V pôvodnom rozdelení postáv sme určili na rolu Zuzy Javorovej chlapa... Niežeby sme nemali dosť vhodných žien na túto rolu, ale tento chlap by sa na postavu Zuzy veľmi hodil a pripadalo nám to aj komické, predpokladám, že by to ocenili aj diváci. Bohužiaľ, kvôli zdravotným problémom vybraného herca sme od tohto plánu museli odstúpiť a hľadať „novú Zuzu“, čo sa podarilo celkom rýchlo a mohli sme začať.
Herecké obsadenie teda vyzerá nasledovne:
- Mara Malecká – Dominika Pelleová (23 r., Revúčka): tvrdohlavá, chamtivá, priebojná matka, ktorej nejde o šťastie jediného syna, ale o peniaze a majetok
- Jano Malecký – Pavel Šepík (34 r., Revúca): Marin manžel, rozvážny, rozumný, obraňuje šťastie syna, nemá rád rodinné hádky a štvanice
- Miško Malecký – Ján Johan (24 r., Revúčka): syn Mary a Jana, slušný, dobrý a verný mládenec, ľúbi Aničku, ale musí odísť na vojnu
- Zuza Javorová – Anna Bombová (18 r., Revúčka): vdova, hrdá, tvrdohlavá, neústupčivá
- Anička Javorová – Nikola Kederová (15 r., Revúčka): Zuzina dcéra, skromné, poslušné, dobre vychované dievča, ľúbi Miška a je mu verná
- Števko – Milan Kubej (31 r., Revúčka): paholok u Javorov, mladý a veselý mládenec s podrezaným jazykom, rád sa zabáva
- Dora – Martina Rusnáková (26 r., Revúca): stará miestna klebetnica, dohadzovačka, príživníčka, všade kradne, vyrába rozbroje medzi rodinami Javorovou a Maleckou.
Schádzali sme sa viac – menej pravidelne v miestnej „kultúre“, začali sme čítaním textov, aby si každý zvykol na svoju postavu. Popravde, už len čítať tento scenár v nárečí bolo náročné, nieto si ho ešte aj natisnúť do hlavy, ale pomaly to šlo a rozbiehali sme sa. Postupne sme k čítaniu dopĺňali aj pohyb po scéne. Aby sme sa vedeli lepšie vžiť do svojej postavy a presnejšie si predstavili, ako to má celé vyzerať, každý si povinne musel pozrieť inscenáciu Ženského zákona a priznávam, že potom to šlo už oveľa lepšie.
Spočiatku sme trénovali len v klubovni, až neskôr sme šli na pódium – dosky, ktoré znamenajú svet J Všetci sme totálni amatéri, len naša „režisérka“ a herečka v jednom sa tejto činnosti venuje v rámci štúdia, inak nik nemá o divadle ani šajnu. Spočiatku to vyzeralo jednoducho, veď čo? Naučíme sa texty, kto má kde stáť, čo robiť, ktorým smerom sa dívať... Ha, no to sa povie, ale keď už stojí človek na javisku, je to úplne o niečom inom. Zrazu všetko zabudne, čo povedať, kam ísť, čo chytiť do ruky, je to nové prostredie, na ktoré si treba tiež zvyknúť.
Na to však bolo potrebné vytvoriť aj kulisy. Dali sme sa teda do roboty, veď ruky máme zdravé, všetko sme si vyrobili a postavili sami. Chlapi pozháňali materiál a náradie, z ktorého pozbíjali základné kulisy. Vyrobili drevenú konštrukciu, na ktorú ženy pribíjali kartóny, následne ich natreli na bielo a oblepili bielym papierom. Ponatierali dvere a okná, ktoré sa dozdobili záclonkami a kvetmi. Scéna sa bude opakovať vo všetkých dejstvách, akurát že dôjde k malým úpravám, nakoľko dej sa odohráva raz u Maleckých, raz u Javorov. Jednoducho sa izba zrkadlovo obráti, zmenia sa malé detaily a hrá sa ďalej. Ešte je potrebné pozháňať niekoľko vecí na dekoráciu a zariadenie izby, ale to už zvládneme hravo, to najťažšie zo stavby máme za sebou.
Pred sebou však máme najvážnejšiu vec – vyskúšať si hranie s hotovými kulisami a bez textov v ruke. Čas do premiéry sa kráti a práce ešte máme vyše hlavy, aby bolo všetko tak, ako má byť, aby každý ovládal svoju postavu a texty, aby vedel, kedy sa kam pohnúť, komunikovať navzájom a vnímať aj diváka. Termín premiéry je zatiaľ aj nám tajomstvom, ale s končiacim sa letom určite príde aj prvé predstavenie. O tom budeme samozrejme všetkých informovať a budeme veľmi radi, keď nás prídete podporiť aj osobne. Ak bude mať predstavenie úspech a bude o neho záujem, nebránime sa ani „kočovaniu“ a radi zahráme aj v okolitých obciach, nie len na Revúčke. Tak nám držte palce.
12.8.2010
Martina Rusnáková, Revúca
FOTOGRAFIE Z PRÍPRAVY
{gallery}kultura/revuca/revucka{/gallery}
{jcomments on}
































S prichádzajúcou jarou sa pomaly začal rozbiehať aj ochotnícky divadelný súbor na Revúčke - mestskej časti okresného mesta Revúca. Nevymysleli sme mu ešte žiadne meno, ale medzi sebou ho pracovne voláme „ďivaďeľní gang“. Rozhodli sme sa, že zahráme veselohru v štyroch dejstvách od Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon, ktorú sme si sami preložili do „kočorhénčiny“, resp. „švákacého jezika“, pretože presne v tom je ten vtip – spraviť divadlo tak trochu inak, teda v nárečí.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.