bojových a diverzných akcií. Boli odhodlaní, plní elánu a mladíckej odvahy. V deň 23. októbra 1944 odišli partizáni do spoločnej bojovej akcie v okolí Henckoviec. Chystali sa zastaviť pod Macovým vŕškom nemeckú kolónu, postupujúcu z Rožňavy do Dobšinej. Prepad bol úspešný, nepriateľ utrpel značné straty a musel ustúpiť. Časť partizánov sa po krátkom oddychu v Roštári vrátila do Slavošoviec, kde bol spomínaný štáb. Miesto, ktoré malo byť bezpečným útočiskom, sa ale zmenilo na smrtiacu pascu. Došlo tu k tragickému výbuchu, ktorý nikto neočakával. Štáb partizánov skupiny Sláva sa otriasol výbuchom, po ktorom z neho ostali ruiny, trčali len komíny, na zemi ležali kusy brvien, muriva, zdemolovaná výzbroj, ranení, mŕtvi a kusy roztrhaných tiel. Pred vrátnicou, nazývanou Brána, ležal na boku prevrhnutý autobus, na ktorom sa sem partizáni priviezli. Stromy v blízkosti boli dolámané výbuchom, ozývali sa stony ranených a umierajúcich, pálili slzy v očiach svedkov a ľudí, ktorí prišli na pomoc.
Príčina výbuchu? Dodnes neznáma.
Vtedy sa usudzovalo, že výbuch mohol byť dôsledkom nešťastnej náhody pri manipulácii s muníciou, ale aj možnej sabotáže zo strany záškodníkov. Z kroniky, dobových prameňov a spomienok žijúcich účastníkov sa dozvedáme počty a mená obetí. Po výbuchu v Slavošovciach sa časť partizánov stiahla do hôr, kde preniesli aj svojich ranených. Pri výbuchu 23.10.1944 zahynuli: Dr. P. Belák a jeho brat J. Belák z Rožňavského Bystrého, J. Kožuch z Rozložnej, F. Kušnier, J. Barna zo Štítnika, O. Bartoš z Hankovej, J. Sirkovský z Rochoviec, L. Caha z Radošoviec, J. Bero zo Slavošoviec, J. Peták od Prešova, J. Bušniak z Hornej Lehoty, Jakub Chlopko, por. Sameljuk Martvejev zo ZSSR, M. Rosenbluth od Bardejova, J. Hrabál, L. Hric zo Slavošoviec, E. Žigmund od Prievidze, Ľ. Czarny z Kamienky a z civilných osôb L. Kender z Betliara. Bolo tu aj množstvo neidentifikovateľných obetí. Mŕtvych z okolia odviezli a pochovali ich príbuzní, telá a pozostatky ostatných obetí boli v úcte pochované na cintoríne v Slavošovciach na dôstojnom občianskom pohrebe, ešte pred príchodom fašistov do obce.
Po dočasnom potlačení SNP
bolo v okolí Slavošoviec množstvo utečencov, rasovo prenasledovaných, ale aj účastníkov povstania z celého okresu. Tým sa stupňovali aj požiadavky na ich zásobovanie či budovanie úkrytov. Zemľanky sa budovali v okolitých horách nad Čiernou Lehotou. Zároveň došlo k vytvoreniu dobrovoľníckej jednotky ASTRA so sídlom v Štítniku v budove bývalej Meštianskej školy. Tu sa nachádza v súčasnosti pamätná tabuľa a na námestí je pamätník SNP. Na čele vojenskej jednotky bol dôstojník v zálohe, učiteľ por. Emil Duda. Jednotka mala zabezpečovať štátnu hranicu v priestore Gočaltovo - Štítnik - Rožňavské Bystré. Operovala v Štítnickej doline, neskôr sa začlenila do činnosti partizánskeho zoskupenia až po čiernolehotské vrchy. V horách sa partizáni pripravovali na ďalšie bojové výpady aj do okolia horthyovského Maďarska. V Rožňave bol zajatý a obesený partizán Tóth. Po vojne mu tam rodáci postavili pamätník. Počas protipartizánskych ťažení fašisti vypálili poľnú partizánsku nemocnicu za Čiernou Lehotou. Zaživa tu upálili ranených partizánov. Túto krutú udalosť pripomína umelecký pamätník s menami obetí. Zoznam obetí nie je úplný, nakoľko ani tu sa nepodarilo zistiť mená všetkých.
Na obete v horách nezabudli
ani občania v súčasnosti. Pán Juraj Ondrejčík postavil spomienkovú mohylu padlým v bojoch s fašistami a vlasovcami.
