Komentár: Obec Rejdová a folklór patria nerozlučne k sebe. Každoročne sa tu koná významný festival s prehliadkou ľudových tradícií. Kroje sú jeho samozrejmou súčasťou. Ušiť a vyšiť takúto parádu s obdivuhodným espritom dokáže osemdesiatsedemročná pani Zuzana Dovalovská.

Ako ináč, čakali sme, že televízna obrazovka predstaví našu hlavnú postavu reportáže, pani Zuzanu Dovalovskú, aj keď nie je pri práci. A tak sa obrázky, ktoré si všímala kamera, prelínali s rozprávaním našej pani Dovalovskej. Ako správna Rejdovka, hovorila po rejdovsky.
Zuzana Dovalovská: Sedemdesjat rokov šijem uš. Jak mi bulo šternac rokov, no ta zmo začali šit. Bo boli kamaratki, začali nosit bluski všelijakje, chto - čo si vimisleu... No a pre kamaratki som šila ja. Mi zmo buli tri sestri, taže aj pre nas bulo treba velej šit, mat nestačila šitko, ta ja som za stroj sjadla ket ona skončila. Herďe oblečeňe, no tak... ot
spotku vam povjem – to se nosilo s platna ušiťe, spodnik se volau. Na to išla jedna kamža uska, druha široka. No a na verch išla štofka, lebo zmo to volali takje kruščovje sukne a kašmirovje. ... No a s tim zmo se paradili. Mi sestri zmo si jedna druhej prepožičali. Aj kotra skorej dobehla ku kroju, ta to si obľekla.
Komentár: Dnes si môžeme zo svojho šatníka vybrať oblečenie z pestrej ponuky. Kedysi ale takéto možnosti neboli. Odevy sa vyrábali ručne z toho, čo bolo dostupné a s pokorou.
Dovalovská: Vjete, čo? Mi zmo prešívali ot staršich sesťer, na kratkje zmo prešivali, dačo zmo obratili naopak, čo bulo ešče nevišediveťe, ta to se na lico nosilo. A ťeto oplecka zmo nosili s platna. To se ces zimu prjadlo, tkalo, potom sa bjelilo na jar a na lukach poľevalo, no a potom Čo komu bulo treba z autim našim suborom, bo to uš mamo velej rokou
založeni, ja som šila šitko. Ale šila som aj do Kanady, taki na sobaš kroj. Šila som aj do Anglicka, štiri kroje, no ta na pamjatku maju po mne.
To šijem košeľu, to ma but na pedesjatku, ale roskazala si čistu bjelu. Ta se šije s čipkami. Bes mandžet, po novom uš. Na rukavoch se nosili ťeto zapjastki. Dachto chce zeleňe, dachto chce takjeto pestrejšje. To je sukňa štofova, tu mi dali za persten, tak se to volalo. Ket som se šla vidavat, to jak dar ot buducjeho mandžela. K tomu buu autot šurc a auta salouka, to som mala na sobaš oblečeňe. Takú nemau nichto, lebo bula pacerikami višivana.
V obecnej dielni spolu so starostkou Ing. Slávkou Krišťákovou sme spoznali za šijacími strojmi i ďalšie členky kolektívu, za ktoré doplnila: "Folklór tu existuje od nepamäti a teta Dovalovská, keď som ku nej prišla, sa zakaždým spytovala, že kto to bude robiť, keď ona zomrie."

Starostka: My sme sa tejto myšlienky v obci chytili a spolu s poslancami sme sa dohodli, že čo keby sme založili sociálny podnik s takýmto zameraním. Prišlo nám vhod v tom období tvorenie akčného plánu okresu Rožňava. Všetky výšivky sa snažíme robiť starou technikou a ručne. Nerobíme nič strojovo, pretože v Rejdovej sa nikdy strojovo nevyšívalo. Základná výšivka je krížiková výšivka, plnená a prípadne retiazka. Toto sa snažíme aj dodržiavať. Pokiaľ máme viac objednávok na vyšívané košele, zvykneme osloviť aj naše tety dôchodkyne v obci a ony nám s tými výšivkami veľmi radi pomôžu.

Komentár redaktorky: Hotové kúsky chodia predávať aj na jarmok. Okrem krojov na objednávku pre rôzne folklórne skupiny šijú aj rôzne doplnky. Do budúcnosti plánujú svoju činnosť rozšíriť o ďalšie pôvodné remeslo.

Starostka: Tento rok je takým naším snom spustiť tkanie rejdovských kobercov, pretože u nás sa veľa tkalo. V každej rodine, v každom dvore boli krosná a počas dlhých večerov ženy tkali, strihali si handry z oblečenia. Tie staré ženy už vlastne pomreli a túto tradíciu chceme oživiť. Už na tom aj pracujeme, už sme rozložili krosná a tá pani, ktorá vyšíva, vie aj tkať. Budeme sa snažiť cez zimné mesiace rozbehnúť aj tkanie týchto tradičných rejdovských kobercov.
Nuž aj takto to chodí v niektorých obciach na hornom Gemeri. Najmä tam, kde pohnú rozumom a snažia sa napomôcť svojim občanom v ich nenahraditeľnej činnosti k ich rozvoju a potom i k rozvoju obce.
Podľa vysielania RTVS zaznamenal O. Doboš
Foto: zdroj RTVS - Slovensko v obraoch
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/gemer/obce-gemera/223/rejdova/12472/pohlad-do-krajcirskej-dielni-v-rejdovej-cez-televiznu-obrazovku#sigProGalleriaf71ce2bc82
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-