V spomienkach súčasníkov zostali zachované mnohé tradičné, ale aj netradičné jedlá nielen z obdobia prvej republiky, ale aj Slovenského štátu. Tie tradičné mali svoje korene a sociálny pôvod v našich domácnostiach, súviseli s dobou, a tým aj s ich ekonomickou situáciou. Na Štítnickej doline dávala obživu živiteľom rodín Slavošovská papiereň. Bolo tu mnohonárodnostné zloženie, od pôvodných nemeckých rodín, cez slovenské, maďarské a české. (V rokoch 1939-45 aj ruskí a ukrajinskí obyvatelia, ktorí sa tu prechodne usadili.) Boli to inžinieri, technici so svojimi rodinami, budovatelia vtedy aktuálnej železničnej trate Slavošovce – Kopráš – Tisovec – Brezno v smere na Banskú Bystricu. Prevažná časť Úradnícka kantína bola spojená aj s hostincom, miestnou krčmou, túto obdobne mali Lerchovci, ktorí mali aj mäsiarstvo a hospodárstvo, kde chovali kravy a ošípané. Okrem toho ich dodávateľmi boli miestni a okolití gazdovia (ak to kontingent dovoľoval). Z Maďarska nakupovali ošípané, tzv. „bagúny“, vážiace niekoľko metrákov, známe dobrou slaninou. Vykladali ich z vagónov v továrenskej kolónii neďaleko parku. Kantína mala aj svoj bitúnok, kde sa porážali zvieratá. Po vzniku Slovenského štátu bolo zavedené prídelové hospodárstvo skoro na všetky druhy spotrebného tovaru, značne to postihlo všetko obyvateľstvo, v tomto období tu boli časté štrajky a protestné hladové pochody, smerujúce na Obvodný notársky úrad v Slavošovciach. Organizátori štrajkov putovali z miestnej žandárskej stanice do vtedajšieho sídla okresu - do Dobšinej a odtiaľ až do Ilavy, prípadne Leopoldova.
V spomínanej kantíne sa však varilo kvalitne, kde pani Anna Lerchová neprestala variť ani v čase SNP, všestranne pomáhala tu usadeným partizánskym oddielom. Varilo sa aj v nižnej časti papierne Masníkove, kde priamo pre partizánov varila p. Hricová, syn ktorej tragicky zahynul ako jeden z účastníkov SNP pri výbuchu 23.10.1944.
Pani Lerchová pokračovala vo svojej záslužnej práci aj v povojnových rokoch, po odchode na dôchodok varila a bola vedúcou školskej jedálne v novovybudovanej Základnej škole. Jej prístup k deťom bol aj tu materinský, deti museli dostávať všetko, čo stravovacie normy predpisovali, osobne predpísané kvantum v surovom a varenom stave prevažovala. Kuchynský odpad sa nepredával ani nevynášal, v spolupráci s vtedajším MNV zabezpečila každoročne chov niekoľkých ošípaných, ktoré sa po dosiahnutí potrebnej váhy spracovali a boli niekoľko týždňov súčasťou stravy v ŠJ. Zomrela krátko po odchode z povolania, ktoré bolo jej celoživotným. Pochovaná je na miestnom cintoríne. Počas svojho života vydala niekoľko zaujímavých publikácií týkajúcich sa úpravy a spracovania jedla. Tieto venovala svojim zákazníčkam. Zo zachovanej publikácie „Osvedčené predpisy na úpravu mäsitých jedál svojim vzácnym zákazníčkam venuje Vd. Anna Lerchová, mäsiarstvo Slavošovce“. Tak je to na uvedenej publikácii uvedené.
Dnes niektoré z týchto receptov predkladám na porovnanie a ako spomienku na túto skromnú a vzácnu ženu pôsobiacu v Slavošovciach, tak ako sa zachovali v mojom súkromnom archíve. Verím, že viaceré z týchto receptov poslúžia mnohým gurmánom. Pozrime sa teda pod pokrývku hrnca, v ktorom varila teta Anna Lerchová.
Hovädzia polievka
Dobrú hoväzdziu polievku nedokáže uvariť každý. Aj tu veľa závisí od kvality mäsa. Mäsiar by mal vedieť na aký účel sa mäso kupuje. Ku
Cigánska pečienka
Z nízkej roštenky vyberieme kosti, naklepeme, osolíme, posypeme tlčeným čiernym korením, poobkladáme krájanou slaninou, cibuľou a pripravenou plnkou (¼ kg bravčového, ¼ kg vareného údeného mäsa, 2 vajíčka natvrdo, soľ a zelený petržlen). Roštenku skrútime, previažeme, prípadne spojíme ihlami a dáme piecť na rozpálený olej, prípadne masť, do ktorej pridáme petržlen, mrkvu, zeler, bobkový list a nové korenie. Pomaly dusíme za stáleho podlievania. Keď je mäso mäkké, šťavu zaprášime múkou a zalejeme 2 dcl červeného vína. Keď je pečienka hotová, scedíme ju a zbavíme ihiel. Pokrájané podávame s cestovinovou prílohou.