Do boja s fašistami, či už ako partizáni, alebo vojaci povstaleckej armády sa zapojili mnohí naši občania. Dňa 2.9.1944 po výzve nastúpili do dobrovoľníckej jednotky ASTRA 3 zo Slavošoviec títo občania: rotný V. Belík, čatár V. Červenák, des. D. Fuchs, slob. J. Svitaj, slob. P. Ondrej, voj. O. Hric, voj. J. Kuklica, por. K. Cejpek, des. J. Kočerjagin, voj. O. Bartók, voj. P. Spišák, voj. O. Kliment, voj. L. Tóth, voj. O. Sekerka, voj. P. Kliment, čat. K. Hutťan, voj. J. Adámi, voj. O. Šándor, voj. J. Skokan, voj. O. Doro, voj. P. Hronec, voj. J. Hronec, voj. J. Vojtko, voj. A. Mann, voj. J. Pakan, voj. J. Černý, des. J. Šubert, voj. J. Sedlák, voj. D. Lehocký, voj. M. Petrovič, voj. O. Organ, voj. O. Kubaský, voj. J. Piaterík, voj. O. Hlaváč, voj. O. Mikloda, voj. J. Štrbka, voj. A. Fandák. Ako bojovali naši občania, bolo možné sa dočítať z povojnových príspevkov autora tohto príspevku. Ján P. vynikol ako odvážny bojovník vo Vlachove, kde spolu s partizánmi oddielu Sláva vyhodil do vzduchu most, zničil fašistickú hliadku
na motorke. V bojoch zneškodnil okolo 26 nepriateľov, ukoristil 2 guľomety, 5 pušiek a ďalšiu muníciu. František K. sa zúčastnil podmínovania mostu pri Turanoch. V prestrelke zlikvidoval hniezdo nemeckého guľometu a granátom zlikvidoval a zranil viac fašistických vojakov, sám bol ranený mínou. Následne bol zajatý, zo zajatia ušiel a podarilo sa mu dostať k armáde osloboditeľov. Dezider L. sa zúčastnil bojov pri Spišských Mlynkoch, Spišskej Hute v Šumiaci. Dňa 23. dec. 1944 v tyle Nemcov vyhodil do vzduchu vojenský transport pri stanici Východná. Karol P. vyradil z boja nepriateľský tank a ukoristil guľomet. Pomohol evakuovať z boja troch ranených spolubojovníkov, jeho jednotka bola v boji zničená. Margita S. bola v SNP ošetrovateľkou, osvedčila sa ako odvážna partizánka. Bola vždy v prvej línii. Pri Sv. Ondreji sa dostala do zajatia, z ktorého ju vyslobodil príchod Červenej armády. Ako ošetrovateľky medzi partizánov v SNP nastúpili sestry Jankovičové spolu so svojím otcom. Pôsobili v partizánskej brigáde Jegorova. V Čsl. povstaleckej armáde bojovali aj J. Krivulka a V. Liptáčik, ktorí sprevádzali svojich veliteľov v terénnych vozidlách. Do SNP sa okrem uvedených zapojili ešte mnohí známi a neznámi, ktorí žili medzi nami, ale nevieme o nich pre ich skromnosť. Napr. O. Kišaj, O. Palička, F. Čaplický, R. Červenák, O. Slíža a ďalší. S odstupom sedemdesiatich rokov sa vraciame k spomienkam, aby sme priblížili súčasnej generácii to, čo by nemalo zapadnúť prachom.
Po tragickom výbuchu v Slavošovciach
v papierňach pokračoval odboj aj vo forme ukrývania dôležitého strojového vybavenia pred Nemcami. Odpratávali sa aj trosky zničenej budovy štábu partizánskej skupiny Sláva, patriacej k plk. Makarovovi. Veliteľom bol npor. S. Sečanský, zástupcom A. Švehlík. Títo výbuch prežili so zraneniami. 26. decembra 1944 prišli Nemci po prvýkrát do Slavošoviec a postupovali na Čiernu Lehotu. V obci zriadili veliteľstvo a ubytovali sa tu ženijné a zásobovacie útvary. V okolitých horách začali prenasledovať utečencov, ktorých potom transportovali do koncentrákov. Uskutočňovali aj protipartizánske razie.
Delostrelectvom od Muráňa ostreľovali hory nad Čiernou Lehotou okolo Kohúta, kde sa pohybovali partizáni. V obci robili domové prehliadky a brali práceschopných mužov na kopanie obranných zákopov za Kunovou Teplicou až po Rožňavské Bystré, pracovná povinnosť bola od 18 do 60 rokov. V obci sa pripravoval na vystúpenie z ilegality RNV, ktorého predsedom bol J. Potočný-Polák. Dňa 18. januára 1945 ešte obcou prechádzali posledné ustupujúce jednotky fašistov v smere na Jelšavu. Po prenocovaní sa časť presúvala na Čiernu Lehotu a Rejdovú. Ženijná jednotka uskutočnila deštrukciu trate vo smere Slavošovce-Štítnik. Nezničený ostal len jeden železničný mostík pri mlyne. Aj Nemci boli podplatiteľní a mlynár mohol pokračovať bez úhony. Bola to posledná cesta ustupujúcich jednotiek tesne pred oslobodením obce. Front sa rýchlo blížil. Po bojoch boli dňa 24. januára 1945 Slavošovce oslobodené Sovietskou armádou, vojskami 2. ukrajinského frontu a v jej zväzku bojujúcimi rumunskými jednotkami. Boli to udalosti spečatené krvou partizánov, vojakov a bojovníkov, ktorí položili životy za našu slobodu. Kvety a vence na hroboch padlých, pamätníkoch SNP a pomníkoch 2. svetovej vojny sú svedectvom našej vďaky.
PaedDr. Milan Sajenko,
predseda HDK OV SZPB Rožňava
(Poďakovnie patrí OcÚ Slavošovce a Ing. Štefanovi Baštákovi za ústretovosť pri spracovaní materiálov.)

































__________________________________________________

Jeden deň v kalendári Slovenského národného povstania je nezabudnuteľný pre Slavošovce, Gemer, aj pre celé Slovensko. Písal sa rok 1944, rok významných udalostí, rok obrody a vzrastu národného povedomia a jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi ľudstva, proti fašizmu. Slovensko prežívalo kritické obdobie vo svojich dejinách, bol to rok, ktorý ukázal správnu cestu v boji proti nezdravým a terorizujúcim silám fašizmu. Povstal národ. Tí, ktorí boli dovtedy v ilegalite a aj ďalší uvedomelí príslušníci nášho národa. Vystúpili v otvorenom boji, v ktorom išlo o všetko. Išlo o bytie či nebytie, o boj proti bezpráviu, za oslobodenie tisícov vlastencov trpiacich v žalároch, mučiarňach a koncentračných táboroch zriadených fašistami, gardistami a ÚŠB.
Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-