Raz som mal možnosť byť prítomným na oslavách storočnice jednej pani v Rakovnici. Na meno si už nepamätám, ale živo si spomínam na to, ako jej prišli zablahoželať k tomuto krásnemu výročiu funkcionári bývalého Okresného národného výboru. V záujme napísať o nej článok a spomenúť jej ťažký život na dedine sa mi dostalo od jednej ženy z jej rodiny pokarhania, že sa už o ľuďoch takéhoto veku nesvedčí písať. Trochu ma to zabolelo, ale dnes som rád, že Rakovničania aj dnes nájdu o nej v archívoch novín malú reportáž.
Ešte v rokoch mojej mladosti sa spomínal jeden pán z Jelšavy, ktorý sa dožil vyše sto rokov. Dokonca si bol v tomto veku vlakom v Bratislave ešte kúpiť fajku, lebo s ňou mu bol jeho život krajší. Ako železničiar na dôchodku mal cestu vlakom zadarmo a keď sa dobre cítil, tak si to doprial.

Do tretice som sa nedávno dozvedel, že požehnaného veku sa dožila v Revúcej pani Juliana Žornová práve na Medzinárodný deň žien - 8. marca. Žiaľ, aj keby som neviem ako chcel ísť za ňou a pozdraviť ju, nemohol som pre môj zdravotný stav. Prostredníctvom Revúckych listov i webstránky revuca24.sk som sa dočítal, že naša jubilantka sa teší nielen z pekného veku, ale ako - tak jej slúži aj zdravie. Hoci, keď sa jej redaktorka opýtala, čo teraz doma robí, tak jej s úsmevom vravela, čo by som ja už teraz len robila?! Veď áno, za tie roky si človek všeličo skúsi, všeličo dokáže, všeličo nechá za sebou. Každý rodič sa teší zo svojich detí, nech sú akékoľvek. Ona s manželom, ktorý jej ale skoro zomrel, vychovala dve dcéry. Jedna je u nej každý deň. V domácnosti takého človeka je vždy čosi robiť. Najmä teraz, keď za ňou prichádzajú návštevy, počnúc primátorkou Revúcej paňou Evou Cireňovou až po zástupcov Zboru pre občianske záležitosti, ale i novinárov, ktorí sú na všeličo zvedaví.
Aj ja by som zaiste bol navšeličo zvedavý. Možno by som sa aj ja pani Žornovej opýtal, čo jej pomohlo, že sa dožila takéhoto požehnaného veku. Nielen kvôli sebe, ale pre iných, ktorým by to iste pomohlo, aby nasledovali jej príklad. Iste by mi odpovedala tak, ako to napísali spomínané Revúcke listy – Recept na dlhovekosť nepozná, ale vždy, ako zdôraznila, držala sa Pána Boha.
S veľkým potešením píšem tieto riadky. Aj oni sú dôkazom toho, že na Gemeri sa zo života vedia tešiť nielen mladí, ale aj ľudia požehnaného veku. Oveľa väčšiu radosť majú, keď im zdravie dovolí aspoň na chvíľku posedieť si so svojimi najbližšími, alebo predstaviteľmi mesta, ktorí ich svojou prítomnosťou potešia najviac. Zablahoželajú k nie každodennému výročiu a zaprajú ešte veľa rokov tak, ako je na konci správy o storočnici pani Žornovej napísané: "Nech jeseň Vášho života je naplnená láskou a vďačnosťou Vašich najdrahších, ktorým ste celý život rozdávali svoju lásku a svoj plodný život." A mňa osobne na konci reportáže veľmi potešilo, keď sa pani Žornová priznala, ako má veľmi rada dobošky :-). Tak nech vám aj naďalej chutia, naša milá jubilantka!
Ondrej Doboš
Foto a video Eva Viestová, revuca24.sk
{jcomments on}
































Mať v rodine storočného dedka, alebo babku je veľmi významná udalosť. Sám som si v mladosti prial, aby som sa s takým človekom stretol a porozprával sa s ním ako sa vlastne dá taký vek dosiahnuť. V mojej rodnej dedine sa k takému požehnanému veku, ako sa to zvykne vravieť, takmer „dopracovala“ jedna moja bývalá suseda. Vychovala s manželom tri deti, ale keď ich povydávala a poženila, ostala v malom domčeku neďaleko nás bývať celkom sama. Žila skromným, ba dalo by sa povedať, že až príliš skromným životom. Celý čas však žila aktívne a nikdy som ju nevidel posedávať na priedomí, alebo, ako sa u nás hovorilo, na gangu. Keď s v pokročilom veku zlomila nohu a musela
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.