Pán Ernest Hauser z Revúcej nie je pôvodom z Gemera. Narodil sa v roku 1932 v Banskej Štiavnici. O tom, ako a prečo sa dostal z rodnej Štiavnice na stredný Gemer spomína aj vo svojej prvotine Štiavničan, ktorú napísal už ako takmer osemdesiatročný skúsený človek. Poviete si, že v takom pokročilom veku málokto napíše knižku. Prežité skúsenosti, ktoré zažil vo svojom živote mu však poskytli dostatočný priestor na to, aby obohatili jeho tvorivú dušu nielen ako výtvarníka. Mladej generácii pripomeňme, že pán Hauser po ukončení strednej školy a neprijatí na vysokoškolské šúdium išiel pracovať do uhoľnej bane v Karvinej, kde pri banskom nešťastí len o vlások ušiel smrti. Po (od)
Počas jednej noci sa v meste Banská Štiavnica strhol boj. Všade bolo počuť streľbu a ráno na mestskom dome viala československá a červená zástava. Rodičia ma nepustili do školy, ale dozvedel som sa, že vznikol revolučný národný výbor a na ceste neďaleko nášho domu rachotil slovenský tank. Neviem, kam sa presúval, zrejme na povstalecký front. V meste bola veľká manifestácia, na transparente nápis „Slovenské národné povstanie – smrť NemcoM“. Miestni žandári hliadkovali a usmerňovali pochodujúcich vojakov hore-dole po meste.
Pamätám sa na to, lebo sme s bratrancom Otom „zdúchli“ do mesta. Na križovatke riadili dopravu vojak a hliadkujúci žandár s prísnou tvárou a červeným šálom na krku, ktorý nás vyexpedoval nazad. Obchody boli zatvorené, len vo veľkosklade liehovín a piva bolo rušno. Majiteľ bol nejaký „Nemec“, odvliekol ho a z pivnice sa veselo nakladalo na autá a na ukoristenú motorku, trojkolku nemeckej výroby. Boli to fľaše rumu a iného alkoholu, čo mal v nemilosrdnej vojne úspech. Vtedy som prvýkrát videl na tej nemeckej trojkolke sovietskeho vojaka so samopalom. Usmieval sa na mňa mútnym a smutným pohľadom. Kývol mi „zdravstvuj“ a odfrčal s rumom preč. To bol môj prvý zážitok z vojny.
Pratali sme sa domov ako sme vládali. Rodičia a omama skoro ošediveli od strachu o nás. Otecko, apík, nebol doma a mamka mi s vystrašenou tvárou hovorila, že ho odviedli na mestský úrad. Nebolo mi všetko jedno, ale nezostávalo nič iné, len čakať, čo sa stane. Staršiemu bratovi prišiel z vojenskej správy povolávací rozkaz. Do troch dní musel narukovať do povstaleckej armády. Môj braček trpel na zhrubnutú štítnu žľazu, kde bolo podozrenie na rakovinový nádor. S týmto chorobopisom sa mu podarilo z asentírky sa vymaniť.
Apíka predviedli do zasadačky mestského domu, kde zasadal revolučný národný výbor mesta, na čele s Dr. Papánkom (za Demokratickú stranu). Usadil otca a oslovil ho, že musí prijať funkciu mešťanostu. Bolo to asi nutné, lebo hospodársku činnosť mesta poznal dokonale, pôsobil pod mešťanostom v prechádzajúcom volebnom období. Túto ponuku však dostal ultimatívne ako bývalý funkcionár počas Slovenského štátu.
Po potlačení povstania Nemcami prebral funkciu znova kňaz Jankovič a otec sa viac venoval obchodu. Do poslednej chvíle pred ukončením povstania zamestnával v obchode a ukrýval bývalého majiteľa, žida, pána Weissa. Vybavoval mu výnimku, aby nebol deportovaný do koncentráku. V roku 1942 likvidoval obchod a oslovil otca, aby odkúpil tovar a aby ho zamestnal v obchode. Tak sa aj stalo. Otec nebol arizátor, ako to bolo v iných židovských obchodoch. Toto mu vysokí úradníci okresného úradu vytýkali, vraj spokojne by si mohol tovar privlastniť, s čím otec nesúhlasil. Pred skončením povstania, keď hrozilo, že Nemci znova obsadia mesto, ponúkol pánovi Weissovi, že ho schová na bezpečné miesto, kým nepríde oslobodzovací front. Z rozprávania viem, že celá rodina zo dňa na deň zmizla a neviem, či skončili v koncentráku, alebo v masovom hrobe niekde v okolí. Bola to smutná udalosť, ale otec si musel chrániť svoj život a život svojej rodiny.
