bojových a diverzných akcií. Boli odhodlaní, plní elánu a mladíckej odvahy. V deň 23. októbra 1944 odišli partizáni do spoločnej bojovej akcie v okolí Henckoviec. Chystali sa zastaviť pod Macovým vŕškom nemeckú kolónu, postupujúcu z Rožňavy do Dobšinej. Prepad bol úspešný, nepriateľ utrpel značné straty a musel ustúpiť. Časť partizánov sa po krátkom oddychu v Roštári vrátila do Slavošoviec, kde bol spomínaný štáb. Miesto, ktoré malo byť bezpečným útočiskom, sa ale zmenilo na smrtiacu pascu. Došlo tu k tragickému výbuchu, ktorý nikto neočakával. Štáb partizánov skupiny Sláva sa otriasol výbuchom, po ktorom z neho ostali ruiny, trčali len komíny, na zemi ležali kusy brvien, muriva, zdemolovaná výzbroj, ranení, mŕtvi a kusy roztrhaných tiel. Pred vrátnicou, nazývanou Brána, ležal na boku prevrhnutý autobus, na ktorom sa sem partizáni priviezli. Stromy v blízkosti boli dolámané výbuchom, ozývali sa stony ranených a umierajúcich, pálili slzy v očiach svedkov a ľudí, ktorí prišli na pomoc.
Príčina výbuchu? Dodnes neznáma.
Vtedy sa usudzovalo, že výbuch mohol byť dôsledkom nešťastnej náhody pri manipulácii s muníciou, ale aj možnej sabotáže zo strany záškodníkov. Z kroniky, dobových prameňov a spomienok žijúcich účastníkov sa dozvedáme počty a mená obetí. Po výbuchu v Slavošovciach sa časť partizánov stiahla do hôr, kde preniesli aj svojich ranených. Pri výbuchu 23.10.1944 zahynuli: Dr. P. Belák a jeho brat J. Belák z Rožňavského Bystrého, J. Kožuch z Rozložnej, F. Kušnier, J. Barna zo Štítnika, O. Bartoš z Hankovej, J. Sirkovský z Rochoviec, L. Caha z Radošoviec, J. Bero zo Slavošoviec, J. Peták od Prešova, J. Bušniak z Hornej Lehoty, Jakub Chlopko, por. Sameljuk Martvejev zo ZSSR, M. Rosenbluth od Bardejova, J. Hrabál, L. Hric zo Slavošoviec, E. Žigmund od Prievidze, Ľ. Czarny z Kamienky a z civilných osôb L. Kender z Betliara. Bolo tu aj množstvo neidentifikovateľných obetí. Mŕtvych z okolia odviezli a pochovali ich príbuzní, telá a pozostatky ostatných obetí boli v úcte pochované na cintoríne v Slavošovciach na dôstojnom občianskom pohrebe, ešte pred príchodom fašistov do obce.
Po dočasnom potlačení SNP
bolo v okolí Slavošoviec množstvo utečencov, rasovo prenasledovaných, ale aj účastníkov povstania z celého okresu. Tým sa stupňovali aj požiadavky na ich zásobovanie či budovanie úkrytov. Zemľanky sa budovali v okolitých horách nad Čiernou Lehotou. Zároveň došlo k vytvoreniu dobrovoľníckej jednotky ASTRA so sídlom v Štítniku v budove bývalej Meštianskej školy. Tu sa nachádza v súčasnosti pamätná tabuľa a na námestí je pamätník SNP. Na čele vojenskej jednotky bol dôstojník v zálohe, učiteľ por. Emil Duda. Jednotka mala zabezpečovať štátnu hranicu v priestore Gočaltovo - Štítnik - Rožňavské Bystré. Operovala v Štítnickej doline, neskôr sa začlenila do činnosti partizánskeho zoskupenia až po čiernolehotské vrchy. V horách sa partizáni pripravovali na ďalšie bojové výpady aj do okolia horthyovského Maďarska. V Rožňave bol zajatý a obesený partizán Tóth. Po vojne mu tam rodáci postavili pamätník. Počas protipartizánskych ťažení fašisti vypálili poľnú partizánsku nemocnicu za Čiernou Lehotou. Zaživa tu upálili ranených partizánov. Túto krutú udalosť pripomína umelecký pamätník s menami obetí. Zoznam obetí nie je úplný, nakoľko ani tu sa nepodarilo zistiť mená všetkých.
Na obete v horách nezabudli
ani občania v súčasnosti. Pán Juraj Ondrejčík postavil spomienkovú mohylu padlým v bojoch s fašistami a vlasovcami.
