Teraz bol pred nami trhový mechanizmus a konkurenčné prostredie. Je preto prirodzené, že v hlavách zodpovedných ľudí sa hromadili otázky. Bolo nevyhnutné zodpovedať na všetky, ale najmä na tri najdôležitejšie. Prvá otázka znela: „Máme vytvoriť vlastnú firmu a hospodáriť v našich lesoch?“. Druhá otázka: “S akými cieľmi a akým spôsobom chceme v nej hospodáriť?“. Odpovedať bolo potrebné aj na nasledujúcu tretiu otázku: „Bude táto naša firma úspešná a prospešná?“.
O 136 rokov skôr naši predkovia uvažovali o odkúpení lesov. Nemali žiadne skúsenosti s ich spravovaním. Chceli sa však zbaviť závislosti od majiteľov lesov. Drevo malo pre život a rozvoj mesta so železiarskou výrobu takmer cenu zlata. Naši predkovia mali odvahu, vieru vo vlastné sily a zdravý „sedliacky“ rozum. Preto sa rozhodli lesy kúpiť. Kúpili ich v roku 1857 za 80 tisíc zlatých, hoci si museli vziať pôžičku. A urobili veľmi dobre.
Aj v roku 1992 sa rozhodovalo o závažných veciach. Bremeno rozhodnutia bolo na vedení mesta – na mestskom zastupiteľstve a primátorovi mesta Štefanovi Ivanovi. Rokovania a následné hlasovania dali odpoveď na prvú závažnú otázku“ „Máme vytvoriť vlastnú firmu a hospodáriť v našich lesoch?“ Odpoveď bola jasná: „Áno“. Dňa 22.12.1992 schválilo mestské zastupiteľstvo vytvorenie organizácie Mestské lesy Revúca, spol. s r.o., boli založené notárskou zápisnicou zo dňa 20.201993. Vznikli zápisom v Obchodnom registri dňa7.6.1993.
V súvislosti so založením organizácie bolo potrebné hľadať odpoveď aj na druhú dôležitú otázku:“ S akými cieľmi a akým spôsobom v nej chceme hospodáriť?“ Sme rôzni ľudia, rozličné nátury. Máme odlišné ciele, rôzne spôsoby aj nerovnaké zásady ... Našťastie, v čase vzniku našej firmy, mali vo vedení nášho mesta, takpovediac navrch ľudia, ktorí si vzali príklad zase od našich predchodcov. Zo záznamov mestských protokolov z polovice 19. storočia sa dozvedáme, že Revúčania mali veľmi zodpovední vzťah ku svojim lesom. Napríklad zo dňa 7. apríla 1857 je zápis v znení: “Aby se dřevo dle predpisu rúbalo a žádny defekt se nestal, pán Jiři Kallina starší se za lesoinšpektora ustanoviť má!“ Alebo na inom mieste – v štatúte mesta Revúca z roku 1927 sa uvádza: “Ak dôjde v dôsledku mimoriadnych udalostí (vetrolomy, lesná chrobač ...) k väčšej ťažbe dreva, a tým vyššiemu príjmu, nemá sa zúžitkovať v tom roku, ale odložiť sa má na horšie časy.“
V revúckych lesoch sa hospodárilo od začiatku na vysokej odbornej úrovni od roku 1874 aj na základe lesného hospodárskeho plánu. Zaujímavosťou je napríklad to, že lesmajstrom v Revúcej bol aj syn známeho Ľudovíta Grajnera, riaditeľa Coburgovských lesov v Jelšave. Z uvedeného vyplýva, že v rokoch 1992 – 1993 vzor z minulosti bol. Boli aj rozumní ľudia vo vedení mesta. Preto bolo jasné, ako sa bude hospodáriť a dala sa odpoveď na druhú otázku: „ Z akými cieľmi a akým spôsobom sa bude hospodáriť?“ Cieľom hospodárenia bude zveľaďovať lesný majetok, dosahovať dlhodobo vyrovnané a podľa možností ziskové hospodárenie. Hospodáriť sa bude odborne a ekologicky.
Bolo nevyhnutné dať odpoveď aj na tretiu veľmi dôležitú otázku: “Bude táto naša spoločnosť úspešná a prospešná?“ Na zodpovedanie tejto otázky muselo uplynúť oveľa viac času. Nie rok, nie dva. Prešlo už 20 rokov od vzniku Mestských lesov Revúca, spol. s r.o., a je čas dať odpoveď aj na túto otázku. V čase vzniku našej firmy boli vo verejnosti obavy z neschopnosti neštátnych subjektov odborne a zodpovedne hospodáriť v lesoch. Čoskoro sa však ukázalo, že obavy boli celkom zbytočné. Našlo sa dosť skúsených odborníkov, zanietených ľudí, aj múdrych hospodárov. Väčšina neštátnych subjektov hospodáriacich v lesoch, si urobila zakrátko dobré meno.
