Tento presvedčil starostu, mešťanostov i banských podnikateľov o nutnosti založenia štôlne v najnižšom mieste, čím by sa overilo nielen pokračovanie ložísk nerastných surovín do hĺbky, ale aj ich prípadné dobývanie. V tejto dobe sa totiž ešte predpokladalo, že známe ložiská železných rúd Altenberg, Biengarten a Massörter, ako aj nikel-kobaltové rudné žily v banských poliach Zemberg, Mária, Jóremény a József majú svoje hĺbkové pokračovanie.
Tento projekt mal, pochopiteľne, veľký význam pre budúcnosť celého baníctva i mesta, o čom svedčí skutočnosť, že zainteresované strany a mesto sa rozhodli časť čistého príjmu z baní venovať na razenie Dedičnej štôlne.
Žiadosť o začatie razenia predložilo mesto rožňavskému kráľovskému banskému úradu dňa 4. decembra 1850. Projekt a meračské práce prekontroloval kráľovský banský splnomocnenec Ernest Pongrátz (Pongrátz Ernő).
Dňa 15. júla 1851 sa na miestnej obhliadke stretli odborníci, zainteresovaní majitelia baní a hlavný kráľovský banský dozorca gróf Nyári, ktorí uznali potrebu vyrazenia tohto diela, čím sa mohla začať realizácia projektu. Zarážkový bod bol stanovený na južnom svahu kopca Natterhüblchen v údolí Steinseifen, štôlňa smerovala priamočiaro pod banské pole Biengarten s azimutom 2h 7º 6`. Projekt určoval tieto parametre štôlne: výška profilu
Pre skoré dohotovenie štôlne, mesto Dobšiná plánovalo vyhĺbenie šachty v údolí Steinseifen, ktorá by v hĺbke Riaditeľ mestských baní Fridrich Czerva vo februári roku 1853 odstúpil z funkcie a podľa neoverených zpráv sa v priebehu roka v jednom z viedenských hotelov otrávil arzénom a zomrel. Vedenie razenia štôlne prevzal najprv Oto Modrach a po ňom dobšinský rodák Samuel Husz, ktorý v októbri 1853 ukončil bansko-štiavnickú akadémiu.
Počas vedenia jednotlivých riaditeľov mestských baní boli dosiahnuté nasledovné postupy pri razení štôlne:
15. 7. 1851 - 31. 12. 1852 1,5 roka Fridrich Czerva
1. 1. 1853 - 31. 12. 1856 3 roky Samuel Husz
6. 1. 1862 - 30. 9. 1871 8,2 roka Ľudovít Langsfeld
Náklady na vyrazenie jedného bežného metra boli 114 korún a 30 halierov vo vtedajšej mene. Ak uvážime, že dielo bolo potrebné vystužovať, ďalej zvýšené náklady spôsobené zbytočným razením šachty a náklady vyvolané riešením vetrania, nebolo razenie tejto štôlne tak drahé. Vyrazením štôlne sa dokázalo, že ložiská spomínaných železných rúd tvoria samostatné ploché šošovky a nikel-kobaltové rudy sa smerom do hĺbky vytrácajú. I keď jej realizácia nepriniesla celkom očakávaný výsledok, znamenala veľký prínos k ozrejmeniu geologickej stavby územia a prispela k odkrytiu ďalších rudných telies.
Postupným rozfáraním z tejto štôlne sa utvorilo niekoľko banských polí a neskôr pokračovali banské práce nielen v jej úrovni, ale aj nad a pod ňou. Tak sa dospelo k stavu, keď celý úsek tvorilo sedem obzorov, pričom prvý bol v úrovni štôlne Juraj, štvrtý v úrovni dedičnej štôlne. Obzory pod jej úrovňou boli najprv vyrazené z úpadníc, pozdejšie bola z úrovne štvrtého obzoru razená slepá šachta najprv na siedmy a neskôr prehĺbená až úroveň deviateho obzoru. V súvislosti s nerentabilitou ťažby, práce v štôlni i na celom ložisku skončili v roku 1969, kedy jej ústie bolo uzavreté.
Na základe monografie vydanej v roku 1907 spracoval Mikuláš Rozložník
Foto: archív autora, E. Šmelková
{jcomments on}
































V okolí baníckeho mesta Dobšiná sa nachádza veľký počet starších i novších banských diel, medzi ktorými významné miesto zaujíma tzv. Dedičná štôlňa. Tento rok uplynulo od jej dokončenia práve 110 rokov. I keď je o nej už zmienka, či v literatúre, alebo aj na stránke, pripomeňme si aspoň stručne jej históriu.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-