svojho rodného kraja, u mňa však ostalo a pretrváva to dodnes. Takže štartujeme! Keď vystihnem prázdnu cestu z Košíc do Rožňavy, ako je na snímke, čo je pomerne zriedkavé, moja pohoda a radosť z cesty je dvojnásobná.

Samozrejme pokochám sa aj výhľadom na ruiny Turnianskeho hradu,
a hneď vzápätí prichádza ďalšia krása, klenot Slovenského krasu - kaňon Zádiel, kde ma to taktiež zastaví. Keď aj nevojdem do samotného kaňonu, pristavím sa aspoň na jeho okraji a pokochám sa nádherou jeho mohutných brál.
Keď je dobrá viditeľnosť, už vopred sa teším na zastavenie sa na Soroške. Je to jeden z mojich obľúbených kopcov na Gemeri, odkiaľ je nádherný výhľad. V popredí sa vyníma Krásnohorské Podhradie so svojím prekrásnym hradom Krásna Hôrka. V pozadí sa črtá Rožňava a za ňou nádherné vrchy Slovenského Rudohoria, konkrétne Stolické a Volovecké vrchy. Celkom v pozadí sa rysujú končiare Nízkych Tatier s majestátnou Kráľovou hoľou. V týchto miestach relaxujem a pozorujem našu prekrásnu gemerskú diaľ.
Po Soroške nasleduje Krásnohorské Podhradie. Práve z tejto obce bývajú tie najkrajšie pohľady na samotný hrad, tak často fotené. Nuž, nezájdi si na to tvoje miesto, ktoré máš obľúbené a neurob si snímku, veď by to bol hriech! 
Míňam Rožňavu a neobvyklý pohľad na Stolicu pred Betliarom mi zasa nedá, aby som nezastavil a nezvečnil si tento okamžik jarnej prírody.

V Dobšinej je určitá prestávka, návšteva známych, príbuzných, a samozrejme tým aj prechádzka po meste. Aj keď Dobšiná na mnohých miestach chátra, nájdu sa však malebné zákutia, ktoré potešia dušu a vyvolajú spomienky na mladosť.

Je celkom neodmysliteľné pri návšteve týchto miest, aby som svoju cestu ďalej nepredĺžil na Dobšinský kopec, odkiaľ je podobne ako zo Sorošky nádherný výhľad, ale opačným smerom, teda južným, na náš prekrásny Gemer.

Cesta pokračuje cez malebnú obec Stratená, ktorá by si však zaslúžila úplne samostatné popisovanie a fotografické zdokumentovanie. Tam zastal čas, ale v tom dobrom slova zmysle. Ľudia tam majú svoje príbytky otvorené aj keď sú trebárs kdesi v zadnej časti v záhradke, auto odstavené pred domom s kľúčom v zapaľovaní, na pníčku sa v sklenenom pohári ohrieva med, aby sa roztopil a nikoho netrápi cudzí majetok, aby na neho siahol a podobné skutočnosti, ktoré som poznal v 50-tych rokoch v časoch môjho detstva. Keď má pani Erika Oravcová, starostka Stratenej, trošku času, zastavím sa u nej a poklebetíme spolu, napríklad o tom, ktoré historické fotky ešte kto nemá a kedy si čo zašleme. Možno aj vás zaujme historická snímka Stratenskej Píly od Viliama Rozložníka, keď ešte tieto miesta neboli zaliate vodou priehrady Palcmanská Maša. 
Prechádzajúc nádhernými zákutiami južnej časti Slovenského raja, cez Dobšinskú ľadovú jaskyňu, sa zastavím až na Pustom poli, kde práve začal kvitnúť Žltohlav európsky, miestnymi nazývaný aj Hnilecká ruža.

Zo Sorošky bolo vidieť v pozadí Kráľovu hoľu, a to je môj konečný cieľ cesty, kde zastanem ešte v dobšinskom chotári nad sedlom Besník, smerom na vrch Čuntavu. Z tých miest s výhľadom na Vysoké Tatry, alebo práve pred sebou sa týčiacou majestátnou Kráľovou hoľou, čerpám energiu na ďalší dlhší čas, pokiaľ nenavštívim znovu tieto miesta, ktoré sú iste nielen môjmu srdcu blízke.

Rudolf Pellionis
V Košiciach 30.5.2011

































Ešte za mlada, keď som sa odsťahoval z Dobšinej do Košíc, pravidelne na mňa prišiel čas, keď som si nevedel nájsť miesto, ako sa hovorí „začali ma žrať mrle“, a keď som začal chodiť dookola po byte, z izby do kuchyne, potom cez chodbu a zasa dookola, manželka na mňa iba pozrela a vedela, že ma to ťahá na Gemer!
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-