Raz som mal možnosť byť prítomným na oslavách storočnice jednej pani v Rakovnici. Na meno si už nepamätám, ale živo si spomínam na to, ako jej prišli zablahoželať k tomuto krásnemu výročiu funkcionári bývalého Okresného národného výboru. V záujme napísať o nej článok a spomenúť jej ťažký život na dedine sa mi dostalo od jednej ženy z jej rodiny pokarhania, že sa už o ľuďoch takéhoto veku nesvedčí písať. Trochu ma to zabolelo, ale dnes som rád, že Rakovničania aj dnes nájdu o nej v archívoch novín malú reportáž.
Ešte v rokoch mojej mladosti sa spomínal jeden pán z Jelšavy, ktorý sa dožil vyše sto rokov. Dokonca si bol v tomto veku vlakom v Bratislave ešte kúpiť fajku, lebo s ňou mu bol jeho život krajší. Ako železničiar na dôchodku mal cestu vlakom zadarmo a keď sa dobre cítil, tak si to doprial.

Do tretice som sa nedávno dozvedel, že požehnaného veku sa dožila v Revúcej pani Juliana Žornová práve na Medzinárodný deň žien - 8. marca. Žiaľ, aj keby som neviem ako chcel ísť za ňou a pozdraviť ju, nemohol som pre môj zdravotný stav. Prostredníctvom Revúckych listov i webstránky revuca24.sk som sa dočítal, že naša jubilantka sa teší nielen z pekného veku, ale ako - tak jej slúži aj zdravie. Hoci, keď sa jej redaktorka opýtala, čo teraz doma robí, tak jej s úsmevom vravela, čo by som ja už teraz len robila?! Veď áno, za tie roky si človek všeličo skúsi, všeličo dokáže, všeličo nechá za sebou. Každý rodič sa teší zo svojich detí, nech sú akékoľvek. Ona s manželom, ktorý jej ale skoro zomrel, vychovala dve dcéry. Jedna je u nej každý deň. V domácnosti takého človeka je vždy čosi robiť. Najmä teraz, keď za ňou prichádzajú návštevy, počnúc primátorkou Revúcej paňou Evou Cireňovou až po zástupcov Zboru pre občianske záležitosti, ale i novinárov, ktorí sú na všeličo zvedaví.
Aj ja by som zaiste bol navšeličo zvedavý. Možno by som sa aj ja pani Žornovej opýtal, čo jej pomohlo, že sa dožila takéhoto požehnaného veku. Nielen kvôli sebe, ale pre iných, ktorým by to iste pomohlo, aby nasledovali jej príklad. Iste by mi odpovedala tak, ako to napísali spomínané Revúcke listy – Recept na dlhovekosť nepozná, ale vždy, ako zdôraznila, držala sa Pána Boha.
S veľkým potešením píšem tieto riadky. Aj oni sú dôkazom toho, že na Gemeri sa zo života vedia tešiť nielen mladí, ale aj ľudia požehnaného veku. Oveľa väčšiu radosť majú, keď im zdravie dovolí aspoň na chvíľku posedieť si so svojimi najbližšími, alebo predstaviteľmi mesta, ktorí ich svojou prítomnosťou potešia najviac. Zablahoželajú k nie každodennému výročiu a zaprajú ešte veľa rokov tak, ako je na konci správy o storočnici pani Žornovej napísané: "Nech jeseň Vášho života je naplnená láskou a vďačnosťou Vašich najdrahších, ktorým ste celý život rozdávali svoju lásku a svoj plodný život." A mňa osobne na konci reportáže veľmi potešilo, keď sa pani Žornová priznala, ako má veľmi rada dobošky :-). Tak nech vám aj naďalej chutia, naša milá jubilantka!
Ondrej Doboš
Foto a video Eva Viestová, revuca24.sk
{jcomments on}
































Mať v rodine storočného dedka, alebo babku je veľmi významná udalosť. Sám som si v mladosti prial, aby som sa s takým človekom stretol a porozprával sa s ním ako sa vlastne dá taký vek dosiahnuť. V mojej rodnej dedine sa k takému požehnanému veku, ako sa to zvykne vravieť, takmer „dopracovala“ jedna moja bývalá suseda. Vychovala s manželom tri deti, ale keď ich povydávala a poženila, ostala v malom domčeku neďaleko nás bývať celkom sama. Žila skromným, ba dalo by sa povedať, že až príliš skromným životom. Celý čas však žila aktívne a nikdy som ju nevidel posedávať na priedomí, alebo, ako sa u nás hovorilo, na gangu. Keď s v pokročilom veku zlomila nohu a musela
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-