Prechod tunelom, ktorým dodnes žiadny vlak neprešiel, ale prešla desaťmesačná Karolínka, ale aj vyše 80-roční seniori Doporučený
Napísal(a) Oľga Benediktyová
Dňa 24. septembra 2011 sa uskutočnil turistický prechod Slavošovským tunelom pod Homôlkou (744 m n. m.), ktorý zorganizovala obec Slavošovce za spolupráce poslancov, starostov, priaznivcov Revúckej a Štítnickej doliny a za podpory sponzorov. Záujem o prechod 2400 metrov dlhým tunelom bol mimoriadne veľký. Zo slavošovskej strany bolo viac ako 100 účastníkov, a to z niekoľkých generácií. Medzi nimi nechýbali nielen viac ako 80-roční priaznivci turistiky, ale ani najmladšia 10-mesačná účastníčka. Prechodu tunelom sa zúčastnili i zástupcovia Košického a Banskobystrického samosprávneho kraja, primátori, starostovia, poslanci regiónu, zástupcovia občianskych združení,
Starosta obce Slavošovce a zároveň poslanec KSK Ing. Štefan Bašták privítal účastníkov v sále kultúrneho domu. Oboznámil ich s históriou obce, ktorej súčasťou sú významné osobnosti, ako P. E. Dobšinský, Ondrej Vansa, Ján Čajak ml., Johanka Gyűrkyová a ďalší. Po krátkom občerstvení sa účastníci presunuli do pamätnej izby P. E. Dobšinského, kde ich sprevádzal jej zakladateľ a správca PaedDr. Milan Sajenko. Po prehliadke sa všetci dali na pochod ku vchodu do tunela, ktorý trval cca 25 min. V areáli pred vchodom, kde je novopostavený prístrešok autora Rudolfa Pažitku, bola krátka prestávka na oddych a občerstvenie. Pred začiatkom vstupu nás PaedDr. M. Sajenko oboznámil s históriou výstavby tunela. Datuje sa od roku 1941 do roku 1944, kedy v lete 1944 bola stavba zastavená pre vypuknutie SNP. I keď práce potom ešte zčasti pokračovali do roku 1949, tunel nebol uvedený do prevádzky, pretože po navrátení územia južného Slovenska po kapitulácii Maďarska trať stratila pôvodný význam.
Počas prechodu tunelom nás zaujal jeho veľmi zachovalý stav, široký 4 m a vysoký 6,5 m. Pôsobil dojmom, akoby bol dokončený iba prednedávnom. Ocenili sme kvalitu a precíznosť práce ľudí, ktorí ho stavali. Jeho vek skoro 70 rokov pripomínali iba krásne kvaple, ktoré sa počas desaťročí vytvorili na niektorých miestach. Po 45 minútach chôdze sa objavilo svetlo na konci tunela a my sme z neho vyšli do krásneho slnečného dňa. Po prejdení rovného i členitého úseku, kadiaľ mali byť položené koľajnice sme vošli do Koprášskeho tunela, dlhého 245 m. I k tomuto tunelu, tak ako k Slavošovskému a tunelu Pod Dielikom, nebola dokončená trať. Koprášsky tunel slúžil v minulosti ako sklad ovocia a zeleniny, preto bol z oboch strán zamurovaný. T. č. je priechodný len vďaka vysekanému otvoru. Po prejdení tunela sme sa ocitli na širokom priestranstve. Tam nás už očakávali zástupcovia Banskobystrického samosprávneho kraja, obce Magnezitovce a priaznivci revúckeho regiónu, s ktorými sme zotrvali v družnom rozhovore. Občerstvenie vo forme chutného guláša, ovčieho syra i makovej a orechovej štrúdle nám prišlo veľmi vhod. V blízkosti miesta oddychu sa nachádza Mníšanský viadukt. Fotografické zábery z neho a z okolitej prírody nepotrebujú komentár.
Cesta späť tunelmi nám ubehla veľmi rýchlo a od obce Slavošovce dostal každý účastník Účastnícky list. Zámer organizátorov spojiť dobré s užitočným sa splnil. Na svoje si prišli tí, ktorým je blízke obnovovať, či objavovať staré zabudnuté skvosty vytvorené predošlými generáciami, kochať sa krásou gemerskej prírody a upevniť priateľské vzťahy v rámci regiónov. Zásluhou obcí Slavošovce a Chyžná Voda, mikroregiónov Štítnicka dolina a Magnezit stretnutia smerujú k zachovaniu artefaktov tunelov pre budúce generácie a využívaniu a verme, že i s finančným prispením štátnych orgánov a samospráv na rozvoj turistiky a cestovného ruchu.
Ďakujeme organizátorom za krásny zážitok a tešíme sa na ďalšie stretnutie.
Oľga Benediktyová,
predsedníčka MO
Matice slovenskej v Rožňave
Fotografie: Gejza a Robert Benediktyovci, Ivan Sajenko
{gallery}obsah/slavos/tunel/homolka{/gallery}
Fotografie Karola Žigu z Revúcej
{gallery}obsah/slavos/homolka{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-