V súčasnosti žije, tvorí a pôsobí ako rezidenčný umelec v galérii Rooftop Arts Centre (UK), kde založila a vedie výtvarné kurzy pre deti.
Vo svojej tvorbe sa venuje najmä maľbe, inštalácii a práci s materiálom. Vystavovala na Slovensku a aktívne sa zúčastňuje skupinových výstav vo Veľkej Británii, Švajčiarsku.
Poprosila som ju o rozhovor...
Vaša tvorba je pre nás zobrazením iných svetov, ktoré sú skryté nášmu tradičnému vnímaniu reality. Kde beriete svoju inšpiráciu?
Sú v podstate všade. Témy a inšpirácie nachádzam v kolobehu každodenného života v triviálnych situáciách a taktiež vychádzam z osobného pozorovania, skúmania.
Kde pramenia začiatky Vašej práce a čo Vás priviedlo k štúdiu výtvarného umenia?
Výtvarným umením žijem od malička. Dalo by sa povedať, naozaj od útleho detstva, keďže moja mamka je tiež výtvarníčkou a zároveň bola a aj stále je skvelou učiteľkou momentálne v SZUŠ Artiana. Keďže ZUŠ-ky fungujú na báze popoludňajšieho vyučovania, detstvo som trávila práve tu. Priamo vo výtvarnej „kuchyni“. A keďže svet umenia bol po každej stránke pre mňa neskutočne ohromujúci, relatívne skoro bolo rozhodnuté, ktorým smerom povedú ďalšie moje kroky.
Čo bolo najväčšou výzvou pri vytváraní Vášho umenia v cudzej krajine?
Ja som človek, ktorý mal odjakživa sedemmíľové čižmy a teda bolo len otázkou času, kedy vycestujem za hranice ☺. V cudzine je fascinujúce, že tam prichádzate najskôr inkognito, ako nepopísaný papier a s prvým hlbokým nádychom začínate odznova. To máte presne ako s každým novým obrazom. Je to síce dlhá cesta, ale na konci každej cesty je cieľ. No a práve táto cesta za cieľom ma neskutočne baví, pretože je to proces, ktorý vás obohacuje, napĺňa a posúva vpred. Je to také skúšanie a prekračovanie vlastných limitov.
Aké techniky, postupy maľby, materiály a nástroje najčastejšie využívate ?
Byť umelcom je naozaj veľkou výhodu, pretože vo svojej práci neustále bádate, hľadáte, experimentujete, vymýšľate. Primárne pracujem s maľbou. Ale občas si odskočím aj k inštalácii ☺. V maľbe pracujem s kombinovaním rozličných techník, základom je maľba akrylom, pretože akryl je rýchla technika a keďže rýchlo schne, tak môžete pracovať súbežne s rozličným materiálom. Zvyknem využívať fixky, rôzne rydlá, ostré predmety, ale aj sklo, obrazy tiež šijem a tak rôzne. Užívam, vychutnávam si vlastne každý jeden krok od zmontovania rámu, napnutia plátna, nanesenia šepsu (šeps je náterová hmota používaná pre prípravu plátna) až po posledný ťah štetca. No a pri inštaláciách sa koncentrujem na materiál, ktorý má určitú výpovednú hodnotu, skúsenosť, vlastnú históriu, niečo zažité.
Je niečo, čo vytvárate najradšej a akým záľubám sa venujete vo voľnom čase?
Ja celkovo som veľmi rada kreatívna a stále rada niečo robím. Nedokážem sedieť len tak. Niekedy keď sa stane, že nemám čo na práci, ma to štve, že nemám do čoho pichnúť. Ale to je naozaj minimálne, lebo tých činností je dosť. Keď nie som v ateliéri, tak som vo svojej pracovni doma a pracujem na ručne maľovaných taškách, tričkách a budujem vlastnú designovú fashion značku. Potrpím si na dobrom a kvalitnom jedle, tak tvorím aj v kuchyni. No a keďže mám psíka, tak veľmi rada s ním trávim čas a spolu s manželom relaxujeme všetci v prírode alebo záhrade.
Robíte umenie aj na zákazku podľa priania niekoho iného?
