doc. PhDr. Juraj Valiska, CSc.
Zabudnutý gemerský básnik
(K nedožitým 105. narodeninám Samuela Pellionisa)
Dňa 17. júna 1975 si pripomenuli vďační Dobšinčania 105. narodeniny svojho rodáka, proletárskeho básnika Samuela Pellionisa. Dielo tohto ľudového majstra slova nezhodnotil doteraz dôkladnejšie nikto. Je to predovšetkým preto, lebo básnik bol jednoduchým obuvníkom, ktorý písal po nemecky v rodnom dobšinskom nárečí. Príslušníci spišskej nemeckej honorácie - profesori, advokáti, farári a statkári, ktorí stáli triedne úplne na druhom brehu, pokladali za neprimerané prijať medzi seba dobšinského "Hansa Sachsa", hoci veršovanky viacerých týchto spišskonemeckých básnikov neboli ani umelecky, tým menej ideovo na vyššej úrovni ako básne Samuela Pellionisa. Do nemeckých časopisov na východnom Slovensku, ako boli Karpathenpost, Zipser Heimat, Der Gründler a i. mal dvere zamknuté na sedem zámkov. Jeho dielo sa zachovalo zväčša iba v rukopise, vyšlo iba niekoľko desiatok básní v časopise Dobsina és vidéke alebo ako letáky (Fliegende Blätter) nákladom spomínaného časopisu. Mnoho básní i niekoľko jednoaktoviek prepisovali jeho obdivovatelia ručne, takže sa dnes môžeme stretnúť s viacerými rukopisnými exemplármi.
V slovenskej literárnej histórii sa Samuel Pellionis nedostal ani na perifériu, pretože jeho dielo nebolo jazykovo prístupné. A tak sa pri príležitosti jeho úmrtia (12. júla 1953) v nijakom časopise neobjavil nekrológ, a sté narodeniny básnika prebehli iba v kruhu pozostalých.
Dnes niet príčiny - ani triednej ani nijakej inej, aby sme sa k dielu Samuela Pellionisa nevracali. Po prvý raz sa mu dostalo určitého ocenenia v našej štúdii K nemeckej literatúre na východnom Slovensku1 r.1971. Samuel Pellionis sa spomínal aj v jednom príspevku na IV. konferencii Gemerskej vlastivednej spoločnosti2. Cieľom tohoto nášho príspevku je v prvom rade upozorniť na záslužné, hoci veľmi rozporné umelecké dielo tohto citlivého gemerského rodáka. Podrobnejšie zhodnotenie však prenecháme literárnym vedcom.
Básnik prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď r. 1888 odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku. Mimo rodného mestečka zotrval ešte nejaký čas, keď prijal "angažmán" v divadelnom súbore "Das Bruckmeyer Orpheum" v Budapešti. Nechýbalo veľa a jeho životná púť sa mohla uberať iným smerom. No nestal sa profesionálnym umelcom, lebo podľahol stále častejším a naliehavejším výzvam svojej mamičky, ktorá herectvo nepovažovala za profesiu, ale za komediantstvo.
Možno predpokladať, že sa literárne začiatky autora časovo zhodujú s jeho hereckými začiatkami.
Hoci Samuel Pellionis v detstve veľa čítal, nenadobudol systematické vzdelanie ani filozofické, ani literárne. Je len málo pravdepodobné, že by sa bol dostal do styku s marxistickou literatúrou. Jeho kritika kapitalizmu a vlčieho zákona vykorisťovania človeka človekom vychádza skôr z osobnej trpkej skúsenosti, ako z proletárskeho triedneho uvedomenia.Proti biede iných bojoval aj vlastnou biedou. Opravoval obuv najchudobnejším Dobšinčanom a za svoje služby buď neinkasoval žiadnu odmenu alebo iba symbolických pár halierov. Wieviel, Samu báči? (Koľko, Samu báči) - pýtali sa zákazníci. - Fufzich haler. Du host doch wenicher as wie ich (Päťdesiat halierov. Veď Ty máš toho ešte menej ako ja). Fufzich haler - to bola jeho najčastejšia taxa, a to aj za prácu, za ktorú iní účtovali 20 korún. V rodine Pellionisových remeslo nemalo teda nikdy zlaté dno. Bolo treba živiť početnú rodinu, a preto nie div, že medzi Samuelom a jeho manželkou dochádzalo občas k ostrejšej výmene názorov. "Pani majstrová" vyčítala manželovi jeho "veľkorysosť", na ktorú dopláca celá rodina.
Samuel Pellionis prešiel veľmi zložitým vývojom. Prežil štyri režimy, ale ku každému z nich prejavoval určitú skepsu. Iba na začiatku prvej svetovej vojny vystupuje ako rakúsko-uhorský "vlastenec" najmä v básňach Die Kriegsstrophe (1914) a Bundeslied (1915).