Sviečková na spôsob diviny
Pripravenú sviečkovicu necháme pred spracovaním odležať, aj 2 dni. Očistíme ju od blán a prešpikujeme hustou údenou slaninou. Posolíme a necháme chvíľu postáť. V pripavenej nádobe rozpálime olej, na ktorom usmažíme sviečkovicu do červena. Do oleja pridáme ¼ kg narajbanej koreňovej zeleniny, trochu paradajok, bobkového lístia, celého čierneho korenia, trocha octa a ďalej dusíme pod pokrievkou. Keď je už mäso mäkké, zeleninu pretrieme cez sito, urobíme tmavú zápražku, do ktorej precedíme šťavu zo sviečkovice a vložíme pretretú zeleninu, dobre povaríme a podľa potreby rozriedime vodou, nakoniec pridáme kyslú smotanu. Pokrájame na prst hrubé kúsky, podávame s makarónmi, prípadne špagetami, prípadne aj so žemľovými knedľami. Omáčku môžeme podávať v osobitnej nádobe.
Klobáska
Klobásky robíme obvykle z mäsa drobno pomletého, alebo hrubšie posekaného, podľa chuti. Zo sekanej hmoty môžeme urobiť dlhšie páry klobások, z mäsa nadrobno pomletého 10-
Pečienkové jaterničky
Uvaríme potrebné množstvo podhrdliny, pečienku a pľúca. Má to byť cca ½ kg varenej pečienky, asi 40 dkg podhrdliny, 30 dkg pľúc, 40 dkg surovej pečienky, 5 žemlí namočených v mlieku alebo
Pečené mladé prasiatko
Zabité mladé prasiatko dobre očistené opatrne vypitváme. Zvnútra posolíme, zvonku nie, pretože koža by sa neprepiekla pekne a hladko. Pod krk dáme malú rajničku (obrátene), aby neupadla hlava a upiekla sa pekne do červena. Je potrebný väčší pekáč, aby nevytiekla šťava. Pečieme v dobre vyhriatej rúre, mažeme horúcou masťou, olejom, do ktorého sme pridali pivo. Ďalej už nesmieme prudko piecť. Keď ušká začínajú prudko červenieť, prikryjeme ich papierom alebo alobalom. Keby sa chrbát prasiatka prudko piekol prikrývame ho mastným papierom, potom sa už môže piecť aj prudšie. Ak by sa objavili pľuzgiere, miesto hneď prepichneme a potrieme masťou. Pečieme 2,5 – 3 hodiny. Pri krájaní treba opatrnosť, aby chrumkavá koža nenavlhla. Hlavu odrežeme, prasiatko rozrežeme pozdĺž a potom na potrebné kúsky. Na veľkú misu zostavíme tak, aby malo formu prasiatka, do otvorenej papuľky dáme jablko, prípadne kvietok. Podávame so zemiakovou kašou, do ktorej sme vmiešali žĺtky. Droby, pľúca, nôžky, pečienku, srdce, obličky uvaríme na kyslú polievku s bobkovým listom a čiernym korením. Pokrájame ich na rezance, dáme späť do polievky, prisolíme, pridáme ocot a zatrepeme kyslou smotanou. Do tejto môžeme pridať smažené rožky, nakrájané a opečené na tuku.
Jahňacina s fazuľou
Na osobu možno počítať s 10 - 20 dkg bielej suchej fazule a 15 - 25 dkg z prednej časti jahňaciny, prípadne baraniny. Očistenú a predtým namočenú fazuľu uvaríme na mäkko, ale tak, aby sa nerozpadla. Na kilo baraniny, pokrájanej na väčšie kúsky, počítame 4 cibule pokrájané nadrobno, ktoré smažíme do zlatova, posypeme mletým čiernym korením, posolíme, zalejeme troškou vody a vložíme pokrájané mäso, posolíme a pod pokrývkou dusíme do polomäkka. Pridáme 1 dcl hustého paradajkového pretlaku, 2 strúčky nadrobno posekaného cesnaku a podľa potreby bieleho vína. Ešte trocha podusíme, pridáme fazuľu a spolu povaríme.
Škvarkové pagáčiky I.
1 kg
Škvarkové pagáčiky II.
Vo vlažnom mlieku si urobíme kvások z 2 dkg droždia a 1 kockou cukru. Do misky dáme ½ kg hladkej múky, 10 dkg masti, trocha soli. Pridáme pripravený kvások a pripravíme hustejšie závinové cesto, ktoré necháme na teplom mieste vykysnúť. Pripravíme ½ kg zomletých mastných škvariek, primiešame mleté čierne korenie a soľ podľa potreby. Vykysnuté cesto vyvaľkáme, roztrieme naň rovnomerne škvarky a trikrát prekladáme, podobne ako maslové cesto – vždy jedným smerom (postupne odpredu, odzadu, sprava, zľava), vždy s 25 minútovou prestávkou. Keď je už vyvaľkané, vykrajujeme pagáčiky a kladieme na suchý plech, necháme ešte kysnúť. Pred pečením vrchnú plochu ozdobíme nožom, potrieme žĺtkom a pečieme v teplej rúre.
