na rôzne podujatia, ja som potom tak isto brávala moje dve malé dcérky. Mamka do choreografie zaradila aj ich, mladšia dcérka v r. 1989 ako ročná účinkovala vo sfilmovanej verzii Rejdovské motívy, staršia mala vtedy necelé 4 roky, neskôr Vianočné motívy, Cesty za folklórom a i.
Pri spomienkach na tieto pásma mi utkveli v pamäti skvelí tanečníci i speváci - ujo Jano Dulin, Ján Molčan od Zajaca a ujo Juraj Krišťák od Šofrana a ich krásna „Siadla muška na konárik“, či tetka Kučerka – Mária Krišťáková a jej syn Ján, Tetka Hutnička – Zuzana Dovalovská s manželom, strýk Ondrej Petrisko a jeho povestná
„Vyhorela lipka“. Nemôžem opomenúť jednu tetu, „tetku Dulinku od Šebáka“, na spomienky na ňu sa najviac viaže moje detstvo. Nielen preto, že táto teta bola dedinská spisovateľka, písala odobierky na všetky svadby, keď tam zašla moja mamka pre nejaký ten nápad či spomienku, ja som sa držala jej sukne, no táto teta bola suseda mojej starkej, takže som k nej zašla neskôr i sama. Jej modrá chalúpka s malými okienkami učarovala i mne, ako malému zvedavému dievčatku a vo vnútri sa schovával pre mňa obrovský poklad. Popod maľované taniere, okolo starodávneho zrkadla, ktoré viselo medzi oblôčikmi, bolo množstvo čarovných fotografií. O každej jednej z nich vedeli „tetka Dulinka“ veľmi zaujímavo rozprávať. Bola tam aj zaujímavá fotografia celej národopisnej skupiny v Rejdovej, ktorá vznikla okolo r. 1920, zaujala ma, lebo na nej bol aj môj starký, mamin otec. Ja si ten rok vzniku fotky presne nepamätám, a teta už dávno nežije, ale pamätám si jej rozprávanie, ku ktorému sa často vracala, ako čakala v Bratislave na letisku rodinu z Ameriky, bolo tam veľa ľudí a spadlo nejaké lietadlo. Hovorila o nejakom Štefánikovi, mne, ako malému dievčatku to meno nič nehovorilo, iba som si ho zapamätala hádam preto, že starká bola rodená
Štefániková, ale vtedy v detskej hlavičke som si pomyslela, že musel to byť niekto dôležitý, keď ho tam čakalo veľa ľudí a jeho vlastná mama kľačiac na kolenách očakávala svojho syna z tak ďalekej cudziny s rukami spätými a očami upretými na malé lietadlo. Myslela som si, že kto to vlastne bol ten Milan Rastislav Štefánik, keď tetka Dulinka o tejto chvíli často vyprávali. Spomínam na túto ženu, lebo možno práve jej zaujímavé rozprávanie, možno tie čarovné staré fotky vyvolali vo mne záujem o všetko pre mňa nové a možno tu som si zamilovala Rejdovú, jej históriu... Pre mamku takou ženou bola pani Helerová, rodená Oravec Dulin, ktorá stála v 50-tych rokoch pri zrode FS Hôra a ktorá vtedajšiu mládež viedla k láske k folklóru.