Do boja s fašistami, či už ako partizáni, alebo vojaci povstaleckej armády sa zapojili mnohí naši občania. Dňa 2.9.1944 po výzve nastúpili do dobrovoľníckej jednotky ASTRA 3 zo Slavošoviec títo občania: rotný V. Belík, čatár V. Červenák, des. D. Fuchs, slob. J. Svitaj, slob. P. Ondrej, voj. O. Hric, voj. J. Kuklica, por. K. Cejpek, des. J. Kočerjagin, voj. O. Bartók, voj. P. Spišák, voj. O. Kliment, voj. L. Tóth, voj. O. Sekerka, voj. P. Kliment, čat. K. Hutťan, voj. J. Adámi, voj. O. Šándor, voj. J. Skokan, voj. O. Doro, voj. P. Hronec, voj. J. Hronec, voj. J. Vojtko, voj. A. Mann, voj. J. Pakan, voj. J. Černý, des. J. Šubert, voj. J. Sedlák, voj. D. Lehocký, voj. M. Petrovič, voj. O. Organ, voj. O. Kubaský, voj. J. Piaterík, voj. O. Hlaváč, voj. O. Mikloda, voj. J. Štrbka, voj. A. Fandák. Ako bojovali naši občania, bolo možné sa dočítať z povojnových príspevkov autora tohto príspevku. Ján P. vynikol ako odvážny bojovník vo Vlachove, kde spolu s partizánmi oddielu Sláva vyhodil do vzduchu most, zničil fašistickú hliadku
na motorke. V bojoch zneškodnil okolo 26 nepriateľov, ukoristil 2 guľomety, 5 pušiek a ďalšiu muníciu. František K. sa zúčastnil podmínovania mostu pri Turanoch. V prestrelke zlikvidoval hniezdo nemeckého guľometu a granátom zlikvidoval a zranil viac fašistických vojakov, sám bol ranený mínou. Následne bol zajatý, zo zajatia ušiel a podarilo sa mu dostať k armáde osloboditeľov. Dezider L. sa zúčastnil bojov pri Spišských Mlynkoch, Spišskej Hute v Šumiaci. Dňa 23. dec. 1944 v tyle Nemcov vyhodil do vzduchu vojenský transport pri stanici Východná. Karol P. vyradil z boja nepriateľský tank a ukoristil guľomet. Pomohol evakuovať z boja troch ranených spolubojovníkov, jeho jednotka bola v boji zničená. Margita S. bola v SNP ošetrovateľkou, osvedčila sa ako odvážna partizánka. Bola vždy v prvej línii. Pri Sv. Ondreji sa dostala do zajatia, z ktorého ju vyslobodil príchod Červenej armády. Ako ošetrovateľky medzi partizánov v SNP nastúpili sestry Jankovičové spolu so svojím otcom. Pôsobili v partizánskej brigáde Jegorova. V Čsl. povstaleckej armáde bojovali aj J. Krivulka a V. Liptáčik, ktorí sprevádzali svojich veliteľov v terénnych vozidlách. Do SNP sa okrem uvedených zapojili ešte mnohí známi a neznámi, ktorí žili medzi nami, ale nevieme o nich pre ich skromnosť. Napr. O. Kišaj, O. Palička, F. Čaplický, R. Červenák, O. Slíža a ďalší. S odstupom sedemdesiatich rokov sa vraciame k spomienkam, aby sme priblížili súčasnej generácii to, čo by nemalo zapadnúť prachom.
Po tragickom výbuchu v Slavošovciach
v papierňach pokračoval odboj aj vo forme ukrývania dôležitého strojového vybavenia pred Nemcami. Odpratávali sa aj trosky zničenej budovy štábu partizánskej skupiny Sláva, patriacej k plk. Makarovovi. Veliteľom bol npor. S. Sečanský, zástupcom A. Švehlík. Títo výbuch prežili so zraneniami. 26. decembra 1944 prišli Nemci po prvýkrát do Slavošoviec a postupovali na Čiernu Lehotu. V obci zriadili veliteľstvo a ubytovali sa tu ženijné a zásobovacie útvary. V okolitých horách začali prenasledovať utečencov, ktorých potom transportovali do koncentrákov. Uskutočňovali aj protipartizánske razie.
Delostrelectvom od Muráňa ostreľovali hory nad Čiernou Lehotou okolo Kohúta, kde sa pohybovali partizáni. V obci robili domové prehliadky a brali práceschopných mužov na kopanie obranných zákopov za Kunovou Teplicou až po Rožňavské Bystré, pracovná povinnosť bola od 18 do 60 rokov. V obci sa pripravoval na vystúpenie z ilegality RNV, ktorého predsedom bol J. Potočný-Polák. Dňa 18. januára 1945 ešte obcou prechádzali posledné ustupujúce jednotky fašistov v smere na Jelšavu. Po prenocovaní sa časť presúvala na Čiernu Lehotu a Rejdovú. Ženijná jednotka uskutočnila deštrukciu trate vo smere Slavošovce-Štítnik. Nezničený ostal len jeden železničný mostík pri mlyne. Aj Nemci boli podplatiteľní a mlynár mohol pokračovať bez úhony. Bola to posledná cesta ustupujúcich jednotiek tesne pred oslobodením obce. Front sa rýchlo blížil. Po bojoch boli dňa 24. januára 1945 Slavošovce oslobodené Sovietskou armádou, vojskami 2. ukrajinského frontu a v jej zväzku bojujúcimi rumunskými jednotkami. Boli to udalosti spečatené krvou partizánov, vojakov a bojovníkov, ktorí položili životy za našu slobodu. Kvety a vence na hroboch padlých, pamätníkoch SNP a pomníkoch 2. svetovej vojny sú svedectvom našej vďaky.
PaedDr. Milan Sajenko,
predseda HDK OV SZPB Rožňava
(Poďakovnie patrí OcÚ Slavošovce a Ing. Štefanovi Baštákovi za ústretovosť pri spracovaní materiálov.)


































Jeden deň v kalendári Slovenského národného povstania je nezabudnuteľný pre Slavošovce, Gemer, aj pre celé Slovensko. Písal sa rok 1944, rok významných udalostí, rok obrody a vzrastu národného povedomia a jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi ľudstva, proti fašizmu. Slovensko prežívalo kritické obdobie vo svojich dejinách, bol to rok, ktorý ukázal správnu cestu v boji proti nezdravým a terorizujúcim silám fašizmu. Povstal národ. Tí, ktorí boli dovtedy v ilegalite a aj ďalší uvedomelí príslušníci nášho národa. Vystúpili v otvorenom boji, v ktorom išlo o všetko. Išlo o bytie či nebytie, o boj proti bezpráviu, za oslobodenie tisícov vlastencov trpiacich v žalároch, mučiarňach a koncentračných táboroch zriadených fašistami, gardistami a ÚŠB.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-