Revúca v minulosti nemala veľa ulíc, preto ani nemala problémy s ich pomenúvaním. Mesto do roku 1945 malo sedem ulíc a jedno námestie. Ich názvy sa spájali najmä s obcami, do ktorých ulice a cesty viedli. Námestie tvorilo centrum mesta, ktoré sa začalo formovať až začiatkom 19. storočia. Na prelome storočí malo názov „Hlavné námestie“. V tridsiatych rokoch sa nazývalo „Masarykovo námestie“. Za Slovenského štátu to bolo námestie „Andreja Hlinku“ a po oslobodení „Námestie slobody“. Námestie križovala hlavná tepna Muráň – Revúca – Jelšava. Cesta smerom na Muráň od námestia po cintorín sa na prelome storočí nazývala priliehavo „Muránska ulica“. Budovaním nových domov dostala nový názov
„Nová ulica“. Po smrti Júliusa Bottu sa volala „Bottova ulica“ a po oslobodení „Malinovského ulica“. Ulica smerujúca od námestia smerom ku železničnej stanici mala názov „Jelšavská ulica“. V roku 1894 bola vybudovaná železničná trať Plešivec – Muráň a ulica dostala priliehavý názov „Železničná ulica“. Neskôr po smrti Milana Rastislava Štefánika niesla v názve jeho meno „Štefánikova ulica“. Neskôr sa volala ulica Viliama Širokého a v roku 1961 sa premenovala na „Ulica Sovietskej armády“. Ulica smerujúca z námestia do Revúčky sa volala „Malorevúcka
ulica“. To preto, lebo v tom čase
sa Revúca volala Veľká Revúca a Revúčka mala názov Malá Revúca. Už v roku 1933 sa hovorí o „Tomášikovej ulici“. Ulica „kpt. Jána Nálepku“ mala názov „Poštová ulica“, ktorý dostala podľa pošty stojacej na námestí. Neskôr v roku 1933 sa volala „Daxnerova ulica“. Asanovaná „Ormisova ulica“ bola na prelome storočí nazývaná „Pivovarská ulica“, nakoľko na jej hornom konci po pravej strane bol pivovar. „Šafárikova ulica“ niesla tento názov aj na katastrálnych mapách z tridsiatych rokov. Revúčania ju familiárne nazývali „Cigánska“ ulica. „Francisciho ulica“ je názvovo od tých čias nezmenená.
Z uvedenej histórie z ulíc Revúcej vyplýva, že názvy boli historicky späté s mestom a niektoré boli funkčné – Muránska, Malorevúcka, Železničná. Po roku 1948 sa začalo s výstavbou bytov a vznikali nové ulice. Ich názvy boli diskutabilné. Málo sa využívali názvy, ktoré boli zžité s obyvateľstvom v minulosti, nepoužívali sa chotárne názvy, ktoré boli prirodzenejšie. Mnoho názvov s mestom Revúca vôbec nesúviselo, napr. Konevova, Malinovského ulica, ale aj Pionierska, Gottwaldova... Je potrebné pripomenúť, že ulice vytvorili sídliská a tie mali pracovné názvy – sídlisko Stred I., sídlisko Stred II., sídlisko Stred III., sídlisko Podháj III. Ak by sme chceli využiť bývalé miestne názvy, tak napríklad sídlisko Stred III. by sa volalo Pod Katrienkou.
Stretnutie zástupcov politických strán a hnutí, ktorého účelom bolo pripraviť zmeny názvov niektorých revúckych ulíc sa uskutočnilo 21. augusta 1990. Ulica Gottwaldova dostala nový názov Ulica Prvého slovenského gymnázia,
Konevova ulica bola premenovaná na Ulicu Augusta Horislava Škultétyho, Ulica Fučíkova na Ulicu Mateja Nandrássyho, Švermova ulica na Ulicu generála Goliana, Malinovského ulica na Muránsku ulicu, Ulica Sovietskej armády na Železničnú ulicu, Pionierska ulica na Ulicu Jána Kordoša, Budovateľská ulica na Ulicu Andreja Hlinku, Ulica kpt. J. Nálepku na Remeselnícku ulicu a dovtedy nepomenovaná ulica smerujúca od Námestia slobody po tehelňu dostala názov Ulica Milana Rastislava Štefánika. Zmeny názvov ulíc, okrem premenovania Ulice kpt. J. Nálepku na Remeselnícku ulicu, schválili poslanci MsNV na svojom 24. plenárnom zasadnutí 26. septembra 1990.
Zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava
Zápisnice MsNV v Revúcej 1990, Dušan Dubovský: Názvy revúckych ulíc a námestia
Dušan Dubovský: Pamätnica mesta Revúca
Dušan Dubovský: Album Revúcej
Napísala Silvia Oravcová
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-