Pod záštitou Centra voľného času prebehli turnaje v šachu, stolnom tenise a na tenisových kurtoch majstrovstvá okresu žiakov v tenise.
Ako som už na začiatku spomenula, koncerty Šimka a Chodúra zaujali opäť veľké množstvo ľudí, ktorí si ich prišli vypočuť a hlavne aj pozrieť naživo. Nášho kolegu Janka najviac zaujala akcia kynologického klubu a tak sa tam vybral, aby Vám trochu priblížil ich činnosť. A takto nám to sprostredkoval...
Členovia kynologického klubu CANIS CLUB 9K, ktorý je registrovaný ako športový klub v meste Revúca, pripravili ukážky pre divákov, kde prezentovali svoju náročnú činnosť pri výcviku a práci so psami. O tieto ukážky sa postarali psovodi Vladimír Králi, Ladislav Ďuriška, Pavol Hýbela a Marcel Maťko.
Skutočne, ukážky čo predviedli stáli za to, a ako sa hovorí „klobúk dole“, ale aj tak najväčšími hviezdami tohto podujatia boli Boris, Nero, Xando a Yasper. Títo nemeckí ovčiaci, ktorí už slúžia v radoch polície, alebo sa do ich radov len chystajú. Takže medzi týmito štyrmi psíkmi, ktoré mali diváci možnosť vidieť je veterán ktorý je už 10 rokov v aktívnej službe a pomaly sa chystá do policajného dôchodku, ale aj mladý pes, ktorý sa ešte na vstup do aktívnej služby len pripravuje.
Na videu si môžete tipnúť, že ktorý je ktorý, ale asi sa Vám to, tak ako mne nepodarí, pretože tieto psíky pod vedením ich psovodov počúvali na každé slovíčko a čo sa zručností a šikovnosti týka, boli jeden lepší ako druhý. Samozrejme hodnota takéhoto psa je nevyčísliteľná a kvalita takéhoto psa veľmi záleží aj od psovoda, ktorý ho vedie. Sú spolu vlastne od začiatku a výcvik sa začína už od šteniatka, aby postupne naberal na intenzite a keď psík zvládne mnohé náročné požiadavky, ktoré sa na neho kladú, je zaradený do výkonu služby u polície a stáva sa členom zboru. Ich prínos pri práci je neoceniteľný, pretože ich vlastnosti jednoducho nie je možné nahradiť a bez ich pomoci by často nebolo možné dosiahnuť také rýchle a efektívne výsledky ako s ich pomocou. Vo svojej práci sú často „nasadzovaní do prvej línie“, či už pri vnikaní do budov, odhaľovaní páchateľa, ale aj pri vyhľadávaní nebezpečných látok a záchrane osôb, takže ich služby sú neoceniteľné.
Na ihrisku nám členovia klubu predstavili rôzne prvky činnosti ako je stopovanie, nájdenie predmetu, donesenie predmetov. Samozrejme najatraktívnejšou časťou boli ukážky, kde psy predvádzali zadržanie páchateľa. A poviem Vám, sú to teda bojovníci, ktorí sa len tak ľahko nedajú odstrašiť ani bitkou a jednoducho splnia svoju úlohu a páchateľa zastavia. Túto disciplínu si mali možnosť vyskúšať aj záujemcovia z radov divákov. Aj keď sa vraví, že pes je najlepším priateľom človeka, a ja s tým plne súhlasím, predsa len, keď sa na vás rúti vycvičený policajný pes, tak tam končí sranda.
Nemal problém ani s likvidáciou odvážlivca, a ten bol o chvíľku na zemi. Po celý čas bolo úžasné sledovať ako títo psy počúvajú na slovo a reagujú na pokyny svojich psovodov. Jednotlivé ukážky si vyslúžili aj potlesk prítomných divákov a samozrejme rozžiarené očká prítomných detí svedčili o tom, že sa im psíky páčia.
Nasledovalo fotenie a malí odvážlivci si mohli psíkov aj pohladkať. Bolo to veľmi pekné a vydarené vystúpenie členov tohto klubu, prítomných určite pobavili, ale aj poučili a dozvedeli sme sa niečo nové o ich práci. Prajeme im, aj ich štvornohým priateľom, veľa úspechov v ďalšej práci, nech jej nemajú veľa a nech nemusia často zasahovať a ak už to bude potrebné, tak nech sa im vždy darí...
Zdroj: revuca24.sk
{gallery}obsah/revuca/dni11{/gallery}
































V sobotu 25.6.2011 pokračovali Dni mesta Revúca množstvom sprievodných akcií a hlavným lákadlom pre návštevníkov boli vystúpenia superstaristov Roba Šimka a Martina Chodúra. Od rána sa postupne ľudia schádzali pri jarmočných stánkoch, ktorých bolo o niečo menej ako minulé roky. Pred budovou SSOŠ prebiehal festival jedál, v rámci ktorého sa dalo kúpiť si všeličo chutné pod zub a ešte aj za rozumnú cenu. Mohli ste si pozrieť ukážky carvingu, čo je laicky povedané ozdobné vyrezávanie do ovocia a zeleniny a pre deti bola pripravená akcia Malí pečú veľkým. V areáli ZŠ I. B. Zocha sa deti mohli povoziť na koníkoch a v areáli ZŠ Hviezdoslavova predviedli ukážky svojej práce so
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.