Rovnako to bolo aj v Revúcej. Najväčšiu zásluhu na založení spoločnosti a úspešnom začiatku jej rozvoja mal Ing. Jaroslav Gočaltovský, ktorý využil svoje schopnosti a skúsenosti z riadenia výrobnej firmy. Revúca bola medzi prvými mestami zakladajúcimi lesnícke firmy. Začiatky neboli ľahké. Začínalo sa od nuly a neprajníci nám kládli prekážky. Napriek tomu sa naša spoločnosť rýchlo rozvíjala. Úspech sa dostavil aj preto, že do našej firmy sa pracovníci prijímali na základe ich schopností a vzťahu k práci. Dôležité bolo tiež, že väčšina mestských zastupiteľstiev chápala a súhlasila s prioritami a spôsobom hospodárenia v našej spoločnosti.
Mestské lesy Revúca a ja, vo svojej vedúcej funkcii, môžeme hovoriť o výnimočnom šťastí na primátorov. Všetci traja doterajší primátori Štefan Ivan, Jaroslav Gočaltovský a Eva Cireňová si zaslúžia veľkú vďaku a uznanie. Celých 20 rokov držali a držia ochrannú ruku nad našou firmou a revúckymi lesmi. Možno je to tým, že jeden je milovník prírody, druhý lesník a tretí pochádza z lesníckej rodiny. Možno je to viac o charaktere a zodpovednom výkone ich funkcie. Naša firma hospodári na lesnom majetku mesta a každoročne platí nájomné odvádzané do mestského rozpočtu. Od začiatku existencie našej firmy sme sa snažili rozvíjať aj ďalšie aktivity: vlastnú dopravu dreva, škôlkarskú činnosť s predajom sadeníc, obchod s nakúpeným drevom, otvorili sme predajňu Lesanka. Certifikovali sme lesy. Vstúpili sme do lesníckych združení, do obchodnej spoločnosti ZOLKA Zvolen, spol. s r.o.
V čase krízy sme lesy chránili, v čase hojnosti sme mysleli na horšie časy. Inicializovali sme založenie prírodnej rezervácie Hodošov les. Spolupracujeme s ochranou prírody pri záchrane chránených druhov rastlín a živočíchov. Na verejnosti a najmä medzi mládežou propagujeme lesy a lesníctvo. Spolupracujeme nielen s neštátnymi lesmi a mestom Revúca, ale aj so štátnymi lesmi, najmä s OZ v Revúcej a s mnohými inými firmami a organizáciami.
Tak, ako sa predsavzalo na začiatku, snažíme sa hospodáriť čo najlepšie. Les nie je ložisko uhlia. Nie je to reklamná agentúra, ani internetový obchod. Les je zložitý živý organizmus s vyše 100 rokov trvajúcou obnovou. Preto nemôže byť meradlom dobrého hospodárenia v lese len zisk! Urobiť zisk nie je až také veľké umenie. Zamestnať a dať zarobiť ľuďom sa tiež dá. Ochraňovať a zveľaďovať les môže každý odborník. To však nie je až také náročné. Náročné je tri v jednom – zveľaďovať les, dať ľuďom prácu a ešte urobiť zisk.
Ja osobne som presvedčený, že aj napriek chybám a omylom, uplynulých 20 rokov Mestských lesov v Revúcej hovorí o tom, že na začiatku sa zakladatelia rozhodli správne. Že odborníci firmu dobre rozbehli a my sme si neurobili hanbu. Preto si myslím, že môžeme dať kladnú odpoveď aj na tretiu dôležitú otázku. A to: „Bude naša fima úspešná a prospešná?“ Áno, Mestské lesy Revúca, spol. s r.o., sú úspešná firma a prospešná nielen pre svoje mesto.
Za úspešné, náročné aj pekné roky Mestských lesov Revúca patrí vďaka mnohým. Ďakujem zakladateľom, primátorom, poslancom mestského zastupiteľstva, priateľom, priaznivcom a najmä našim pracovníkom. Mozaiku 20 rokov našej firmy sme vyskladali spoločne. Bolo mi cťou. Ďakujem.
Ing. Ladislav Szabó,
konateľ Mestské lesy Revúca spol. s r.o.

































Uplynulo 20 rokov od založenia Mestských lesov Revúca, spol. s r. o. Myslím si, že je čas obzrieť sa dozadu, pripomenúť si začiatky a zhodnotiť dve desaťročia existencie našej spoločnosti.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-