Niektoré vystúpenia, pásma, programy, piesne ostali navždy uchované aj vo filmoch, televíznych zostrihoch, CD nosičoch či verejných rozhlasových nahrávkach. Spomínam si napríklad na natáčanie filmu Rejdovské motívy v roku 1989, aj keď tie spomienky sú ovplyvnené tým, že som v tých časoch mala dve malé detičky, aj v čase nahrávania som ich musela mať pri sebe (tam napríklad moju dcéru Martinku hádžu do perín, keď neveste výbavu prevážajú, vtedy mala jeden rok), medzi zábermi ich nakŕmiť, či dať spať... Ale moja mamka by vám toho porozprávala! Ona to v tom čase musela organizovať, ona musela vymyslieť scenár, choreografiu, následne na to behať po dedine a zháňať ľudí, presviedčať ich a potom každému z nich dať úlohu, a hlavne - čo si kto má obliecť, nie vždy ju počúvli. Napríklad na zábere, kde ženy vyšívajú, povedala im, aby si doniesli starodávne prestieranie, že to akože vyšívajú a mnohé z nich si doniesli nové, moderné výšivky, obrazy na čiernej tesilovej látke, aké boli moderné v 80-tych rokoch. Vtedy od inkfartu jej veľa nechýbalo, no bola rada, že ženy aspoň prišli. Alebo, dievčatá v kostole pri speve mohli aspoň ústa otvárať. Ja keď som bola dievka, sme sa aspoň snažili naučiť slová. Ešte aj takéto maličkosti si musela všímať, vedúci, ak nejaký bol, v čase nahrávania málokedy bol aj prítomný. Máloktorý starosta mal pre súbor dostatočné pochopenie, to až teraz, pracovníčka obecného úradu Slávka Krišťáková aj účinkuje vo folklórnej skupine, takže je mame nápomocná. Mama urobí choreografiu a ostatné organizačné záležitosti má na starosti Slávka. Napíše aj texty nových piesní, aby sa ich každý naučil, keďže mama na každé vystúpenie vyberie inú, starodávnejšiu pieseň. Predtým, keď si pomyslím, že telefóny neboli, pevnú linku mal málokto, ja dve malé detičky, renault 5 dvojdverový a v ňom som z Rožňavy vozila dievčatá z Haviara, muzikantov, najprv Igora Adlera, potom Krištofovcov, potom ako začali hrávať, tak Maroša Rusňáka s bratom - a podotýkam, bez nároku na cestovné. A v kufri kroje, hudobné nástroje, oblečenie pre deti na niekoľko dní. Bola som vtedy bez práce... Toto dnes už ani nie je pravda. Ale keď sa niečo robí, má sa robiť poriadne. Keď sa chce niečo ukázať, má sa ukázať všetko tak ako to bolo, ako sa to má a ako si to pamätáme. A Rejdová má čo ukázať!
Na jednom zo záberov vidieť, ako má Ing. Krišťák uviazaný starodávny šál, ešte aj teraz si pamätám, ako bol u nás a nesmelo sa pýtal mojej mamky, či si ho smie uviazať. Pamätám sa, aká bola moja mamka nadšená, že sa také voľačo zachovalo. No a na jednom zábere stará žena a - vtedajší novodobý účes - trvalá ondulácia na vlasoch, ofina von spopod šatky. My, vtedy mladé ženy sme mali každá vlasy pod čepcom schované, ako sa vtedy nosilo a stará žena ofina von... Sú to detaily, ale predsa my ukazujeme na detailoch celok. Takýchto príkladov je veľa, napr. snažiť sa rozprávať spisovne a nie nárečím. S týmto sme mali veľké problémy, najmä u starších žien, chvalabohu teraz už mamku v súbore počúvajú, prišli na to po veľkých úspechoch, že inej cesty niet, ak chcú znova uspieť, musia urobiť tak, ako im mamka poradí. Takže ja mám skôr také spomienky na samotné nahrávanie, prípravy okolo toho si skôr pamätá moja mamka. Ona zháňala ľudí, rekvizity, aj keď väčšinu z toho máme u nás na povale, plné truhlice krojov.
To, že nás, svoje deti mamka viedla automaticky k folklóru, prinieslo svoje ovocie. Moja sestra raz pre jedného redaktora zo Slovenského rozhlasu, ktorý robil rozhovor s mamou a vzápätí aj s ňou, na jeho otázku, že odkedy spieva, odpovedala, že má (vtedy) 50 rokov a z toho 51 spieva: „ešte som nebola na svete a už som s mamou na javisku spievala a odvtedy s ňou spievam stále.“ Veľmi sa mu to zapáčilo, že si na nikoho nespomína, kto by sa takýmto niečím mohol pochváliť. A vtedy to aj uverejnil v rozhlase (len ja si na jeho meno nespomínam). Sestra dodnes spieva vo FSk Hôra v Rejdovej, súčasne FSk Dubina v Rožňave, krásne spieva i brat, nejakú dobu bol vedúci mužskej speváckej skupiny v Rejdovej. Ja som účinkovala nielen v Rejdovej, ale súčasne v r. 1979 – 1983 vo FS Gemer v Dobšinej. Moje dve dcérky zdedili po mame - Janka spev (CD Ej, lúčka lúčka a A v Rejdovej pri kostele) a Martinka rétorický prejav a schopnosť okamžite reagovať na mikrofón, je redaktorka TV JOJ. V súčasnosti aj ostatné členky FSk berú svoje deti na vystúpenia tak, ako mamka brávala nás a ja som brávala moje deti. Detský folklórny súbor Hôrička v Rejdovej v súčasnosti stagnuje pre malý počet detí v dedine. Ale hádam aspoň tie čo sú, budú našími nasledovníkmi.
JANKA MOLČANOVÁ
{jcomments on}

































II.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-