodržujú i dnes (obnovené boli v roku 1990). Sú organizované v spolupráci a veľkou podporou primátora mesta a samosprávy mesta Dobšiná a prebiehajú nasledovne:
Uskutočňujú sa v turíčnu nedeľu. Pred vlastnou oslavou rozmiestnia členovia Baníckeho združenia po celom meste, v kostole a pred každým domom, najmä kde sú dievčatá, peknú briezku. Členovia Baníckeho združenia v baníckej uniforme a pozvaní hostia sa stretnú v Baníckom dome na Zimnej ulici o 8. hodine, kde ich privíta Banícky otec – Brudervater, alebo niektorý člen výboru združenia tradičným štamperlíkom alkoholu. Každému sa pripne na banícku čiapku, ostatným na hruď, kytička konvaliniek. Nasleduje družná debata a prezeranie archívu združenia v miestnostiach Baníckeho domu.
Hostia tu majú možnosť vidieť i dar banskej spoločnosti zo Schwarzenbergu (Čierna hora – Gápeľ), kde sa nachádzalo ložisko známe svojím bohatým medeným zrudnením a množstvom starých banských diel. Ide o banícke relikvie dobšinských baníkov. Ako uvádza Samuel Klein v knihe „Topscher Gatscholper" (1914) sa tieto používali na turíčny pondelok a to tak, že sa večer pri oslave položili na stôl: starý svietnik (Leuchter - drevená postavička baníka), hlava šteigra - banského technika (Hutmannshaupt) a čarovný pohár (Zauberbecher), na dne ktorého stála postavička baníka. Po obvode pohára je nápis v nemčine: „Es leben die Bergleut mit Schlägel und Eisen! Die müßen aus Topschau in Schwarzenberg reisen. Wie weit Sie da gehen in Gottlichen Wegen dan schenckt Ihnen der Höchste ein herzlichen Segen“. V preklade: „Nech žijú baníci s baníckymi kladivkami. V Dobšinej musia do čiernej bane fárať. Ako ďaleko božími cestami dôjdu, to zváži Boh srdečným požehnaním“.
Traduje sa, že pohár z relikvie využíval Bruderfater i humorne,
a to tak, že hosťovi – „nebaníkovi“ nalial na privítanie do pohára víno, resp. alkohol a po časovom odstupe ho ponúkol. Hosť ale s nemalým prekvapením zistil, že pohár je prázdny, čo aj dôrazne pripomenul. Bruderfater nahnevaným hlasom vykríkol: „Zase nám to ten smädný baník (bol umiestnený na dne pohára) všetko vypil.“ Pohár mal dvojité dno a tekutina doňho pretiekla.
Oslavy pokračujú ďalej nástupom všetkých prítomných do sprievodu pred baníckym domom. Na čele sú nesené banícke zástavy a banícke insígnie vyhotovené zvlášť pre vierovyznanie katolícke v roku 1862 a evanjelické v roku 1743. Súčasná zástava evanjelikov, pokrstená v roku 1939 v hostinci „U Fejéra“, je z dvojitej tmavozelenej látky rozmerov 1,00 x
Hudba mesta Dobšiná (žiaľ už len jediná dychovka v celej Slanskej doline) zahrá banícku hymnu a sprievod na čele s hudbou sa vyberie na okruh ulicami mesta. Sprievodu sa každoročne zúčastní veľa obyvateľov mesta a hostí z celého Slovenska, ako i zahraničných družobných miest mesta Dobšiná. Keď sa sprievod priblíži ku evanjelickému kostolu, oddelia sa z neho všetci účastníci evanjelického vyznania a katolíci pokračujú na bohoslužby do svojho kostola.
V každom z kostolov sú už na bohoslužbách zhromaždení občania mesta,
ktorí po vstupe baníkov do kostola povstanú, a tým prejavia hold baníckej práci. Baníci majú určené v kostole svoje čestné miesta v blízkosti oltára, pred ktorý sa postavia i baníci so zástavou a baníckymi insígniami. Na bohoslužbách, ktoré sú slúžené v duchu kresťanskej oslavy Turíčnych sviatkov sa venuje i veľká pozornosť baníkom, najmä v kázni pána farára, ktorý ocení ich nebezpečnú a ťažkú prácu a v modlitbe prosí Boha o ich ochranu v podzemí.
Po bohoslužbách sa všetci znova stretnú pred katolíckym kostolom a spoločne pokračujú v sprievode, za doprovodu hudby mestom až na Námestie baníkov, kde je pripravená slávnostná tribúna. Primátor mesta sa prihovorí slávnostným prejavom nastúpeným baníkom, prítomným občanom a hosťom. Pravidlom je, že mesto darmi ocení i niektorých baníkov Dobšinského baníckeho združenia za ich prácu a dodržiavanie starých historických zvykov baníkov. Po zaznení baníckej hymny baníci a všetci, ktorí majú záujem, odídu do kultúrneho domu, kde je pripravený program s občerstvením. Poobede pokračujú slávnosti zábavou.
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
{gallery}kultura/turice/dobsina{/gallery}

































Turíčne sviatky boli a i sú najväčšou udalosťou roka v baníckom meste Dobšiná, ale sú už i stovky rokov spájané s oslavou ťažkej baníckej práce. Banícka oslava sviatkov súvisí zo založením Baníckeho združenia - Bruderschaft, ktoré bolo založené prijatím ustanovenia mestskej rady Dobšinej, ktorá 21. septembra 1683 schválila „Smernice pre prevádzku baní a hámrov“. V týchto smerniciach sa nabádalo i k prejavom pobožnosti, k účasti na bohoslužbách, k prijímaniu oltárnej sviatosti. V nich sa uvádza aj to, že každý baník, hutník a uhliar je povinný na veľké sviatky, a teda i Turíce poskytnúť, podľa svojich možností, primeranú sumu na oferu. Tu treba hľadať myšlienku spojenia týchto kresťanských
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-