spodnej časti sa nachádza obraz Poslednej Večere Pánovej. Aj kazateľnicu zdobia plastiky štyroch evanjelistov, ktorým dominuje plastika Ježiša Krista, ukončený je baldachýnom s holubicou a soškou sv. Michala Archanjela. Celý oltár, kazateľnica a krstiteľnica boli zhotovené v roku 1761, sú drevené, ručne vyrezávané a bohato zdobené zlátením, striebrením a modrou, zelenou a červenou farebnou úpravou. Svojou umeleckou hodnotou patria ku skvostom sakrálneho umenia na Slovensku a k jedinečným protestantským dielam v celosvetovom meradle. Zaujali nás aj nezvyčajné drevené maľované chóry i obraz (freska) Martina Luthera, namaľovaný na stenu len pred pár rokmi, ale aj kované hodiny na kostolnej veži z r. 1792, ktoré patria medzi najstaršie ručičkové hodiny v Európe.V kostole sme stretli milé panie, ktoré nás potom povodili po dedine a porozprávali čo-to o jej zaujímavostiach. A nielen to, dostali sme aj do domácnosti pani Zuzany Terrajovej - Dorky, ktorá je jednou z viacerých rejdovských známych tkáčiek. Poukazovala nám svoje výrobky i tkáčsky stav, a veru sme neodolali – jej koberčeky a prestieranie budú odteraz zdobiť aj našu domácnosť.
A keďže Rejdová je známa nielen významným Gemerským folklórnym festivalom, ktorý sa tu každoročne koná koncom augusta (tohto roku to bude už jeho 38. ročník),
ale aj remeselníckymi tradíciami, tak sme si vybrali z viacerých ešte tu vykonávaných remesiel (tkanie kobercov, paličkovaná čipka, výroba šindľov, kožené výrobky...) a navštívili sme aj ďalšieho rejdovského remeselníka. Je ním pán Ondrej Molčan, ktorý vyrába krásne kožené pastierske kapsy, remene, opasky, obaly na fľašky i kabelky. Ani tu sme neodolali a odniesli sme si opasky, ku ktorým sme dostali na pamiatku aj malé kožené kľúčenky. A máme už do najbližšej návštevy Rejdovej sľúbený aj ten najpravejší gemerský obojok pre nášho psíka Atoma. Dozvedeli sme sa aj to, že ovečky, ktoré sme videli popásať sa na čerstvej zelenej tráve na okraji dediny opatruje tiež pán Molčan, ktorý z ich mlieka bude čo nevidieť pripravovať fajnové špeciality. A do tretice, pán Molčan je aj zberateľ malých i veľkých, liatych i plechových zvoncov a spiežovcov a iných tradičných výrobkov, ktoré nám ochotne poukazoval vo svojom súkromnom „múzeu“.
Byť v Rejdovej a neísť na prechádzku do jej krásneho okolia, to by ani nebolo predstaviteľné. Počasie nám prialo, tak sme využili možnosť prejsť sa po nedávno otvorenom (19.11.2010) náučnom chodníku a zároveň s pohybom sa aj zo siedmich informačných tabúľ podozvedať o histórii, kultúrnych pamiatkach, tradíciách, zvykoch, folklóre, remeslách, krajine, rastlinstve a živočíšstve tejto juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria. Cestou sme si vychutnávali prebúdzajúcu sa jarnú prírodu a výhľady na okolité kopce i samotnú Rejdovú pod nami. A po dlhej prechádzke nám dobre padlo pristaviť sa aj pri jednej z troch ešte existujúcich četerní (nádrž na vodu) v obci a osviežiť sa. Navyše v neďalekom rejdovskom dome sme mali možnosť okoštovať veľkonočnú vajíčkovú hrudku a aj sa podozvedať ako sa vyrába. Vyzdobená a ochutená bola viacerými zelenými bylinkami, v ktorých prevládala mladá čerstvá žihľava.
Na záver by sme boli radi navštívili aj stálu etnografickú výstavu v malej drevenici, ktorá sa nachádza uprostred obce. Je to jeden z najstarších rejdovských domov a patrí medzi šesť pamiatkovo chránených dreveníc, ktoré sa v obci nachádzajú. Na prvý pohľad upúta pozornosť svojou modrou farbou. Tá bola v minulosti pre miestne domy typická a nazýva sa tu šmolková. Keďže však bola sobota poobede a neboli sme ohlásení, tak sme sa samozrejme dnu nedostali.
Ešte nám na spoznávanie zostali aj ďalšie zaujímavosti Rejdovej. To už však nabudúce. Možno počas folklórneho festivalu? Určite sa tu ale ešte zastavíme na niektorých našich ďalších potulkách po hornom Gemeri.
apríl 2011
Marta Mikitová
Foto: Stano Kejík
{gallery}obsah/rejdova{/gallery}
{jcomments on}

































Veľkonočné sviatky sa dajú stráviť rôznymi spôsobmi. My sme sa rozhodli počas týchto dní pobudnúť v prírode v Slovenskom raji a zároveň spoznávať ďalšie zaujímavé miesta horného Gemera. Jednou z našich prvých zastávok bola Rejdová. Na námestí sme mali šťastie – evanjelický kostol sa práve pripravoval na nedeľné sviatočné veľkonočné bohoslužby, bol teda otvorený a my sme mohli poobdivovať aj jeho interiér. Boli sme milo prekvapení, lebo taký pekný kostol, aký je v Rejdovej, sa len tak ľahko nevidí. Bol postavený v roku 1727 na základoch pôvodného dreveného kostola a zachovanej gotickej kaplnky (súčasná sakristia) a zasvätený bol pôvodnému patrónovi Rejdovej
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-