nemčinu, latinčinu a maďarčinu, čo mu neskôr pomohlo pri štúdiu archívnych dokumentov o histórii mesta Dobšinej a Rožňavy.
Po absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiu práva na Evanjelickom kolégiu v Prešove, kde ho viedol taktiež v celom Uhorsku uznávaný profesor Andrej Vandrák, rodák zo Štítnika. Po ukončení štúdia sa vrátil do Dobšinej ako advokát, kde okrem iného viedol archív mesta. V roku 1879 sa oženil z Gizelou Bretsovou, dcérou horára z obce Jovice pri Rožňave.
Po neúspešnej kandidatúre za richtára mesta Dobšiná sa presťahoval v roku 1881 do Rožňavy, kde pracoval u známeho verejného kráľovského notára Dr. Sándora Markó.
Napísal mnoho odborných článkov vo vtedajších časopisoch Századok, Erdészeti Lapok, Protesztáns Szemle, v budapeštianskych Pesti Napló, Képes Családi Lapok a miestnych novinách Rozsnyói Hiradó, Rozsnyó es Vidéke, ale jeho práce vyšli aj knižne, ako napríklad publikácia vydana v Košiciach: Dobschau, eine monographische Skizze (Košice 1878), ale najmä významná publikácia o histórii Dobšinej A bánya és vasipar története Dobsinán, ktorá bola vydaná v roku 1880 v Budapešti (foto č. 2). Zásluhou Sándora Hadobása, riaditeľa Baníckeho múzea v Rudabány – Maďarsko, bolo dielo J. Mikulíka v roku 2003 znovu knižne vydané (foto č. 3). Napísal i monografiu Rožňavy s názvom Magyar kisvárosi élet (Život maďarského malomesta), v ktorej spracoval dejiny mesta z rokov 1526 až 1715. Kniha vyšla v tlačiarni Michala Kovácsa v Rožňave v roku 1885. Jeho osoba by si zaslúžila väčšiu pozornosť pri hodnotení a spoznávaní jeho historicko-literárnych prác.
Vyčerpávajúca práca však podlomila jeho zdravotný stav, ktorý už od detstva nebol dobrý. Chcel ešte napísať históriu o šľachtických rodinách Gemera. Za mimoriadne treskúcej zimy sa preto vybral z obce Jovice, kde býval, do obce Betliar za grófom Emanuelom Andrássym s cieľom dostať povolenie na štúdium jeho mimoriadne bohatého archívu. Po rozhovore s grófom mu bolo povolenie udelené. Cesta v zime mu však natoľko uškodila, že po návrate dostal zápal pľúc a o desať dní 14.1.1886 ako 34 ročný zomrel.
Pochovaný je na cintoríne v Rožňave. Jeho hrob je i zásluhou mesta Rožňava udržiavaný a je evidovaný ako významné hrobové miesto, o čom svedčí i evidenčný list zostavený Evou Tományovou, odbornou pracovníčkou Krajského pamiatkového úradu Košice, pobočka Rožňava. Hrob a náhrobník je od 30.12.2005 evidovaný pod evidenčným číslom C1 – 13 v lokalite cintorína sektor 2, hrob č. 14. Je súčasťou murovanej ohrady cintorína. Na ploche steny sú umiestnené dve tabule zo žuly a s nápismi (foto č. 5 a 6).
December 2010
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
{gallery}kultura/osobnosti/jmik{/gallery}
{jcomments on}
Jozef Mikulík – advokát, archivár, historik – mimoriadna osobnosť Dobšinej i Gemera Doporučený
Napísal(a) Ondrej Rozložník
Jozef Mikulík – advokát, archivár, historik je mimoriadna osobnosť mesta Dobšiná, ktorá sa svojimi publikovanými prácami zaslúžila o dokumentáciu histórie tohto významného baníckeho mesta.
Narodil sa 24.1.1852 (niektoré pramene, v tom aj Slovenský biografický slovník, uvádzajú dátum narodenia 18.3.1852) v Dobšinej v chudobnej baníckej rodine. Bol veľmi nadaný a po skončení základnej školy pokračoval v štúdiách na Evanjelickom gymnáziu v Rožňave. Tu pod vedením profesora Karola Kramárčika, uznávaného odborníka v Uhorsku, sa venoval najmä štúdiu jazykov a histórii. Perfektne ovládal
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-