domácnosti, keď sa otvoria dvere s návštevou, domáca pani zakúri do "šparovni", nestihnete ochutnať "kvasnu ženticu" a gazdiná už sádza halušky.
Tak to bolo aj tento rok na našich "oslavách", domáci i chalupári priamo vo svojich dvoroch núkali "okoštovať" tieto všetky dobroty, vo dvoroch na pľacu varili halušky, pirohy, u Brehalu vo dvore náš Mišo ponúkal syr, žinčicu..., v ostatných dvoroch ste sa mohli pokochať výstavkami krásnych krojov, u Vilima vo dvore paličkovou čipkou, u Dulina bol včelársky dvor, vo "spolku" na dvore ste sa mohli naučiť vyrábať drevený rejdovský "šingel".
Rejdovské ženy vám predviedli ako sa tkali pokrovce, pri četerny bielili plátno, na terdlici kvečkiarke sa ľan posekal, na hlaďačke sa vytrel, trel a vyhladil, či ako sa česal ľan, ako sa priadlo, mohli ste si vyskúšať ako sa v Rejdovej viazal hantúšok - šatka na hlavu... Všetko by som vám to chcela opísať, myšlienkami som ešte stále v Rejdovej "na pľacu"...
Ale čo je najzaujímavejšie, toto všetko ste mohli pozerať, skúšať si a obdivovať priamo pri sledovaní celého programu, pretože domáci umiestnili pódium hneď vedľa kostola "pole Kakalu" pri vjazde na námestie, na náš "pľac". A tak sme mohli sledovať program priamo pri koštovaní rejdovských špecialít. Priamo "od stola" nás naši zo šenku obslúžili, a tak diváci modli zajedať, zapíjať a sledovať program či celé dianie na pľaci. Lebo i to stálo zato. Nálada a atmosféra bola taká spontánna a jedinečná, že sa tancovalo nielen na pódiu, ale i v okolí hľadiska, hudba hrala nielen na pódiu, ale muzikanti vytiahli husličky i spoza stola. Hralo, spievalo sa všade...
Jubilejný program uvádzala Ing. Dana Lacková - dcéra zakladajúceho člena a vedúceho FS Hôra - Jána Garana Krišťáka.
Nechcem sa tu veľmi rozpisovať o programe. Bol vynikajúci a je napísaný na plagátoch. Chcem vám skôr opísať moje osobné dojmy. Možno tým, že pochádzam z Rejdovej - som Rejdovka žijúca mimo, moje dojmy nebudú nestranné. Vyrastala som v rodine najznámejšej folkloristky na Gemeri - Márie Brdárskej Janošky,
takže celý môj život je spätý s folklórom. Nie je to náhoda, že moja mamka je úžasná speváčka, ľudová rozprávačka, choreografka, pretože už jej rodičia, ale aj starí rodičia celé dni pri práci - aj nevedomky - sa venovali folklóru. Otec v "kúdelnej chyži u Janošky" mladým pri strúhaní šindľov, či pri pradení, rozprával všakovaké príbehy a píipoviedky, mama a starká spievali prekrásne balady... "Ešte autu ti zaspievam..., ešte autaku nevieš", takto sa mne i mojej sestre starká prihovárala. Toto všetko moja mamka celý svoj život chcela a chce ukázať, čo sa jej aj úspešne darí. Vždy vravela, že na 40 rokov dopredu má tému, s ktorou by sme sa vedeli na našich slávnostiach predstaviť. Každý rok pripraví novú a jedinečnú choreografiu. No mala aj tajné želanie, ukázať niečo aj zo zvyklostí v kostole. Keďže pódium je hneď vedľa, vŕtalo jej to v hlave - a zrealizovanie nenechalo na seba dlho čakať. Minulý rok pripravila Rejdovské ohlášky v kostole. Voľakedy sa v Rejdovej na svadbu nepozývalo pozvánkami, ale farár po tri nedele pred svadbou ohlasoval, kto bude mať daný deň svadbu. Toto mamka s našou folklórnou skupinou Hôra nacvičila. Na organe hral Janko Siroma z Kovačice, absolvent JAMU v Brne, a s domácou farárkou omšu celebroval náš Janko Molčan, toho času pôsobiaci v Partizánskej Ľupči. Takže diváci mohli program sledovať súčasne v kostole, i na pódiu.
Táto myšlienka mala veľký úspech a obrovský ohlas. Keďže minulý rok boli ohlášky na svadbu, tento rok nemohlo byť nič iné ako pravá rejdovská svadba, spolu s FS Železiar. Rejdovské slávnosti sa začali v piatok svadbou z kostola, a to dokonca v priamom prenose slovenského rozhlasu rádia Regina.
Keďže tento ročník bol výročný, choreograf Ján Lipták spolu s organizátormi chceli venovať piatkový večer všetkým členom účinkujúcim za celých 60 rokov a pripomenúť 60 rokov účinkovania FS Hôra ukážkami z jednotlivých období od jeho začiatkov. Oslovili takmer všetkých účinkujúcich za celé toto obdobie a pripravili choreografiu tak, aby sa malými ukážkami predviedli tí, ktorí mohli prísť a ukázať čo-to, s čím sa rejdovský súbor prezentoval za celé svoje obdobie pôsobenia.
Na úvod vystúpilo niekoľko zakladajúcich členiek a hľadisko ich odmenilo obrovským potleskom. Hoci zdravotný stav niektorým z nich nedovolil predviesť koleso ako za mladi, aj tak naše ženy ukázali, že tancovať nezabudli a aj v tak vysokom veku im nôžky ešte virgajú. :-)
Šesťdesiate roky minulého storočia boli známe naším povestným palicovým tancom, ktorý za "dozoru" Ing. Jána Krišťáka zatancovali chlapci z folklórneho súboru. Ukážkou zo sedemdesiatych rokov rejdovskí chlapi piesňou V rejdovskom rybníčku roztancovali hľadisko. Osemdesiate roky boli v znamení tanca „rejdovské nevesty,“ ako nás familiárne režisér Janko volal. Zatancovali sme malú ukážku z tanca "Na 6 mieškov" - Dcéra matky se spytuje, jak to jak, sejú mak, Išla Marína, Kodyže to žito zejde. A nakoniec tancom - Ide káčor poza šíny - sme roztlieskali hľadisko. No a súčasnú tvorbu folklórnej, teraz už skupiny, ukázala, a tým aj ukončila piatkový slávnostný večer, folklórna skupina v terajšom zoskupení pravou rejdovskou svadbou - zavíjankou a nevestickým tancom.
Z hľadiska som počula, okrem ovácií a obrovského potlesku, aj slová - že ak vyjdú Rejdovci na javisko, najprv potešia krásnymi krojmi oko, potom nádherným spevom ucho a na koniec srdce.
A pre toto sa nám folkloristom oplatí postaviť na pódium, a aj pre toto sa rada vraciam do mojej rodnej Rejdovej.
Mgr. Jana Brdárska Molčanová

































Na Rejdovské oslavy - tak ako to my, Rejdovci nazývame - na Gemerské folklórne slávnosti v Rejdovej sa celý rok tešíme nielen my, ale aj široká folklórna verejnosť. Tešíme sa nielen na tú srdečnú atmosféru, ale aj na to, že tam postretáme kopu známych, rodinu, kamarátov, ktorých sme nevideli deň, dva, ale i desiatky rokov...
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-