Dôsledky rozsiahleho ničenia ľudských i materiálnych hodnôt ho však z tejto choroby rýchlo vyliečili. V novembri 1917 píše Ruský otčenáš v spisovnej nemčine. Je to básnikova reakcia na Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu:
|
Das russische Vaterunser |
Ruský otčenáš
|
|
Vaterchen Zar, der du bist in Peterburg!Ausgeloscht werde dein Name! |
Báťuška cár, ktorý si v Peterburgu!
Lebo tvoje nie je ani kráľovstvo, ani moc, ani sláva |
Niet nijakých pochybností, že sa tu stavia na stranu ruského proletariátu. Samuel Pellonis odsúdil vo svojej poézii viackrát vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. Sociálne otázky však videl izolovane od triednych zápasov, hoci si aj uvedomoval, že príčinou biedy ľudu i jeho rodiny je kapitalizmus; takéto označenie súčasného spoločenského poriadku užíva už r.1912 v básni A Dischkurs met Taibels Grossmotter om 21. März 1912 (Diškurz s diablovou babičkou dňa 21. marca 1912). Bieda sa v Pellionisových básňach skloňovala vo všetkých pádoch. No i napriek tomu, že bol veriacim človekom, často dvíha svoj hlas aj proti cirkvi. V básni Mei Vaterunser (1919) sa humorne prihovára pánubohu:
|
Mei Vaterunser3 |
Moj otčenáš
|
|
Du geist uns unser täglich Brot. |
Chlieb každodenný Ty dávaš nám |
V básni Heilige Nacht je už oveľa smelší. Nielenže kritizuje farárov a cirkev, ale svoj hlas dvíha aj proti "pánubohu".
|
Heilige Nacht |
Svätá noc
|
|
Siehst du den Pfaffen am Altare |
Vzhliadni na popa ku oltáru! |
V ďalšej básni Zum Pfarra-Krieg žartovne medituje:
|
|
K farárskej vojne
|
|
Und bos es a longa Predich? |
A čo mi farárova dlhá kázeň? |
Na cirkev útočí aj v básni o exekúcii Die Pfandung, keď hovorí o cirkevnej dani:
|
|
Exekúcia
|
|
Man' plogt uns sear men Kiachenstaier. |
Nás hrozne gniavi daň cirkevná. |
V novembri 1918 píše báseň Topsebrisehes, v ktorej síce víta vznik ČSR, ale zároveň protestuje, že nebol likvidovaný súčasne s monarchiou aj sociálny útlak.
|
|
Dobšinská
|
|
Es Voterland fittert die Reichen. |
Bohatých kŕmi otčina. |
Proti moci kapitálu bojuje v básni Schwalbenzwitschern:
|
|
Štebotanie lastovičiek
|
|
Bis die Völker on Geld ban hängen |
Kým budú lipnúť na peniazoch, |
O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí. Pellionis bol ľudovým umelcom, ktorý nielen písal básne a skeče; ale zároveň plátal topánky a čižmy a vybavoval rozsiahlu korešpondenciu. Bolo to veľmi náročné na čas i energiu. A honorár? Nijaký! Z toho vznikali - ako sme už uviedli - hádky v rodine. Umelcovi sa uľavilo, ak si dal trochu vínka. Avšak napätie v rodine sa tým iba zvyšovalo.
Pellionis bol veľmi skromný človek. Nikdy ho nenapadlo túžiť po sláve. Nechcel sa stať ani svetovým ani celonárodným. Stačilo mu, že bol dušou a svedomím svojich dobšinských spoluobčanov. Vyjadroval ich nádeje a túžby, vybuchoval ich hnevom. Preto je jeho dielo aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici XX. storočia.
Básnickým jazykom z hľadiska prozódie sa nebudeme zaoberať podrobnejšie. Pellionisove básne sa líšia od prózy predovšetkým rýmom, či už vlastným alebo - asonanciou. Rým tu má funkciu eufonickú. Veľmi ťažko určiť metrickú schému básni. Iba v prekladoch z maďarčiny dbá na presný počet stôp, pretože tu ide väčšinou o spevné básne. Obľubuje štvor-, šesť-, osem- až desaťveršové strofy. Niekedy sa báseň do strof nečlení.
Počet stôp vo veršoch sa mení.
Jazyk je dosť chudobný na figúry a trópy. Pre nedostatok obraznosti sú básne zdĺhavé a rozvláčne, transkripcia nárečia je dosť nejednotná.
Svojím rozsahom predstavuje básnické dielo Samuela Pellionisa najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Je to úctyhodná pozostalosť. Väčšinu z nich, asi 90 %, napísal v niekdajšom nemeckom dobšinskom nárečí.
Básnik žil a tvoril uprostred nositeľov a užívateľov spomínaného dialektu. Preto je jeho dielo pre skúmanie fonetickej, fonologickej a gramatickej stavby vzácneho, dnes už odumierajúceho nárečia veľmi významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou. Keďže žil v štyroch režimoch, ani táto skutočnosť sa nemohla neodraziť v jeho jazyku. Jeho dielo je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. Keby nebolo Wulfilovho Strieborného kódexu4, nebolo by možné zrekonštruovať gótštinu.
