Kultúrny, spoločenský a spolkový život v novopostavenom mestskom hostinci začal plesom. Uskutočnil sa 13. januára 1877 vo veľkej dvorane, ktorá vtedy patrila medzi najväčšie sály v Gemeri-Malohonte. Štvorylku tancovalo 400 párov. Ples usporiadalo Maďarské kasíno, ktoré bolo v meste založené kvôli šíreniu maďarčiny už v roku 1861. V mestskom hostinci mali svoje klubovne rôzne revúcke spolky, predovšetkým Telovýchovná jednota Sokol a Remeselnícka jednota. Priestory tu dostal aj Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal v hostinci 18. júla 1878 zakladajúcu schôdzu.
Predpokladá sa, že tu pôsobil aj Meštiansky čitateľský spolok, ktorý svoju činnosť vyvíjal už v roku 1873. Od roku 1884 tu sídlil aj novozriadený poštový úrad. Počas prvej svetovej vojny zriadili v niektorých miestnostiach poľnú nemocnicu – lazaret. V medzivojnovom období bol hostinec v prenájme. Do roku 1929, kedy v hostinci urobili elektrifikáciu, mala prenájom rodina Štiglicová a v rokoch 1929 – 1941 Július Gajdoš. V roku 1944 zaviedli do hostinca vodu, ktorú predtým naberali zo studne na námestí. Sídlili tu mnohé inštitúcie, napríklad Berný (daňový) úrad a Okresný úrad, ktorý sa v roku 1935 presťahoval do svojej novej budovy. Po roku 1945 okrem reštaurácie, krčmy a niekoľkých izieb tu mávali svoje priestory aj kominárstvo, domová správa, ako aj prevádzky – holičstvo, kusový textil, lahôdky, dokonca sa tu uvažovalo aj so zriadením zdravotného strediska.
Stretávali sa tu a aj účinkovali členovia súboru stálej ochotníckej scény. Po zrode československého štátu sa začali vo veľkej dvorane hrávať divadelné predstavenia v slovenskom jazyku. 29. augusta 1942 bolo odovzdané do užívania zariadenie pre premietanie ozvučených filmov. Kino sa volalo Gemer a takto nazývali aj veľkú dvoranu. Po druhej svetovej vojne v rokoch 1946 – 1948 hostinec nazývali Národným domom. Okolo roku 1952 ho začali nazývať komunálny podnik alebo skrátene „komunál“. Najdlhšie je známy pod názvom Kohút. Tak sa niekedy volala len reštaurácia na prízemí pomenovaná podľa vrchu Slovenského Rudohoria, ktorý sa vypína nad Revúcou. Kultúrny a spoločenský život (okrem kina) sa vo veľkej dvorane odmlčal po 28. februári 1964, kedy v meste vyrástol nový kultúrny stánok – Závodný klub ROH národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, známy ako Mestský dom kultúry. Kino Gemer ukončilo prevádzku 30. júna 1973 premietnutím komédie Dívka na koštěti.
Mestské zastupiteľstvo v Revúcej 5. októbra 1994 schválilo odpredaj schátralej budovy mestského hostinca firme Slovmag, akciová spoločnosť Lubeník, ktorá v rokoch 1995 – 1999 urobila na budove najrozsiahlejšiu rekonštrukciu. V budove boli vytvorené administratívno-kancelárske priestory. V reprezentačnej sále s možnosťou podávania jedál sa usporadúvali odborné semináre, prednášky a spoločenské podujatia. Priestory suterénu slúžili na relax a podkrovie na ubytovanie. Čiernymi písmenami sa do histórie budovy zapísal 5. júl 2012, kedy zhorela jej strecha. Hoci hasiči zasiahli okamžite, požiar spôsobil rozsiahlu devastáciu aj interiéru.
Zdroj: MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava,
Magistrát mesta Revúca: Zápisnice mestského výboru 1871, 1875
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Ing. Silvia Oravcová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.