Raz som mal možnosť byť prítomným na oslavách storočnice jednej pani v Rakovnici. Na meno si už nepamätám, ale živo si spomínam na to, ako jej prišli zablahoželať k tomuto krásnemu výročiu funkcionári bývalého Okresného národného výboru. V záujme napísať o nej článok a spomenúť jej ťažký život na dedine sa mi dostalo od jednej ženy z jej rodiny pokarhania, že sa už o ľuďoch takéhoto veku nesvedčí písať. Trochu ma to zabolelo, ale dnes som rád, že Rakovničania aj dnes nájdu o nej v archívoch novín malú reportáž.
Ešte v rokoch mojej mladosti sa spomínal jeden pán z Jelšavy, ktorý sa dožil vyše sto rokov. Dokonca si bol v tomto veku vlakom v Bratislave ešte kúpiť fajku, lebo s ňou mu bol jeho život krajší. Ako železničiar na dôchodku mal cestu vlakom zadarmo a keď sa dobre cítil, tak si to doprial.

Do tretice som sa nedávno dozvedel, že požehnaného veku sa dožila v Revúcej pani Juliana Žornová práve na Medzinárodný deň žien - 8. marca. Žiaľ, aj keby som neviem ako chcel ísť za ňou a pozdraviť ju, nemohol som pre môj zdravotný stav. Prostredníctvom Revúckych listov i webstránky revuca24.sk som sa dočítal, že naša jubilantka sa teší nielen z pekného veku, ale ako - tak jej slúži aj zdravie. Hoci, keď sa jej redaktorka opýtala, čo teraz doma robí, tak jej s úsmevom vravela, čo by som ja už teraz len robila?! Veď áno, za tie roky si človek všeličo skúsi, všeličo dokáže, všeličo nechá za sebou. Každý rodič sa teší zo svojich detí, nech sú akékoľvek. Ona s manželom, ktorý jej ale skoro zomrel, vychovala dve dcéry. Jedna je u nej každý deň. V domácnosti takého človeka je vždy čosi robiť. Najmä teraz, keď za ňou prichádzajú návštevy, počnúc primátorkou Revúcej paňou Evou Cireňovou až po zástupcov Zboru pre občianske záležitosti, ale i novinárov, ktorí sú na všeličo zvedaví.
Aj ja by som zaiste bol navšeličo zvedavý. Možno by som sa aj ja pani Žornovej opýtal, čo jej pomohlo, že sa dožila takéhoto požehnaného veku. Nielen kvôli sebe, ale pre iných, ktorým by to iste pomohlo, aby nasledovali jej príklad. Iste by mi odpovedala tak, ako to napísali spomínané Revúcke listy – Recept na dlhovekosť nepozná, ale vždy, ako zdôraznila, držala sa Pána Boha.
S veľkým potešením píšem tieto riadky. Aj oni sú dôkazom toho, že na Gemeri sa zo života vedia tešiť nielen mladí, ale aj ľudia požehnaného veku. Oveľa väčšiu radosť majú, keď im zdravie dovolí aspoň na chvíľku posedieť si so svojimi najbližšími, alebo predstaviteľmi mesta, ktorí ich svojou prítomnosťou potešia najviac. Zablahoželajú k nie každodennému výročiu a zaprajú ešte veľa rokov tak, ako je na konci správy o storočnici pani Žornovej napísané: "Nech jeseň Vášho života je naplnená láskou a vďačnosťou Vašich najdrahších, ktorým ste celý život rozdávali svoju lásku a svoj plodný život." A mňa osobne na konci reportáže veľmi potešilo, keď sa pani Žornová priznala, ako má veľmi rada dobošky :-). Tak nech vám aj naďalej chutia, naša milá jubilantka!
Ondrej Doboš
Foto a video Eva Viestová, revuca24.sk
{jcomments on}

































Mať v rodine storočného dedka, alebo babku je veľmi významná udalosť. Sám som si v mladosti prial, aby som sa s takým človekom stretol a porozprával sa s ním ako sa vlastne dá taký vek dosiahnuť. V mojej rodnej dedine sa k takému požehnanému veku, ako sa to zvykne vravieť, takmer „dopracovala“ jedna moja bývalá suseda. Vychovala s manželom tri deti, ale keď ich povydávala a poženila, ostala v malom domčeku neďaleko nás bývať celkom sama. Žila skromným, ba dalo by sa povedať, že až príliš skromným životom. Celý čas však žila aktívne a nikdy som ju nevidel posedávať na priedomí, alebo, ako sa u nás hovorilo, na gangu. Keď s v pokročilom veku zlomila nohu a musela
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-