Po jednej udalosti hrozila likvidácia aj nám. Po potlačení povstania gestapáci zaistili šiestich mestských žandárov, ktorým otec na mestskom úrade vydal potvrdenie, že sa nezúčastnili povstania, čo samozrejme nebola pravda a kolaborujúci s gestapákmi to vedeli. Otca odviedli z obchodu na gestapo, na vypočúvanie. Obvinili ho, že skrýval a zastával sa partizánov. Vtedy len na intervenciu mešťanostu dekana Jankoviča apíka prepustili. Neviem, akým zázrakom sa to podarilo. Šiesti žandári už boli na nákladnom aute pripravení na odchod na popravu, mali ich zastreliť v Kysihýbli. Mohli z auta zliezť a prepustili ich. Vtedy som sa aj ja znova narodil. Otec s mamkou sa nervove zrútili a týždeň nebolo s nimi reči.
Bolo to v roku 1944. V septembri sme nastúpili do školy, ale nie na dlho. Povstanie intenzívne potláčali a v horách sa nachádzali už len partizánske jednotky, ktoré robili Nemcom neplechu, lebo vyhadzovali na železničných tratiach do povetria tunely, mosty a aj koľajnice. Tak mali Nemci sťaženú prepravu na východný front.
Všetko, čo sa okolo mňa odohrávalo v detstve, bolo akési mystické. V škole si profesori nevedeli poradiť v akom duchu vyučovať, bolo to problematické. V meste sa raz zdržiavali povstalci, raz prefičali Nemci, tak nám radšej dali v škole voľno. Východný front sa blížil a propaganda pracovala na plné obrátky. Vznikali všelijaké zajatecké tábory, kde vraj internovali Nemcov, ktorí žili na Slovensku v menšine. Dozvedali sme sa o hromadných popravách týchto úbožiakov, vyhnali ich z domovov a používali ich na práce v povstaleckých pozíciách. Tieto správy neboli overené, preto sme im ani nechceli veriť (hovorím o interpretácii rodičov a známych). Všetko, čo moje „radary“ zachytili, sme si medzi chlapcami vysvetľovali po svojom.
Otec počas povstania obchodoval, ale pôvodný majiteľ, pán Weiss, žid, sa začal správať ako suverénny majiteľ, hoci otec jeho obchod (tovar) kúpil a počas Slovenského štátu bol otcovým zamestnancom. Aj tak to bol zázrak, že v tom čase sa mohol slobodne pohybovať. Títo ľudia, nešťastníci, museli byť označení žltou hviezdou, čo bolo potupné. Otec sa čoraz viac musel zaoberať vedením mesta. Bolo treba hospodársky strážiť mestskú pokladnicu, mestskú políciu a matriku. To sa mu darilo a po oslobodení odovzdal hospodárenie bez manka.Po potlačení povstania sa front blížil z východu. Bojovalo sa na Dukle a Slováci narukovaní do armády hromadne prebiehali k Sovietom. Tam sa vytvoril prvý československý armádny zbor na čele s generálom Ludvíkom Svobodom. Tieto správy sme získavali z vysielania BBC Londýn.
Pod Botanickou záhradou sme si postavili nový dom. Otec poskytol voľné izby rodine, no Nemci si to zistili a na prechodný čas sa ubytovali u nás dvaja nemeckí dôstojníci. Na najbližšie stĺpy natiahli telefónne drôty a bolo po počúvaní Londýna. Z nemeckej izby sa ozývalo rádio v nemčine a večer pesnička „Lili Marleen...“ – bola to zvučka Berlína.
Apíkovi sa dostalo do uší, že sovietska NKVD po prechode frontu filtruje a preveruje obyvateľstvo a berie ľudí na Sibír s celými rodinami. Rozhodol sa evakuovať do Topoľčian, kde by mohol vystupovať ako cudzia osoba. Vo vojnovom stave si bolo treba navzájom pomáhať, tak nám teta Emma s manželom ponúkli, že nám poskytnú bývanie. S mamkou sme odcestovali do Topoľčian najskôr my traja bratia. Vlaky na Slovensku premávali, spojenie bolo všelijaké. Všade plno Nemcov, boli to väčšinou maródi, ktorí cestovali z východného frontu do Nemecka. Boli medzi nimi aj Sudeťáci. Sedeli sme na debnách s tovarom a kade kde, aj na zemi. Noc bola dlhá a v znamení vojny atmosféra nabitá frontovou hrozbou.
Ráno sme sa dostali do Topoľčian. Na stanici nás už čakal Janko báči. V prezariadenom byte sme sa usalašili a celý deň sme prespali.
Ernest Hauser
(Úryvok z knihy Ernest Hauser: Štiavničan)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.