ísť ležať do nemocnice, každý ju obdivoval ako statočne zvládala situáciu. Mnohí, jej podobní, v takejto situácii videli aj koniec svojho života. Ju nachádzali čítať Bibliu a spievať nábožné piesne  a keď sa jej opýtali čomu vďačí za taký pekný vek, nebolo jej ťažko odpovedať v čom hľadá nové sily do života. Lekári ju mnohým na oddelení dávali za príklad a chodilo ju obdivovať mnoho spolupacientov. Sto rokov sa však nedožila. Stačilo jej už len tak málo...
Raz som mal možnosť byť prítomným na oslavách storočnice jednej pani v Rakovnici. Na meno si už nepamätám, ale živo si spomínam na to, ako jej prišli zablahoželať k tomuto krásnemu výročiu funkcionári bývalého Okresného národného výboru. V záujme napísať o nej článok a spomenúť jej ťažký  život na dedine sa mi dostalo od jednej ženy z jej rodiny pokarhania, že sa už o ľuďoch takéhoto veku nesvedčí písať. Trochu ma to zabolelo, ale dnes som rád, že Rakovničania aj dnes nájdu o nej v archívoch novín malú reportáž.
Ešte v rokoch mojej mladosti sa spomínal jeden pán z Jelšavy, ktorý sa dožil vyše sto rokov. Dokonca si bol v tomto veku vlakom v Bratislave ešte kúpiť fajku, lebo s ňou mu bol jeho život krajší. Ako železničiar na dôchodku mal cestu vlakom zadarmo a keď sa dobre cítil, tak si to doprial.












Do tretice som sa nedávno dozvedel, že požehnaného veku sa dožila v Revúcej pani Juliana Žornová práve na Medzinárodný deň žien - 8. marca. Žiaľ, aj keby som neviem ako chcel ísť za ňou a pozdraviť ju, nemohol som pre môj zdravotný stav. Prostredníctvom Revúckych listov i webstránky revuca24.sk som sa dočítal, že naša jubilantka sa teší nielen z pekného veku, ale ako - tak jej slúži aj zdravie. Hoci, keď sa jej redaktorka opýtala, čo teraz doma robí, tak jej  s úsmevom vravela, čo by som ja už teraz len robila?! Veď áno, za tie roky si človek všeličo skúsi, všeličo dokáže, všeličo nechá za sebou. Každý rodič sa teší zo svojich detí, nech sú akékoľvek. Ona s manželom, ktorý jej ale skoro zomrel, vychovala dve dcéry. Jedna je u nej každý deň. V domácnosti takého človeka je vždy čosi robiť. Najmä teraz, keď za ňou prichádzajú návštevy, počnúc primátorkou Revúcej paňou Evou Cireňovou až po zástupcov Zboru pre občianske záležitosti, ale i novinárov, ktorí sú na všeličo zvedaví. Aj ja by som zaiste bol na
 všeličo zvedavý.  Možno by som sa aj ja pani Žornovej opýtal, čo jej pomohlo, že sa dožila takéhoto požehnaného veku. Nielen kvôli sebe, ale pre iných, ktorým by to iste pomohlo, aby nasledovali jej príklad. Iste by mi odpovedala tak, ako to napísali spomínané Revúcke listy – Recept na dlhovekosť nepozná, ale vždy, ako zdôraznila, držala sa Pána Boha.
S veľkým potešením píšem tieto riadky. Aj oni sú dôkazom toho, že na Gemeri sa zo života vedia tešiť nielen mladí, ale aj ľudia požehnaného veku. Oveľa väčšiu radosť majú, keď im zdravie dovolí aspoň na chvíľku posedieť si so svojimi najbližšími, alebo predstaviteľmi mesta, ktorí ich svojou prítomnosťou potešia najviac. Zablahoželajú k nie každodennému výročiu a zaprajú ešte veľa rokov  tak, ako je na konci správy o storočnici pani Žornovej napísané: "Nech jeseň Vášho života je naplnená láskou a vďačnosťou Vašich najdrahších, ktorým ste celý život rozdávali svoju lásku a svoj plodný život." A mňa osobne na konci reportáže veľmi potešilo, keď sa pani Žornová priznala, ako má veľmi rada dobošky :-). Tak nech vám aj naďalej chutia, naša milá jubilantka!
Ondrej Doboš
Foto a video Eva Viestová, revuca24.sk


 
{jcomments on}