Škvarkové pagáčiky sypké
Rozmrvíme cca ½ kg mletých škvariek s ½ kg múky, pridáme 1 vajíčko, soľ a ½ balíčka kypriaceho prášku. Vypracujeme na hladké cesto, vyvaľkáme na hrúbku prsta, povykrajujeme drobné pagáčiky, ktoré pomažeme žĺtkom. Pečieme v horúcej rúre, vydržia dlho.
Plnená paprika
Pokiaľ varíme
Plnený kaleráb
Pripravíme si stredne veľké kaleráby (cca 12 kusov), ktoré očistíme a umyjeme. Z 9 kalerábov skrojíme vrch aj s mladými lístkami a vydlabeme do nich ostrou lyžicou vnútro. Zvyšné 3 kaleráby a vydlabané vnútro pokrájame na drobné kúsky, spolu so zeleným petržlenom a s drobnými mladými lístkami kalerábu dusíme. Osobitne podusíme na polomäkko ryžu s cibuľkou, hríbami (ak ich nemáme, môžeme vynechať), pridáme 15 dkg zomletej teľaciny, prípadne mäkkej hovädziny, 10 dkg mletého údeného mäsa, 1 polievkovú lyžicu smotany. Touto hmotou plníme pripravené kaleráby, prikryjeme odrezanými vrškami a vo veľkej rajnici, prípadne v jenskom skle v horúcej masti dusíme spolu s pokrájaným kalerábom. Občas pridáme trochu vody. Keď je kaleráb mäkký, vyberieme ho na hlbokú misu, do sekaného vmiešame 1 a ½ dcl smotany s troškou múky. Dobre povaríme a vylejeme na vybrané plnené kaleráby. Podávame s prílohou podľa uváženia.
A na záver niekoľko ukážok ako sa varilo kedysi a
aké chute mali naši predkovia za cisára pána.
Dobová kuchárska kniha nám ich približuje nasledovne:
Šalát zo slimákov
Uvar 15 slimákov s pomerne veľkou ulitou, potom obsah vyber z domčekov, očisti ich náležite a nakrájaj ich po dĺžke na tenké kúsky, nakrájaj obdobne 4 dobre očistené sardele, na drobno posekaj celú cibuľu. Všetko spolu dobre zmiešaj, urovnaj na tanier alebo misku, polej octom, dobrým olejom, posyp mletým čiernym korením, oblož koláčikmi z natvrdo uvarených vajec.
Zaprávané drozdy
Do čista ober 24 drozdov, prípadne škovránkov, dobre vyber črievka, vtákov dobre omy a uzavri drievkami. Na drobné rezance pokrájaj niekoľko cibulí, panvicu dobre vymasti maslom, jej dno vysypaj cibuľovými rezancami. Na takto pripravenú nádobu narovnaj vtáčiky, primerane ich posoľ, nechaj piecť kým cibuľka sčervená. Potom vtákov vyber, urovnaj na inú panvicu. Potom vyber jedného alebo dvoch upečených vtáčikov, daj ich do hmoždiera, dobre roztlč, daj k tej hnedej cibuli a nechaj ešte chvíľu podusiť. Nalej k tomu pohár rakúskeho vína a naberačku hovädzej polievky, pridaj k tomu polovicu do zlatova osmaženej žemle. Všetko nechaj ešte trocha povariť. Potom to cez sitko prelej na pripravených vtákov, dovar, pridaj citrónovú kôru, následne vtáčikov urovnaj na misku, polej takto pripravenou omáčkou a okolo urob veniec z pripraveného maslového cesta.
Hovädzí chvost
Daj na panvicu kus loja, masla, prípadne oleja, štyri na kolieska nakrájané cibule, kúsok zázvoru, niekoľko zrniek čierneho korenia, nového korenia, piepor, bobkový list, trocha tymiánu. Na toto daj v kĺboch nasekaný hovädzí chvost, osoľ ho a nechaj dusiť, kým nezmäkne. Chvíľami podlievaj polievkou alebo vodou. V závere varenia pridaj ocot podľa chuti, aké kyslé chceš mať. Takto pripravený chvost vyber, omáčku preceď do druhej nádoby. Urob dobrú hnedú zápražku, pridaj k tomu na rezance pokrájanú citrónovú kôru, kus do hneda upraženého cukru – karamelu. Toto všetko vlej opäť na chvost. Nechaj všetko ešte povariť a môže sa podávať.
27. máj 2010
Pripravil PaedDr. Milan Sajenko
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.