Nie. Vyskúšala som to, ale nenašla som sa v tom. Mala som pocit, že to čo robím, nerobím ja, ale niekto iný. Ja sa snažím robiť umenie, ktoré si ma samo nájde, osloví diváka alebo potenciálneho majiteľa.
Stalo sa Vám, že keď ste už s prácou bola skoro hotová, a po bližšom zadívaní sa Vám to znepáčilo a začali ste znova, kým to nebolo to „pravé“?
Jasné. Je to prirodzený vývoj tvorby. Absolútne sa tomu nebránim. Niekedy obraz zvesím nedokončený zo steny, odložím a on si tak pomaly oddychuje. Neskôr v ten „ pravý čas“, kedy sa dostaví nutkanie opäť sa k nemu vrátim a pokračujem. Niekedy sa zase naštvem a zrecyklujem ho. Každý obraz má vlastnú identitu, auru a musí dozrieť v správny čas.
Využívate pri maľovaní techniku tzv. color blocking (použitie troch a viacerých kontrastných farieb na jednom obraze s cieľom rozbiť jednotu priestoru)?
Úprimne? Ja som sa nikdy vo svojich dielach nesnažila o tento systém, i keď na aktuálnej výstave to môže v niektorých dielach evokovať. Ale nie, môj zámer to nie je.
Keďže, už máte za sebou nemalé množstvo úspechov, ktoré pokladáte za svoje najväčšie?
Myslím, že najväčšiu radosť som mala z toho, keď som dostala email a v ňom bolo potvrdenie, že moje práce boli vybrané na výstavu do Londýna, do „Mekky umenia“. Vlastne asi každú pozitívnu správu ohľadom tvorby, aj vo svojom živote všeobecne, pokladám za úspech, lebo potom Vám dochádza, že to čo robíte, má zmysel.
Zažili ste počas Vášho tvorenia aj niečo nevšedné, čo Vám utkvelo v pamäti?
Nevšedných zážitkov bolo niekoľko. Raz som pracovala na inštalácii, ktorá pozostávala asi zo 4000 drobných kúskov drievok. Tie kúsky boli vlastne drevené lišty, časti nábytkov, podláh, proste materiálu z konkrétnych, ale mne neznámych domácností. Materiál, ktorý pôvodne slúžil, ale svoj účel už splnil a tak bol pri rekonštrukcii domov surovo vyhodený do technických kontajnerov. No a ja som chodila po sídliskách a v sutinách, v troskách a kontajneroch som tento materiál zbierala pre svoju inštaláciu do vriec. Potom som s tým vykračovala sama, krásne vyobliekaná, cez celé staré mesto v Bratislave pešo až do školy, sprevádzaná užasnutými pohľadmi okoloidúcich.
Ako často navštevujete Vašu rodinu, Vaše rodisko? Je Vám niekedy smutno? Vaše plány do budúcnosti?
Niekedy to bolo častejšie, no s pribúdajúcimi aktivitami a povinnosťami je to o dosť zložitejšie, takže iba dvakrát do roka. Ale samozrejme na dlhšie. Určite by som si priala, aby to mohlo byť častejšie. Moje plány do budúcnosti sú aj naďalej na sebe pracovať. A keďže v súčasnosti robím výtvarné kurzy pre deti, ktoré sa tešia popularite a dobrej návštevnosti, tak možno časom to rozšíriť a dopracovať sa k vlastnej škole v zahraničí.
Máte obľúbený citát, myšlienku či rituál, ktorý Vás sprevádza pri Vašej tvorbe?
Konkrétny citát nemám. Ale vždy si ateliér musím upratať, keď začínam nový cyklus tvorby. ☺
Krása, premenlivosť, koníček v podobe autorkinej práce s umením – to je to, čo nám obdivovateľom umenia ponúka výstava našej rodáčky Daniely R. Laboš, na ktorú Vás srdečne pozývame a želáme Vám príjemný umelecký zážitok.
Výstava tvorby výtvarníčky je nainštalovaná v podkroví Múzea Prvého slovenského gymnázia v Revúcej od 7.2.2020 do 13.3.2020.
Text: V. K., Oddelenie regionálneho rozvoja MsÚ Revúca – TIC
Foto: K. Molnárová, E. Kochjarová
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.