Rovnako treba posudzovať aj dielo Samuela Pellionisa. A na tejto skutočnosti nemení vôbec nič ani Kleinov Topscher Gatscholper5, zbierka dobšinských klebiet od riaditeľa miestnej meštianskej školy. Ako príslušník "honorácie" snažil sa Samuel Klein sprostredkovať dobšinský folklór aj tým, čo nemecké dobšinské nárečie neovládali. Vytvoril akúsi "ideálnu nemeckú dobšinčinu" zrozumiteľnú aj tým, čo ovládali iba spisovnú nemčinu. Preto je Pellionisova pozostalosť hodnovernejšou dokumentáciou o dobšinskom nemeckom nárečí. Už z tohto dôvodu si ho musíme vysoko vážiť a jeho dielo patrične oceniť. A pretože sa tak doposiaľ nestalo, skláňame sa aj touto formou pred významným dielom, pred pamiatkou básnika pri príležitosti jeho nedožitých 105. narodenín.
Poznámky:
1 Pozri Juraj Valiska: K nemeckej literatúre na Spiši. In: Účasť východného Slovenska v
dejinách slovenskej literatúry. Zborník Matice slovenskej, Martin 1971, s. 119-124.
2 Pozri Juraj Valiska: K výskumu nemeckého nárečia v Dobšinej. In: Obzor Gemera, V,
1974, č. 2, s. 87-88.
to isté slovo vyskytuje vo viacerých grafických variáciách.
b) Preklady do slovenčiny urobil autor tejto štúdie sám. Sme si vedomí toho, že sú to
preklady miestami až príliš voľné i čo do ekvivalencie i pokiaľ ide o umeleckú stránku
básní.
4 Wulfila (311-383) preložil bibliu do vizigótšiny. Jeho preklad sa zachoval vo viacerých
fragmentoch, z ktorých najrozsiahlejší a najúplnejší je tzv. Codex argenteus. Do r. 1648 bol
jeho originál uložený v Prahe, odkiaľ ho na konci 30 ročnej vojny ulúpili švédski vojaci.
Odvtedy je v univerzitnej knižnici v Upsale. Z pôvodných 330 listov sa zachovalo 187.
Práve vďaka tomuto prekladu sú dnes k dispozícii podrobné učebnice gótštiny, napríklad
kniha profesorky Lomonosovej univerzity v Moskve M. M. Guchmanovej Gotskij jazyk,
Moskva 1958. Ostatné fragmenty tohto prekladu sú vzhľadom na svoj rozsah takmer
bezvýznamné. Túto poznámku si dovoľujeme aj preto, lebo Góti pravdepodobne tiahli
svojho času územím Gemera smerom na juhozápad a Alexander Štern, dobšinský rodák a
bývalý profesor nemčiny na Vysokej škole technickej v Košiciach, omylom pripisoval
dobšinskej nemčine gótsky pôvod. Jeho práca o tejto problematike ostala v rukopise.
5 Pozri TOPSCHER GATSCHOLPER. Eine Sammlung von Volksliedern, Sagen, Erzählung
und humoristischen Gedichten in Dobschauer Mundart von Samuel Klein.
Bürgerschuldirektor in Pension. Dobsina. Dobsina és vidéke
Buchdruckerei Aktiengesellschaft. 1914, 240 strán.
RNDr. Ondrej Rozložník
január 2011
Poznámka pána Rudolfa Pellionisa: "Ako vnuk tohto básnika, chcem uviesť niečo ku samotnému slovu Gakrokel. Ako píše pán Rozložník, uvedené slovo je viac významové a nedá sa celkom presne preložiť. To slovo Gakrokel sa v starej rodine Pellionisových doslova vyvinulo v pojem, za ktorý môže manželka Samuela Pellionisa, Mária rodená Luxová. Je známe, že môj starý otec radšej ako sedieť za obuvníckym stolčekom, sedel za stolom s perom v ruke. Jeho manželka Mária to priam nenávidela a vždy mu nadávala, že nič nerobí, len čarbe, čmáre, svoje hlúposti.” Net dos da bulsst oabrtn, obr krokelst deina tumheiten” (Nieže by si pracoval, ale čmáreš tvoje hlúposti ). Takže to Gakrokel sú vlastne písačky, ktoré možno pomenovať aj ako čmáraniny, alebo čarbačky. Takže asi najsprávnejšie by Topscher Gakrokel bolo preložené ako “Dobšinské písačky”. Môj samotný starý otec v závere svojho života napísal aj jednu z ostatných básni: Mei letzt Gakrokel. Moje posledné písanie. V ňom sa lúči so svojim životom a v závere píše: Hie mein letzt Gakrokel …… ďalej to preložím len do slovenčiny: Tu moje posledné písanie, keď nebude roztrhané, by som tu aj dátum vpísal, keby som ho vedel."
Súvisiaci článok:
Samuel Pellionis - významná osobnosť baníckeho mesta Dobšiná
{jcomments on}

































Začiatkom tohto roka (20.1.2011) Maj Gemer uverejnil prvú časť príspevku RNDr. Ondreja Rozložníka pod názvom: „
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-